Archív časopisu Justičná revue

Podnetom pre napísanie tohto príspevku bol nedávny rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2ObdoV/1/2024, v ktorom súd zaujal právny názor, že špecifiká nepriameho zastúpenia vylučujú, aby veriteľ (komitent) bez ďalšieho poveril tretiu osobu (komisionára) vymáhaním svojej pohľadávky voči dlžníkovi. Cieľom tohto príspevku je kriticky analyzovať uvedený právny záver a zároveň komplexnejšie posúdiť možnosť poverenia nepriameho zástupcu vymáhaním pohľadávky, a to s dôrazom na rozlíšenie hmotnoprávnej a procesnoprávnej roviny tejto problematiky.

Článok analyzuje prienik medzinárodného práva súkromného a európskeho systému ochrany ľudských práv v kontexte duševného vlastníctva. Prostredníctvom kľúčovej judikatúry ESĽP verifikuje hypotézu o transformácii práv k nehmotným statkom na autonómny koncept majetku podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Európskeho dohovoru o ľudských právach. Príspevok zdôrazňuje úlohu ľudsko-právnych štandardov ako materiálneho korektívu technických kolíznych a procesných noriem v oblasti medzinárodného práva súkromného.

Článok sa zaoberá problematikou výhrady svedomia so zameraním na jej vnútroštátne a medzinárodné právne zakotvenie. Analyzuje podmienky, za ktorých môžu zdravotnícki pracovníci uplatniť výhradu svedomia a skúma právne i etické dôsledky takéhoto postupu. Osobitná pozornosť je venovaná vzťahu medzi slobodou svedomia a právom pacienta na prístup k zdravotnej starostlivosti.

Predmetom tohto príspevku je preskúmanie spôsobu, akým zákonodarca pristúpil k definičnému vymedzeniu nelegálneho obsahu vo vnútroštátnych podmienkach v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 264/2022 Z. z. o mediálnych službách, a to s prihliadnutím na postupný vývoj konceptu nezákonného obsahu v práve Európskej únie, ktorý kulminoval až do prijatia Aktu o digitálnych službách. Zároveň poukazujeme na potrebu zohľadnenia aj ďalších právnych predpisov, ktoré zakladajú nezákonnosť konkrétneho druhu obsahu, ktoré nie sú reflektované v taxatívnom výpočte kategórií nelegálneho obsahu obsiahnutom v § 151 ods. 2 zákona č. 264/2022 Z. z. o mediálnych službách.

Konopa si nachádza čoraz častejšie uplatnenie v medicíne a v mnohých krajinách je už využívaná pri viacerých diagnózach, najmä tých, ktoré sa týkajú chronických bolestí. Za posledné obdobie došlo v celoeurópskej miere k výraznej zmene a konopa sa stala oficiálne liečivom, ktoré je zapísané v Európskom liekopise. V podmienkach Slovenskej republiky došlo tiež k istým citeľným zmenám, ktoré súvisia s konopou, a to práve tzv. veľkou novelou Trestného zákona. Nastali však dostatočné zmeny, aby sa vytvoril priestor na prístup pacientov k lekárskej konope?

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd") na neverejnom zasadnutí senátu 30. apríla 2025 prerokoval sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava"), podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len "Listina") a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len "okresný súd") sp. zn. 7Pc 36/2021 z 20. septembra 2022, rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len "krajský súd") sp. zn. 8CoP 27/2022 zo 4. mája 2023 v spojení s dopĺňacím rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8CoP 27/2022 z 1. júna 2023 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší súd") sp. zn. 6CdoR 1/2024 z 28. novembra 2024 a v časti proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu ju prijal na ďalšie konanie.