Občianske právo

Článok sa zaoberá paralelne prebiehajúcimi konaniami (civilné, trestné), ktoré majú pôvod v rovnakých udalostiach. Pozornosť je venovaná predovšetkým skúmaniu vhodnosti prerušenia konania s ohľadom na podobnosti a odlišnosti jednotlivých konaní. Autor zároveň navrhuje zavedenie dovolacieho prieskumu uznesení odvolacích súdov o prerušení konania v civilnom konaní.

Cieľom tohto článku je porovnať inštitút držby podľa uhorskej a neskôr československej právnej doktríny a judikatúry s novým návrhom Občianskeho zákonníka, s dôrazom na možné rozdiely a potenciálnu potrebu doplnkovej interpretácie ustanovení nového Občianskeho zákonníka budúcou judikatúrou. Otázkou fundamentálneho vedeckého významu v tomto článku je postavenie držiteľa majetku vo vzťahu k vlastníkovi, s dôrazom na princíp materiálnej publicity katastra nehnuteľností.

Podnetom pre napísanie tohto príspevku bol nedávny rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2ObdoV/1/2024, v ktorom súd zaujal právny názor, že špecifiká nepriameho zastúpenia vylučujú, aby veriteľ (komitent) bez ďalšieho poveril tretiu osobu (komisionára) vymáhaním svojej pohľadávky voči dlžníkovi. Cieľom tohto príspevku je kriticky analyzovať uvedený právny záver a zároveň komplexnejšie posúdiť možnosť poverenia nepriameho zástupcu vymáhaním pohľadávky, a to s dôrazom na rozlíšenie hmotnoprávnej a procesnoprávnej roviny tejto problematiky.

Článok sa zaoberá koncepciou priznávania trov civilného konania podľa Civilného sporového poriadku (CSP), a to predovšetkým vzťahom zásady úspechu (§ 255 CSP), zásady zavinenia (§ 256 CSP) a moderačného oprávnenia súdu (§ 257 CSP). Analyzuje aj situácie, v ktorých zodpovednosť za trovy nesie viacero strán, prípady, keď zastavenie konania nezavinila žiadna zo strán, ako aj špecitiká pri čiastočnom úspechu. Osobitná pozornosť sa venuje zjavne bezdôvodným návrhom a spotrebiteľským sporom, kde sa zásada úspechu prelína s požiadavkou zvýšenej ochrany slabšej strany. Článok vychádza z právnej úpravy, judikatúry všeobecných súdov a ústavného súdu, či z komparatívnej literatúry.

Napriek skutočnosti, že právna úprava inštitútu záložného práva (resp. jeho výkonu), ktorá je obsiahnutá v §151a a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov je pomerne komplexná, opomína situáciu, ako naložiť s evidenciou záložného práva (v príslušnom verejnom registri), ktorého výkon je premlčaný. Napriek viacerým teoretickým pohľadom na to, či daný problém predstavuje alebo nepredstavuje medzeru v platnej právnej úprave, autor sa prikláňa k záveru, že o medzeru ide, pričom tento záver je podporený aj poukazom na judikatúru vrcholných súdnych autorít Slovenskej republiky. Bez ohľadu na existenciu rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, nemožno predmetnú otázku považovať za definitívne vyriešenú. V tomto smere je v príspevku venovaná pozornosť aj komparácii s českou právnou úpravou a úvahami de lege ferenda tak, aby bol problém vyriešený aj v rovine pozitívneho práva.

Táto vedecká štúdia sa zaoberá významom právnej istoty a jednotnosti rozhodovacej praxe v civilnom procese ako základných pilierov právneho štátu. Analyzuje úlohu Najvyššieho súdu SR, veľkého senátu a mechanizmov prejudiciality pri zabezpečovaní jednotného výkladu práva a predvídateľnosti rozhodnutí. Štúdia porovnáva slovenskú právnu úpravu s vybranými zahraničnými systémami a poukazuje na potrebu legislatívne posilniť nástroje na zjednocovanie judikatúry. Navrhuje konkrétne opatrenia de lege ferenda, ktoré by mohli zvýšiť právnu istotu, znížiť rozporuplnosť rozhodnutí a posilniť dôveru verejnosti v spravodlivosť. Záverom zdôrazňuje, že transparentné, odôvodnené a jednotné rozhodovanie je nevyhnutné pre stabilitu a spravodlivosť právneho systému.

Príspevok 1) je fúziou poznatkov z domácej doktríny a aplikačnej praxe a z právnych úprav Nemecka a Rakúska, v ktorých sa moderná úprava predbežnej či dočasnej súdnej ochrany zrodila a spolu so švajčiarskou úpravou obsahujú viacero inšpiratívnych podnetov pre vylepšenie ustanovení Civilného sporového poriadku o neodkladných a zabezpečovacích opatreniach. Keďže, podľa nášho názoru, na Slovensku prevažuje názor, že neodkladné opatrenia slúžia na ochranu žalobcu, do ktorého práv či záujmov žalovaný zasahuje, na viacerých miestach poukazujeme na jednostrannosť takéhoto pohľadu a zameriavame sa na posilnenie ochrany žalovaného, zvlášť v prípadoch, ak žalobcov návrh na nariadenie neodkladného alebo zabezpečovacieho opatrenia nie je vedený s dobrým úmyslom.

Najvyšší súd SR v rozhodnutí R 34/2025 dospel k záveru, že prejav vôle, ktorým veriteľ podľa § 53 ods. 9 v spojení s § 565 OZ uplatňuje právo žiadať celú pohľadávku, musí konkretizovať omeškanú splátku, inak je neplatný. Príspevok túto argumentáciu kriticky analyzuje a dospieva k záveru, že úkon nekonkretizujúci splátku nie je ani neurčitý, ani neobchádza zákon, a požiadavku konkretizácie nemožno vyvodiť ani z ochrany spotrebiteľa.

Návrh 1) nového Občianskeho zákonníka prináša dedičskú zmluvu 2) ako celkom nový a súčasne najsilnejší dedičský titul, ktorý významne rozširuje zmluvnú voľnosť. Popri nej sa do legislatívy zavádza aj prísnejšie chránený režim zaopatrovacej zmluvy. 3) Samotné ukotvenie oboch inštitútov v slovenskom súkromnom práve je nepochybne krokom správnym smerom, keďže priamo reaguje na demografické zmeny a aktuálne spoločenské výzvy spojené so starnutím populácie. Je však dôležité kriticky preskúmať, či dedičská zmluva, zaopatrovacia zmluva, prípadne úverové uvoľnenie hodnoty z majetku nie sú z rýdzo ekonomického pohľadu v podstate jednou a tou istou transakciou. V tejto súvislosti si musíme položiť tiež otázku, či pri ich paralelnej existencii nedochádza k nežiaducej tzv. regulačnej asymetrii. Inak povedané, vzniká legitímna obava, či legislatívny návrh nechráni úplne rozdielnym spôsobom transakciu, ktorej hlavnou kauzou je speňaženie vlastného bývania (najčastejšie u seniorov) výmenou za doživotný pravidelný príjem alebo nevyhnutné fyzické zaopatrenie.

Príspevok sa zaoberá usporiadaním vlastníckych vzťahov k spoločnej nehnuteľnosti v podmienkach jednoduchých pozemkových úprav (JPÚ) so zreteľom na problémy vyplývajúce z rozdielnych záujmov spoluvlastníkov a nejednoznačného právneho rámca. Cieľom tohto príspevku je analyzovať právny režim spoločnej nehnuteľnosti v prípade, ak sa jej časť nachádza v obvode jednoduchých pozemkových úprav, a posúdiť, či je v takom prípade potrebné najprv formálne oddeliť časť spoločnej nehnuteľnosti podľa § 8 ods. 2 ZPS alebo či je možné pristúpiť priamo k vyrovnaniu vlastníkov v rámci konania o pozemkových úpravách. Zároveň identifikuje aplikačné problémy vyplývajúce zo stretu právnych úprav a hodnotí ich dopady na ochranu vlastníckeho práva, pričom v závere navrhuje legislatívne riešenie na odstránenie právnej neistoty.

Katedra občianskeho a obchodného práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave a Spoločnosť pre súkromné právo organizujú pravidelné Trnavské právnické debaty, ktoré sú zamerané na aktuálne otázky súkromného práva. Predloženie...

"Odvolací súd je povinný sa zaoberať aj námietkami odvolateľa o prípustnosti zmeny žaloby, i keď voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie o nepripustení zmeny odvolanie nie je prípustné."

§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky Všeobecný súd, v závislosti od skutkových a právnych okolností konkrétneho prípadu, môže opustiť právny názor o poskytovaní jednorazovej náhrady v prospech poskytovania opakovanej náhrady za užívanie pozemku zákonným vecným bremenom, a to od 27. júna 2025, kedy nadobudlo právoplatnosť uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 12/2025. Uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. PLz. ÚS 1/2026 - upravené na publikačné účely

§ 6 ods. 2 písm. a), § 75 ods. 1, 5, 9, 10, 11, 14 zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku Povinnosť obce poskytovať finančný príspevok na prevádzku poskytovanej sociálnej služby nie je viazaná na uzatvorenie zmluvy o poskytnutí finančného príspevku na prevádzku poskytovanej sociálnej služby medzi neverejným poskytovateľom sociálnej služby a obcou v zmysle § 75 ods. 14 zákona o sociálnych službách, ale vzniká priamo zo zákona o sociálnych službách po splnení zákonom stanovených podmienok. Poskytovanie príspevku má verejnoprávny charakter. Preto neuzavretie predmetnej zmluvy zo strany obce nemôže byť samotným dôvodom na vyhnutie sa poskytnutia tohto finančného príspevku. Pasivita strán sporu pri vzniku záväzkového vzťahu v zmysle § 75 ods. 14 zákona o sociálnych službách nemôže vyvolať protiprávny stav, že absencia písomnej zmluvy bez existencie zákonného mechanizmu domôcť sa jej uzatvorenia, má za následok stratu nároku na vyplácanie finančného príspevku podľa § 75 ods. 1 písm. a) bod 2 zákona o sociálnych službách. Zároveň je zrejmé, že zákon nikde neustanovuje sankciu, kde absencia uzatvorenia písomnej zmluvy by bola sankcionovaná nevzniknutím nároku na predmetný finančný príspevok. Uznesenie Najvyššieho súdu SR , sp. zn. 3 Cdo 121/2024

§ 53 ods. 1, § 53 ods. 13, § 53 ods. 4 písm. a) a k) Občianskeho zákonníka § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku Účelom zmluvnej pokuty nie je sankcionovať spotrebiteľa za to, že neuzavrie sprostredkovanú kúpnu zmluvu, ale zabezpečiť splnenie povinnosti zdržať sa konania, ktorým by bol zmarený účel sprostredkovateľskej zmluvy. Nevýhoda sprostredkovateľa spočívajúca v tom, že jeho nárok na províziu vzniká až uzatvorením sprostredkúvanej zmluvy, bola vyvažovaná práve povinnosťou žalovanej po dobu trvania sprostredkovateľskej zmluvy neuzatvoriť akúkoľvek zmluvu, v dôsledku ktorej by došlo k prevodu vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti. Zmluvná pokuta tak nepredstavuje jednostranný prostriedok zvýhodnenia sprostredkovateľa, ale nástroj vyvažujúci zmluvné postavenie strán v situácii, keď nárok sprostredkovateľa na províziu vzniká až dosiahnutím výsledku, ktorý môže byť konaním záujemcu ľahko zmarený. Záväzok nepreviesť nehnuteľnosť bez súčinnosti sprostredkovateľa počas doby trvania zmluvy je legitímnym prejavom princípu zmluvnej autonómie príznačného pre občianskoprávne vzťahy a nemožno ho bez ďalšieho považovať za neprípustné obmedzenie spotrebiteľa. Rozsudok Najvyššieho súdu SR , sp. zn. 4 Cdo 167/2024

§ 10 ods. 6, § 7b ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov § 101 Občianskeho zákonníka § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku V prípade neuhradenia zálohovej platby nejde o dlh vlastníka bytu, pretože tento vznikne až po vyúčtovaní úhrad za jednotlivé plnenia. Dlh predstavuje nárok na odplatu a zodpovedá poskytnutému plneniu pri dohodnutej alebo určenej splatnosti, samotný dlh ale nemôže vzniknúť len neposkytnutím preddavku, pretože nie je ešte známa výška poskytnutého protiplnenia. Nedoplatok na úhradách tak môže vzniknúť až vyúčtovaním, nie neuhradením preddavku na nich. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 9 Cdo 80/2024

On the unification of case law and its pitfalls after ten years of the Civil Procedure Code. The article analyses the development and current role of the Grand Chamber of the Supreme Court of the Slovak Republic (hereinafter referred to as Grand Chamber) as a key mechanism for the unification of case law ten years after the entry into force of the Civil Procedure Code. Building on the author's earlier work on the concept of established case law, the article argues that the normative strengthening of judicial precedents under the new procedural rules has brought not only higher demands for consistency in legal interpretation, but also new systemic risks. The core of the analysis focuses on the relationship between proceedings before the Grand Chamber and the publication mechanisms of the Collection of Opinions of the Supreme Court and Decisions of Slovak Courts, particularly in situations where a decision is published while unification proceedings are still pending. Special attention is paid to the constitutional dimension of the Grand Chamber, including the obligation to refer cases to it and the requirement of its predictable composition in light of the principle of the lawful judge. The article concludes by outlining possible directions for future development, both at the level of internal court regulations and de lege ferenda, with an emphasis on maintaining a delicate balance between the unity of case law and a high degree of judicial specialisation.

Recodification of the Civil Code as an opportunity for the business environment. The article is devoted to the draft Civil Code from the perspective of creating a legal framework for entrepreneurial activity as a legal and political goal of the recodification of private law. Attention is paid to the questions of how the needs of entrepreneurs have changed in relation to the private law framework of entrepreneurship in more than 15 years since the elaboration of the legislative intention of the Civil Code and what impacts the legislative process on entrepreneurs has on the draft Civil Code in the absence of parallel elaboration of the directly affected legal regulation of commercial companies. In the specifics of the draft Civil Code, the article draws attention to the adoption of the concepts of entrepreneurship and entrepreneur, a new definition of the subject of civil law relations in relation to the issue of the application of the legal regulation of property rights to legal objects other than things.

Ministerstvo spravodlivosti SR zverejnilo predbežnú informáciu podľa § 9 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov, týkajúcu sa pripravovaného návrhu zákona o zmene a doplnení niektorých zákonov v súvislosti s prijatím nového Občianskeho zákonníka. Cieľom pripravovanej legislatívy je zabezpečiť komplexnú revíziu právneho poriadku v nadväznosti na zásadnú rekodifikáciu súkromného práva.

Článok analyzuje prienik medzinárodného práva súkromného a európskeho systému ochrany ľudských práv v kontexte duševného vlastníctva. Prostredníctvom kľúčovej judikatúry ESĽP verifikuje hypotézu o transformácii práv k nehmotným statkom na autonómny koncept majetku podľa čl. 1 Protokolu č. 1 k Európskeho dohovoru o ľudských právach. Príspevok zdôrazňuje úlohu ľudsko-právnych štandardov ako materiálneho korektívu technických kolíznych a procesných noriem v oblasti medzinárodného práva súkromného.