Články

Rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-791/24 upriamil pozornosť predovšetkým na výklad pravidiel medzinárodnej právomoci podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej aj "nariadenie Brusel I bis"). Z pohľadu vnútroštátneho civilného procesu však vyvoláva aj otázku, ktorá presahuje rámec samotného výkladu práva Európskej únie. Ide o procesný postup dovolacieho súdu v situácii, keď existencia medzinárodnej právomoci ešte nebola spoľahlivo vyriešená, bola ako dovolací dôvod namietaná, no súčasne bolo potrebné zvážiť potrebu primárne posúdiť právomoc dovolacieho súdu vo veci konať. Cieľom príspevku preto nie je analyzovať hmotnoprávne závery rozsudku C-791/24, ale poukázať na procesné súvislosti nadväzujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (uznesenie sp. zn. 5 Obdo 16/2024 zo 17.6.2026) a zamyslieť sa nad otázkou, či skúmanie medzinárodnej právomoci ako procesnej podmienky musí predchádzať posudzovaniu prípustnosti dovolania.

Príspevok sa s použitím pojmového aparátu ekonomickej analýzy práva, teórie transakčných nákladov a teórie neúplných zmlúv zameriava na samotný akt tvorby legislatívy. Tú chápe ako produkciu pod tlakom transakčných nákladov s predvídateľnými spôsobmi zlyhania. Na navrhovanej úprave spoločného imania manželov ilustruje tzv. nedokončenú funkčnú asimiláciu, čiže stav, keď sa inštitúty prepracujú na autonómnej vrstve, no ostávajú nedokončené na systémovo-kolektívnej vrstve. Práve na nej však spoločensky záleží viac. Nedostatky v dizajne však nie sú náhodným opomenutím, ale rovnovážnym stavom. Vo výsledku sú len nepriznanou delegáciou reziduálnych kontrolných práv na súdy. Tento jav prežíva legislatívny proces, keďže kvalita systémovo-kolektívnej vrstvy má počas neho povahu credence good.

Príspevok skúma dôkazný štandard ako samostatný normatívny prah skutkového záveru v slovenskom civilnom sporovom konaní a odlišuje ho od dôkazného bremena, voľného hodnotenia dôkazov a procesných nástrojov kompenzujúcich dôkaznú núdzu. V nadväznosti na nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. III. ÚS 506/2024 obhajuje záver, že civilný dôkazný štandard nemožno redukovať na psychologický pocit istoty sudcu ani na číselne vyjadrenú pravdepodobnosť. Presnejšie ho vystihuje racionálne odôvodnené prijatie skutkovej hypotézy, ktorá odolala konkrétnym a vážnym pochybnostiam. Príspevok súčasne zohľadňuje terminologickú a potenciálne aj obsahovú nejednotnosť judikatúry Najvyššieho súdu SR, ktorá pracuje tak s absenciou rozumných pochybností, ako aj s veľkou mierou pravdepodobnosti. Príspevok formuluje štvorprvkový test preskúmania naplnenia tohto štandardu a diagnostický model dôkaznej núdze. Podľa neho musí súd najprv určiť zdroj informačného deficitu a až potom zvoliť medzi sprístupnením dôkazov, uľahčením skutkového usudzovania a presunom rizika stavu non liquet. Model je overený na medicínskych a antidiskriminačných sporoch. Na záver sa preukazuje, že rovnosť zbraní neoprávňuje na ad hoc znižovanie miery dôkazu, ale vyžaduje transparentnú a kontrolovateľnú voľbu primeraného dôkazného nástroja.

Príspevok sa zaoberá otázkou, či je pri postúpení bankovej pohľadávky potrebné, aby banka zasielala dlžníkovi osobitnú výzvu výlučne na účely § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Táto otázka nadobudla aktuálnosť najmä v súvislosti s rozsudkom veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 V Cdo 4/2025 z 30.7.2025, R 38/2025. V tomto judikáte dospel Najvyšší súd SR k záveru, že zákon takúto osobitnú výzvu vyžaduje a nemožno ju nahradiť výzvami podľa iných právnych predpisov. Konkrétne odkázal na § 53 ods. 9 OZ v znení účinnom do 31. októbra 2024 a § 565 OZ. S týmto právnym záverom sa nestotožňujeme. Konkrétne dôvody rozoberáme v článku, pričom ich priamo konfrontujeme s argumentmi Najvyššieho súdu SR. Zároveň v závere ponúkame odporúčania, ako vhodne aplikovať právne názory vyjadrené v R 38/2025, keďže bezbrehá aplikácia tohto rozhodnutia na všetky prípady (či už z hľadiska časového, alebo vecného) môže mať mimoriadne negatívne následky.

I. Veľký senát Najvyššieho súdu SR v nedávnom rozhodnutí sp. zn. 1 V Cdo 9/2025 z 12.5.2026 prijal zásadné stanovisko v otázke premlčiavania nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy z povinného...

Príspevok sa zaoberá výkladom pojmu mimoriadne okolnosti v leteckej doprave v kontexte zodpovednosti leteckého dopravcu podľa nariadenia (ES) č. 261/2004, ktorý vpraxi predstavuje kľúčový prvok pri posudzovaní dôvodov vylučujúcich jeho zodpovednosť za zrušenie alebo meškanie letu. Význam tohto neurčitého právneho pojmu spočíva v jeho rozhodujúcej úlohe pri posudzovaní nároku cestujúcich na finančnú kompenzáciu voči leteckým dopravcom, ktorí sa veľmi často odvolávajú na existenciu mimoriadnych okolností s cieľom vylúčiť svoju zodpovednosť. V tejto súvislosti príspevok analyzuje relevantnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorá vymedzuje kritériá pre posúdenie mimoriadnych okolností v konkrétnych situáciách, ako sú technické poruchy, nepriaznivé poveternostné podmienky či štrajky. Ďalej sa venuje otázke, či mimoriadne okolnosti predstavujú všeobecnú výnimku z povinností dopravcu podľa nariadenia (ES) č. 261/2004 a aký vplyv má ich existencia na jeho zodpovednosť podľa vnútroštátneho práva alebo Dohovoru o zjednotení niektorých pravidiel pre medzinárodnú leteckú dopravu (Montrealský dohovor).

Príspevok skúma právne limity a integračný potenciál Európskej únie (EÚ) v oblasti vesmírnej bezpečnosti. V nadväznosti na primárne právo EÚ sa sústreďuje najmä na čl. 189 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čl. 4 ods. 2 Zmluvy o Európskej únii, čl. 42 Zmluvy o Európskej únii a čl. 346 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Osobitná pozornosť je venovaná vzťahu čl. 189 Zmluvy o fungovaní Európskej únie k sekundárnym právnym aktom, najmä k nariadeniu (EÚ) 2021/696 o Vesmírnom programe Únie, k nariadeniu (EÚ) 2023/588 o programe bezpečnej konektivity IRIS2 a k návrhu Aktu EÚ o vesmíre z roku 2025. Príspevok vychádza z tézy, že EÚ v tejto oblasti nemôže nahradiť členské štáty v jadre národnej bezpečnosti a obrany, no môže významne posilňovať spoločnú bezpečnosť prostredníctvom vnútorného trhu, spoločných štandardov, kritickej infraštruktúry, kybernetickej odolnosti a spoločných vesmírnych kapacít. Návrh Aktu EÚ o vesmíre je pritom analyzovaný aj v kontexte Strategickej agendy EÚ na roky 2024 – 2029 a verejnej konzultácie, ktorá poukázala na potrebu znížiť fragmentáciu vnútroštátnych pravidiel a posilniť bezpečnosť, odolnosť a udržateľnosť vesmírnych činností.

Príspevok sa zaoberá postavením sociálnych sietí vo volebnej kampani z pohľadu slovenskej právnej úpravy. Analyzuje právne vymedzenie volebnej kampane a aplikáciu existujúcich pravidiel na online prostredie, konkrétne na sociálne siete. Pozornosť je venovaná problémom súvisiacim s transparentnosťou online politickej reklamy, volebným moratóriom, pôsobením influencerov, financovaním kampane a šírením dezinformácií. Príspevok zároveň skúma príčiny identifikovaných problémov z pohľadu právnej úpravy a aplikačnej praxe. Súčasťou článku je komparácia vybraných zahraničných právnych úprav a aktuálnej regulácie Európskej únie. Na základe vykonanej analýzy autorka formuluje návrhy de lege ferenda smerujúce k zvýšeniu transparentnosti a efektívnosti regulácie volebných kampaní na sociálnych sieťach pri súčasnom rešpektovaní slobody prejavu a ďalších ústavne chránených práv.

Predkladaný článok sa venuje jednej z aktuálnych otázok v súčasnosti prebiehajúcich ozbrojených konfliktov, konkrétne momentu účinného vzdania sa vo vzťahu k bezpilotným systémom. Tradičné medzinárodné humanitárne právo vychádza z predpokladu prítomnosti adresáta, protistrany, ktorá je schopná rozpoznať a akceptovať akt vzdania sa. V článku sa hľadá odpoveď na otázku odkedy je možné v kontexte tzv. technologicky sprostredkovaného bojiska považovať vzdanie sa protistrane za účinné. Odpoveď na túto otázku je relevantná z hľadiska určenia momentu, od ktorého vzdávajúca osoba požíva ochranu ako hors de combat. Cieľom článku je identifikácia medzier v rovine de lege lata zhodnotenie ich dôsledkov nielen na ochranu vzdávajúcich sa osôb, ale aj z hľadiska vyvodenia medzinárodnoprávnej zodpovednosti štátu za použitie sily.

Interdisciplinárna analýza primárne zaraďuje koncept knihy do právno-teoretického a ústavnoprávneho rámca Slovenskej republiky a Európskej únie. Kniha v tomto kontexte nie je definovaná len ako bežný hmotný nosič informácií, ale predovšetkým ako špecifický statok hodný ochrany (merit good), ktorý prináša spoločnosti značné pozitíva. Pozornosť sa podrobne zameriava na kauzálnu väzbu medzi čitateľskou gramotnosťou, rozvojom kognitívnych schopností a hospodárskym rastom, pričom argumentácia nachádza oporu v medzinárodných empirických zisteniach a výsledkoch testovania PISA. Následne sa kriticky vyhodnocuje hodnotové napätie medzi princípmi voľnej hospodárskej súťaže a ústavným imperatívom ochrany kultúrneho dedičstva, s poukázaním na limity slobody podnikania a nevyhnutnosť aplikácie testu proporcionality pri prípadnej cenovej regulácii kníh. Hlavným cieľom je sformulovať komplexné teoreticko-právne východiská pre úvahy de lege ferenda smerujúce k zamedzeniu negatívnych externalít a k systémovej ochrane národného knižného trhu pred dopadmi absolútnej deregulácie.

Inštitút moderácie zmluvnej pokuty súdom predstavuje kľúčový nástroj na zabezpečenie spravodlivosti v záväzkových vzťahoch, pričom jeho aplikácia závisí od výkladu neurčitého právneho pojmu "neprimerane vysoká" pokuta. Súčasný nástup umelej inteligencie do právnej oblasti ponúka možnosti na analýzu rozsiahlej judikatúry, no naráža na problém "čiernej skrinky", ktorý je v rozpore s požiadavkou odôvodnenia súdnych rozhodnutí. V príspevku skúmame potenciál vysvetliteľnej umelej inteligencie pri objektivizácii kritérií pre moderáciu pokút v kontexte slovenskej právnej úpravy. Na základe analýzy právnej doktríny a praktickej skúšky technických možností vysvetliteľnej umelej inteligencie v predkladanom príspevku hodnotíme, či je možné pomocou algoritmov poskytnúť právne relevantné odôvodnenie pre moderáciu zmluvnej pokuty. V predkladanom príspevku dospievame k záveru, že najvhodnejším modelom je využitie umelej inteligencie ako pomocníka v hybridnom systéme, kde konečné posúdenie primeranosti ostáva v kompetencii ľudského sudcu.

Tento článek zkoumá právní důvody neudělení a odnětí mezinárodní ochrany v České republice se zvláštním důrazem na jejich trestněprávní kontext. Analyzuje výklad vylučovacích klauzulí podle vnitrostátního práva ve světle práva Evropské unie a mezinárodního práva. Zvláštní pozornost je věnována neurčitým právním pojmům, jako jsou „závažný nepolitický zločin" a „zvlášť závažný zločin", jakož i důkaznímu standardu „důvodného podezření". Příspěvek poukazuje na význam autonomního výkladu a vliv soudní praxe. Dále zkoumá vztah mezi trestnou činností a posuzováním nebezpečnosti pro společnost nebo bezpečnost státu. Článek se rovněž zabývá vybranými interpretačními problémy a nejednotností aplikační praxe. V závěru reflektuje širší lidskoprávní souvislosti včetně principu non-refoulement.

Článok 9 rámcovej smernice o vode zavádza návratnosť nákladov ako základný princíp správy vodného hospodárstva v EÚ, pričom prepája cenové politiky s environmentálnymi cieľmi a princípom "znečisťovateľ platí". Zároveň smernica uznáva, že voda nie je bežným komerčným produktom, ale spoločným dedičstvom. Medzi týmito dvoma východiskami sa tak objavuje napätie medzi ekonomickou racionalitou a sociálnou ochranou. Tento článok skúma rozsah a limity článku 9 prostredníctvom analýzy jeho právneho návrhu, výziev pri jeho implementácii a jeho vzťahu k dostupnosti. Argumentuje, že návratnosť nákladov, hoci je nevyhnutná, nemôže fungovať ako samostatný princíp. V praxi tarify len zriedka odrážajú úplné finančné, environmentálne a zdrojové náklady a sú zároveň ovplyvnené politickými rozhodnutiami a sociálnymi hľadiskami. Výsledkom je fragmentovaná aplikácia medzi členskými štátmi, kde sú otázky dostupnosti riešené nejednotne a často zostávajú mimo právneho rámca smernice. Článok ďalej rozvíja koncept udržateľnej návratnosti nákladov, založený na kombinácii taríf, daní a transferov, ako realistickejší prístup k financovaniu služieb vodného hospodárstva. Záverom poukazuje na to, že limity článku 9 nie sú len technické, ale aj štrukturálne. Bez riadiaceho rámca, ktorý integruje dostupnosť, transparentnosť a zodpovednosť, zostáva návratnosť nákladov neúplným nástrojom, schopným usmerňovať politiku, no nedostatočným na zabezpečenie spravodlivých a odolných služieb vodného hospodárstva v Európskej únii.

Autori sa sústreďujú na jednotlivé podvodné konania v bankovom sektore, ktoré sa čoraz častejšie realizujú prostredníctvom informačných technológií, najmä formou v príspevku popisovaného phishingu, smishingu, vishingu, pharmingu a neoprávneného prístupu do elektronického bankovníctva, realizovaného prostredníctvom vzdialeného prístupu, na ich typológiu a prevenciu, pričom tieto protiprávne konania realizované prostredníctvom informačných technológií, no realizovaných v rozpore so zákonom, nadobúdajú stále sotistikovanejšiu podobu. Z tohto dôvodu sa v aplikačnej praxi čoraz častejšie objavujú otázky týkajúce sa správnej právnej kvalifikácie jednotlivých skutkov a ich vzájomného súbehu s inými trestnými činmi.

Konopa je po alkohole najčastejšou užívanou návykovou látkou. V našich podmienkach nie je jednoznačne špecifikované, pri akých hodnotách THC v krvi pôjde o priestupok alebo trestný čin, resp. či existuje nejaká tolerancia. Zvyškové množstvo THC sa v krvi nachádza dlhšie ako alkohol, ale vodič už dávno nemusí byť pod vplyvom tejto látky. Nemecko a Česká republika majú presne definované pravidlá ohľadom prítomnosti THC v krvi, majú zadefinovanú istú mieru tolerancie a presne určenými hodnotami rozlišujú, kedy ide ešte o priestupok na úseku cestnej premávky a kedy už o trestný čin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky.

V článku analyzujeme zákaz pások "OneLove" zo strany FIFA počas MS 2022, v súvislosti s článkom 10 EDĽP, skúmame proporcionalitu zákazu pások prostredníctvom súdnej praxe ESĽP a riešime potenciálne porušenie slobody prejavu športovcov prostredníctvom medzinárodných mechanizmov.

Vo svetle aktuálnych překotných zmien legislatívy Slovenskej republiky, týkajúcich sa aj ústavného práva, sa na knižný trh dostala monografia pedagóga Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, Vincenta Bujňáka, venovaná konštitučným zdrojom nedobrovoľného ukončovania pôsobenia verejných funkcionárov na ich postoch. Po Úvode je text publikácie rozdelený do 7 kapitol, Záveru a Zoznamu použitej literatúry.

1. ULPIANUS libro vicensimo octavo ad edictum Utilitatem huius edicti patere nemo est qui ignoret. nam cum interdum ignari, cuius sint condicionis vel quales, cum magistris propter navigandi necessitatem contrahamus,...

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "Ústavný súd") na neverejnom zasadnutí senátu 25. marca 2026 prerokoval sťažnosť sťažovateľky, ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava") rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/11/2025 z 30. apríla 2025 a prijal ju na ďalšie konanie.

rozsudok z 9. apríla 2026 k sťažnosti č. 50301/22 pre porušenie článku 6 ods. 2 Dohovoru (prezumpcia neviny)