Rozhodnutie ESĽP v prípade Gerber proti Slovenskej republike v prospech Slovenskej republiky

Sťažnosť sa týkala predovšetkým práva sťažovateľa na prístup k ústavnému súdu. Ten rozhodnutím z 15. júna 2016 odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľovu ústavnú sťažnosť na nespravodlivosť konania vedúceho k prijatiu predbežného opatrenia, ktorým bol sťažovateľovi zamedzený akýkoľvek kontakt s jeho deťmi, a na porušenie jeho práva na rodinný život. Ústavný súd sa domnieval, že v situácii, keď splnomocnenie na zastupovanie sťažovateľa pred ústavným súdom, priložené k ústavnej sťažnosti, bolo udelené advokátskej kancelárii (právnickej osobe) a jej vtedajšia konateľka – advokátka mala v čase podania ústavnej sťažnosti už pozastavený výkon advokátskej činnosti, mal sťažovateľ predložiť nové splnomocnenie pre iného advokáta. Sťažovateľ pred ESĽP namietal porušenie práva na prístup k súdu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Dohovor) a tvrdil, že ústavný súd použil procesné pravidlá neprimerane a formalisticky. Uviedol, že advokátska kancelária, ktorou bol zastúpený, konala v čase rozhodnutia ústavného súdu prostredníctvom novopovereného konateľa, ktorý bol tiež advokátom. Sťažovateľ ďalej na základe článku 6 ods. 1 Dohovoru namietal nespravodlivosť konania o predbežnom opatrení, ktorým mu bol zamedzený akýkoľvek kontakt s jeho deťmi, čím podľa neho zároveň došlo k porušeniu jeho práva na rešpektovanie rodinného života podľa článku 8 Dohovoru. Na základe článku 13 Dohovoru sťažovateľ tvrdil, že v dôsledku formálneho odmietnutia jeho ústavnej sťažnosti sa stal tento prostriedok nápravy neúčinným a teda na vnútroštátnej úrovni nemal k dispozícii žiadny účinný prostriedok nápravy.

V rozhodnutí z 9. novembra 2021 ESĽP vo vzťahu k námietke týkajúcej sa zamedzenia prístupu k ústavnému súdu zdôraznil, že procesné práva idú zvyčajne ruka v ruke s procesnými povinnosťami a od strán sa vyžaduje, aby preukázali starostlivosť pri dodržiavaní procesných krokov týkajúcich sa ich prípadu. Poukázal na skutočnosť, že sťažovateľ podal svoju sťažnosť na ústavný súd 20. mája 2016, priložil k nej však plnomocenstvo prijaté 9. apríla 2015 advokátkou, ktorá mala s účinnosťou od 29. apríla 2015 pozastavenú advokátsku činnosť. Nový konateľ advokátskej kancelárie mal podľa uvedeného plnomocenstva výlučne oprávnenie na nazeranie do spisu. ESĽP mal za to, že sťažovateľ nevysvetlil, čo bránilo jeho právnemu zástupcovi aktualizovať plnomocenstvo tak, aby zodpovedalo aktuálnemu stavu veci a domnieval sa, že nepriaznivým dôsledkom týchto nedostatkov sťažnosti mohol sťažovateľ predísť, ak by vynaložil potrebné úsilie. ESĽP preto dospel k záveru, že rozhodnutie ústavného súdu nenarušilo samotnú podstatu sťažovateľovho práva na prístup k súdu.

V nadväznosti na uvedený záver ESĽP odmietol aj ostatné námietky sťažovateľa s odôvodnením, že v dôsledku nesplnenia procesných požiadaviek na podanie ústavnej sťažnosti sťažovateľ nevyčerpal tento prostriedok nápravy na vnútroštátnej úrovni, čo je nevyhnutnou podmienkou, ktorá musí byť splnená pred tým, ako sa so svojou sťažnosťou obráti na ESĽP. ESĽP zároveň konštatoval, že v dôsledku uvedených záverov nevyvstáva ani otázka o možnej neúčinnosti ústavnej sťažnosti a preto i námietka podľa článku 13 Dohovoru je zjavne nepodložená.