Podstatné súvislosti odvolávania (nielen) členov Súdnej rady Slovenskej republiky

V nadväznosti na uvedené súvislosti vo vzťahu k iným ústavným funkciám prejdime teraz k otázkam súvisiacim so Súdnou radou. Najskôr sa hodí pripomenúť postreh L. Mészárosa: " " Čo sa zániku funkcie týka, okrem odvolania člena Súdnej rady, ktoré je explicitne formulované v Ústave (a v zákone je viac-menej iba procedurálno technicky vykonané vo vzťahu k členom voleným sudcami), právna úprava pozná aj zánik funkcie člena Súdnej rady Tieto prípady upravuje § 26 zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky (ďalej len "zákon o Súdnej rade"). Paleta alternatívnych dôvodov, pre ktoré členstvo zaniká, je pomerne pestrá, je žiaduce ich všetky pomenovať a krátko okomentovať.

Pre úplnosť ešte treba spomenúť jeden možný spôsob zániku funkcie člena Súdnej rady, ktorý nie je ani odvolaním ani stratou funkcie . Funkcia by mohla zaniknúť aj postupom podľa čl. 9 ods. 8 v spojení s čl. 10 ods. 1 a ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcie verejných funkcionárov. Išlo by o špecifickú sankciu pre prípad, že by si člen Súdnej rady nesplnil povinnosť stanovenú citovaným ústavným zákonom. Postup by bol dvojstupňový: v prvom kroku by rozhodoval parlamentný výbor pre nezlučiteľnosť funkcií, ktorého rozhodnutie by v druhom kroku musela potvrdiť trojpätinová väčšina všetkých poslancov Národnej rady, čím by verejného funkcionára, v tomto prípade člena Súdnej rady, zbavila funkcie. V súvislosti s týmto postupom by bolo možné nastoliť a rozoberať viacero jeho aspektov, nielen právnych, ale aj politických, na účely tohto článku však nie je na to priestor.

Dovolíme si teda zhrnúť, že všetky dôvody, s ktorými zákonná úprava spája automatický zánik členstva v Súdnej rade, dávajú racionálny zmysel. Naopak, nevidieť zmysel toho, keby sa niektoré z nich formulovali ako dôvody, z ktorých by člen Súdnej rady len mohol (a nemusel) byť odvolaný tým, kto ho ustanovil. Rovnako by nebolo v ničom prínosné (naopak, skôr problematické) formulovať ich ako dôvody obligatórneho odvolania, hoci technicky by jedna i druhá legislatívna zmena bola možná.

A tu vyvstáva zásadná otázka: Ako by mohli či mali vyzerať objektívne dôvody, na ktorých základe by právna úprava (nad rámec dôvodov, z ktorých funkcia zaniká ) umožnila odvolať člena Súdnej rady? Po týchto dôvodoch volal Ústavný súd v uznesení PLz. ÚS 2/2018 a volala po nich i časť právnej vedy vrátane T. Ľalíka. Pri ich hľadaní treba, podľa nás, vychádzať z toho, že musí ísť o také dôvody, pri ktorých je zmysluplné dať menujúcemu subjektu úvahu, či člena Súdnej rady odvolá alebo ponechá vo funkcii. Nemá teda ísť o dôvody, po naplnení ktorých je jasné, že ďalšie pôsobenie člena Súdnej rady vo funkcii je nenáležité či dokonca nemožné.

Ak si odmyslíme také objektívne dôvody, ktoré by v skutočnosti boli skôr kuriózne, silené a v istom zmysle až úsmevné (napr. že člen Súdnej rady bol opakovane sankcionovaný za dopravný priestupok alebo niečo podobné), neostáva veľa možností, aké dôvody zaviesť. Javí sa, že pri ich hľadaní sa dá ísť buď cestou, ktorá bude odvolanie opierať o objektívnu neschopnosť člena Súdnej rady vykonávať funkciu, alebo cestou ktorá umožní odvolanie z dôvodov súvisiacich s osobnostnou integritou člena. Nad oboma cestami sa teraz zamyslíme.

Nad rámec dôvodov zániku funkcie sa dá uvažovať o tom, že člena Súdnej rady by bolo možné odvolať, ak prestane byť schopný vykonávať funkciu a táto neschopnosť bude trvať po istý čas. Príslušná právna úprava by mohla vyzerať takto: Alternatívne sa dá uvažovať o právnej úprave, ktorá nebude viazaná iba na zdravotné dôvody, ale bude opretá len o neschopnosť vykonávať funkciu, resp. o fakt jej nevykonávania, bez ohľadu na dôvody, napríklad: Prípadne ešte:

Na prvý pohľad je jasné, že takto alebo obdobne formulovaná právna úprava by mohla spôsobovať značné interpretačné a aplikačné ťažkosti. Čo je alebo nie je výkon funkcie, nemusí byť ľahké ustáliť. Ak ťažko chorý člen príde s vypätím všetkých síl na zasadnutie Súdnej rady raz za šesť mesiacov, iste to nie je riadny výkon funkcie, no hypotéza o nepretržitej šesťmesačnej absencii sa nenaplní. Navyše, ak táto neschopnosť bude formulovaná len ako možný, nie nutný dôvod odvolania, môže sa stať i to, že napriek reálne trvajúcej neschopnosti člena Súdnej rady vykonávať funkciu ho ten, kto ho do rady ustanovil, jednoducho neodvolá. Tým chceme povedať, že ak aj objektívna neschopnosť (či dokonca neochota) člena Súdnej rady vykonávať funkciu je sama osebe legitímnym dôvodom na zamyslenie sa, či má funkcia ďalej trvať, nie je jednoduché skoncipovať právnu úpravu spôsobom, ktorý bude dosť exaktný na to, aby plnila svoj účel, a zároveň dosť dôsledný na to, aby sa nedala obchádzať. Ak však optimisticky pripustíme, že by sa taká právna úprava dala sformulovať, potom sa racionálne zdá správnejšie zaradiť ju do kategórie "zánik funkcie ", nie do kategórie "odvolanie z funkcie". Ak totiž verejný funkcionár nevykonáva funkciu po určitý kritický čas, v záujme riadneho chodu orgánu je lepšie, ak mu funkcia bez ďalšieho zanikne, čím sa otvorí cesta jeho nahradeniu niekým, kto funkciu bude vykonávať riadne. Tu preto priestor pre vytvorenie dôvodu odvolania nenachádzame.

Druhá možnosť, kde by sa dal tento priestor hľadať, je sankcionovanie morálnych prešľapov, resp. osobnostnej integrity člena Súdnej rady. Táto otázka si pýta viacero zamyslení.

Ako prvé treba uviesť, že Ústava ani zákon explicitne neformulujú osobnostnú integritu, resp. obdobné kritérium ako predpoklad na výkon funkcie člena Súdnej rady (bezúhonnosť, o ktorej bola už reč, nemožno považovať za synonymum osobnostnej integrity). Otvára sa teda priestor pre striktne formalistické a "textu alistické" chápanie právnej úpravy, založené na prístupe, podľa ktorého ak nejaká podmienka nie je výslovne napísaná v právnej úprave, jej existenciu nemožno z nej vyvodzovať. Napriek tomu si myslíme, že by malo byť samozrejmosťou, aby do ústavných orgánov (osobitne ak pôsobia v oblasti súdnej moci) boli ustanovovaní len takí ľudia, u ktorých kategória "morálne vlastnosti" nepredstavuje iba prázdnu frázu. V prostredí vyspelej právnej a politickej kultúry by to malo byť niečo, čo funguje aj bez toho, aby to bolo napísané, resp. ak je nutné to písať do právnej úpravy, nesvedčí to o vyspelosti prostredia. Na druhej strane, práve v oblasti kreácie Súdnej rady, hoci nie v súvislosti s odvolávaním jej členov, sa už v minulosti ukázalo, že veci nefungujú prirodzene, ak " ".

Nemožno prehliadať, že každý zo subjektov kreujúcich Súdnu radu kreuje ju samostatne, bez súčinnosti s inými orgánmi verejnej moci. Tým pádom nie je priestor pre konštrukciu, aká existuje pri menovaní generálneho prokurátora či ústavných sudcov, a síce, že jedna zložka moci má brzdiť nenáležité návrhy inej zložky v snahe zabezpečiť čo najvyššiu (osobnostnú) kvalitu obsadzovaného orgánu, resp. jeho uchránenie pred "politickou uzurpáciou". Dá sa teda povedať, že Súdnu radu každá zložka moci kreuje na svoj obraz. Zbor sudcov sa nemôže obmeniť veľmi prudko, no pri politických orgánoch sa zo dňa na deň môže stať, že v dôsledku volieb príde prezident, parlament či vláda s úplne iným hodnotovým nastavením. Tým pádom môže mať aj celkom inú mienku o osobnostnej integrite člena Súdnej rady, ustanoveného predchodcami.

Keby aj zákon formuloval morálne vlastnosti ako predpoklad na vymenovanie do funkcie člena Súdnej rady alebo ich nedostatok ako dôvod na jeho odvolanie, ťažko si predstaviť, ako by bolo možné to urobiť tak, aby to nebol len dôvod naoko, na ktorý sa dá odvolať vždy. Takým by bola napríklad úprava umožňujúca člena Súdnej rady odvolať . Takýto alebo obdobný dôvod odvolania, ktorého naplnenie by prináležalo posúdiť výlučne subjektu, ktorý člena do Súdnej rady ustanovil, nás nevzďaľuje od právnej úpravy umožňujúcej člena Súdnej rady odvolať . Potom zákonite prichádza otázka, načo vôbec formulovať dôvod odvolania, ktorý vzbudzuje dojem objektívnosti, no jeho vyhodnotenie bude nevyhnutne vždy výrazne subjektívne. Ak to má byť preto, aby sa cez inštitút ústavnej sťažnosti presúvalo na Ústavný súd bremeno posudzovania morálnych vlastností členov Súdnej rady, potom v tom veľký význam nevidno.

Iná možnosť, ako dospieť k odvolateľnosti člena Súdnej rady cez morálne vlastnosti, by mohlo byť zavedenie disciplinárnej zodpovednosti, ktorej výsledkom by mohla byť aj strata funkcie. Na jednej strane, disciplinárne rozhodnutie by nepochybne bolo objektívnejším základom na odvolanie, než konštatovanie konkrétneho prezidenta, parlamentu či vlády (teoreticky aj sudcovského zboru), že správanie člena Súdnej rady vzbudzuje pochybnosť o jeho osobnostnej integrite. Na druhej strane, zaviesť disciplinárnu zodpovednosť členov Súdnej rady nie je niečo, čo sa dá urobiť jednoducho a bez hlbších systémových zmien. V prvom rade, funkcia v Súdnej rade (s výnimkou predsedu a podpredsedu) nie je pre jej členov plnohodnotným ani hlavným živobytím, ale vo svojej podstate doplnkovou aktivitou. Zavedenie disciplinárnej zodpovednosti by preto mohlo vyznievať kuriózne, nehovoriac o tom, že by to prinieslo množstvo ďalších otázok: Kto má rozhodovať o disciplinárnom previnení? Kto má byť oprávnený konanie iniciovať? Má byť prípadné disciplinárne potrestanie člena Súdnej rady - sudcu indiferentné k faktu, že je zároveň sudcom (čo je principiálne jeho "dôležitejšia" funkcia), alebo má byť základom na jeho sankcionovanie ako sudcu? Nemáme ambíciu ani priestor priniesť odpovede na všetky tieto otázky, preto iba poznamenáme, že táto cesta by nás zákonite doviedla k otázke plnej profesionalizácie Súdnej rady, teda k zásadnej systémovej zmene. Zrejme len v tom prípade by sa dala konzistentným spôsobom zaviesť právna úprava disciplinárnej zodpovednosti členov Súdnej rady.

Teraz už zanechajme úvahy, či by sa dali nájsť objektívne dôvody, ktoré by zmysluplne mohli byť ustanovené popri dôvodoch spôsobujúcich zánik členstva v Súdnej rade a ktoré by zakladali možnosť príslušnej zložky moci svojho nominanta odvolať. Budeme sa zamýšľať nad tým, čo by sa stalo, keby sa právomoc odvolávať zavedením nejakých dôvodov ohraničila, a teda členovia Súdnej rady by sa stali "imúnnymi" voči odvolaniu bez uvedenia dôvodov.

V prvom rade je nutné vrátiť sa k otázke dĺžky funkčného obdobia a priamo polemizovať s tvrdeniami T. Ľalíka. " "

Tomáš Ľalík naznačuje, že ak už má existovať možnosť odvolania člena Súdnej rady bez udania dôvodov, nemá byť stanovené žiadne časovo ohraničené funkčné obdobie, resp. že je to vzájomne nekompatibilné. Ak však zároveň platí jeho argument, že členovia-sudcovia majú svoje obdobie fakticky garantované (naozaj nikdy nedošlo ani len k pokusu odvolať člena Súdnej rady zvoleného sudcami), potom neexistencia funkčného obdobia by znamenala, že členovia zvolení sudcami (berúc ich odvolanie za nepravdepodobné) budú v Súdnej rade sedieť v zásade až do zániku funkcie sudcu, teda pokojne niekoľko desaťročí. Už len preto má existencia 5-ročného funkčného obdobia s možnosťou zastávať ho najviac dvakrát po sebe svoj hlboký zmysel a význam. Zároveň si len ťažko možno predstaviť, že dĺžka funkčného obdobia by prípadne bola stanovená iba pre časť členov Súdnej rady (volených sudcami), nie pre všetkých. Musíme zopakovať aj to, že je stále celkom bežné, že funkcia člena Súdnej rady nominovaného niektorou z politických mocí zanikne uplynutím. Je pravda, že takýto člen má podstatne väčšiu šancu, že bude odvolaný. No zároveň keby, naopak, požíval dôveru hneď niekoľkých prezidentov, parlamentov či vlád po sebe, aj preňho platí, že môže byť v Súdnej rade najviac 10 rokov súvisle, potom musí skončiť.

Tomáš Ľalík tvrdí, že je nezlučiteľné zaviesť pevnú dĺžku funkčného obdobia spolu s možnosťou zbavenia funkcie kedykoľvek, pričom ako príklad uvádza vzťah Národnej rady a vlády. Nedá sa však do dôsledkov pripodobňovať tento vzťah so vzťahom člena Súdnej rady k tomu, kto ho ustanovil. Paralela totiž môže navodiť dojem, že funkcia vlády trvá bez obmedzení, až kým nestratí dôveru parlamentu a že to je dôvod, prečo nie je presne stanovené jej funkčné obdobie. To však nesedí - podľa čl. 117 Ústavy je vláda povinná podať demisiu vždy po ustanovujúcej schôdzi novozvolenej Národnej rady. Týmto spôsobom končila vo funkcii drvivá väčšina vlád, ktoré tu od roku 1992 boli. To zároveň znamená, že hoci funkčné obdobie vlády Ústavanevyjadruje číslom, predsa ho vyjadruje dosť presne - funkčné obdobie vlády môže trvať najviac do ustanovenia nového parlamentu, plus-mínus nejaký ten týždeň. Existencia časovej zóny "plus-mínus" má svoje logické opodstatnenie dané potrebou kontinuity, kvôli ktorej každá vláda musí slúžiť nie do svojej demisie či odvolania, ale vždy až do vymenovania novej vlády. Každému je preto jasné, že funkčné obdobie vlády je štandardne štvorročné, pretože sa kryje s volebným obdobím Národnej rady. Pár dní či týždňov hore-dole na tomto základnom fakte nič nemení. Ak z rôznych dôvodov vláda skončí predčasne, tá nová taktiež veľmi presne vie, že časový rámec, ktorý má k dispozícii, potrvá najviac do najbližších parlamentných volieb. Tiež je pravda, že nie je ani v moci nového parlamentu ponechať (vyslovením dôvery, resp. nevyslovením nedôvery) vo funkcii starú vládu. Ak teda vláda nemá funkčné obdobie stanovené číselne, neznamená to, po prvé, že ho nemá aj bez toho vždy dosť presne vymedzené a, po druhé, že by sa automaticky vylučovala politická zodpovednosť s existenciou presne stanoveného funkčného obdobia.

Podobne pri funkcionároch Národnej rady, teda jej predsedovi, podpredsedoch a pri predsedoch a podpredsedoch výborov, tiež platí, že dĺžka ich funkčného obdobia nie je formálne ustanovená. No logika, ktorá za tým je, opäť nie je v tom, že by sa vylučovalo pevne stanovené funkčné obdobie s politickou zodpovednosťou spočívajúcou v možnosti byť kedykoľvek odvolaný (čo funkcionári parlamentu sú). Je v tom, že funkčné obdobie Národnej rady je štvorročné, jej funkcionár musí byť nutne poslancom a svoju funkciu si nemôže "preniesť" do nového volebného obdobia, ani ak je znovuzvolený za poslanca. Funkčné obdobie funkcionárov Národnej rady je limitované volebným obdobím parlamentu samotného, a to je dôvod, prečo nie je stanovené presnou číselne vyjadrenou dobou: táto doba by nemohla byť dlhšia ako štyri roky a stanovovať ju kratšiu by nedávalo racionálny zmysel.

Spomenúť treba ešte odvolateľnosť prezidenta republiky, ktorý má, zhodou okolností, funkčné obdobie stanovené rovnako ako členovia Súdnej rady, t. j. 5 rokov najviac dvakrát po sebe. Odvolanie prezidenta je možné ľudovým hlasovaním v režime čl. 106 Ústavy, za podmienok a s dôsledkami tam uvedenými, ktorých podrobný rozbor na tomto mieste vynechávame. Podstatné je, že prezidenta môžu odvolať len občania, na základe vlastnej úvahy, ktorej musí najskôr predchádzať úvaha Národnej rady. Potreba objektívnych dôvodov tu nie je, skôr naopak - objektívnymi dôvodmi je typický iný spôsob straty funkcie prezidenta: odsúdenie Ústavným súdom na základe obžaloby Národnej rady podľa čl. 107 Ústavy. Môžeme zároveň predpokladať, že keby sa objektívne dôvody javili byť prítomné, Národná rada by uprednostnila obžalobu prezidenta pred ľudovým hlasovaním, ktorého úspech je veľmi málo pravdepodobný a najskôr by privodil jej vlastné rozpustenie. Tak či tak, pravdou je, že prezident má pevne stanovené funkčné obdobie, a súčasne môže byť na báze politickej zodpovednosti kedykoľvek odvolaný (čo samo osebe neznamená, že je neprípustný názor o nekonzistentnosti takejto právnej úpravy). Pre prípad námietky, že toto je iné, lebo tu rozhoduje priamo ľud, poznamenávame, že toto by na veci nemalo nič meniť, keďže ľud v tomto prípade nevystupuje ako originálny ústavodarca, ale ako moc konajúca v medziach mechanizmu upraveného Ústavou, a súčasne platí, že ľud nemá v rukách iniciovanie procesu, ktoré závisí výlučne od parlamentu.

Ďalej T. Ľalík uvádza, že " (...) " Dá sa rozumieť myšlienke, ktorú chce autor vyjadriť a nevidím dôvod ju odmietnuť ako celok. No zároveň sa tieto tvrdenia zdajú byť príliš kategorické na to, aby sa s nimi dalo bez výhrad súhlasiť. Zvolenie nového parlamentu ani nástup novej vlády či prezidenta nemusia znamenať automatickú výmenu členov Súdnej rady ustanovených týmito mocami - aplikačná prax to dokazuje. Výmena je pravdepodobná vtedy, ak parlamentné či prezidentské voľby prinesú politickú a hodnotovú diskontinuitu. Minulosť však ukazuje, že ani vtedy nedochádza k výmene vždy okamžite. História Súdnej rady zároveň pozná aj situáciu, keď svojho nominanta vymenil ten istý orgán, ktorý ho tam pôvodne ustanovil. Tiež sa stáva, že sa funkcia v Súdnej rade uvoľní z dôvodu odstúpenia. V tom momente už prestáva platiť, že sa funkčné obdobie nového člena zhoduje s funkčným obdobím prezidenta, ktorý ho tam ustanovil a že sa vďaka tomu "garantuje" jeho dĺžka. Tým chceme len povedať, že situácia je v realite podstatne pestrejšia, než by sa mohlo zdať na základe dĺžky volebných období členov Súdnej rady a politických orgánov, ktoré ich ustanovujú. Citované zovšeobecňujúce závery T. Ľalíka teda neplatia absolútne, alebo, inak povedané, platiť môžu aj nemusia.

S dĺžkou funkčných období súvisí ešte jedna stránka veci, nad ktorou sa radno zamyslieť. Ponúkneme pritom jednu špekuláciu, ktorá sa zdá byť oveľa pravdepodobnejšia, ako tá, ktorú ponúkol T. Ľalík, keď hovoril o (hypotetickej) možnosti odvolávania členov Súdnej rady v krátkych intervaloch (týždenne, mesačne). Iste, kto môže odvolať kedykoľvek bez uvedenia dôvodov, môže teoreticky vymieňať členov Súdnej rady aj v týždenných intervaloch. Nevidno však, čo by tým (politicky, mocensky) získal - okrem toho, že by sám nepochybne stratil na vážnosti a veľmi rýchlo by, zrejme, mal problém nájsť ľudí ochotných dať sa ním do Súdnej rady ustanoviť. Oprávnená obava spočíva v tom, k čomu by pravdepodobne (skôr iste) na Slovensku dochádzalo, keby sa pomocou zavedenia objektívnych dôvodov odvolania posilnila stabilita funkcie člena Súdnej rady a jeho ochrana pred odvolaním. Mohlo by sa napríklad stať, že nominant vlády, ktorá bude po prehratých voľbách o chvíľu nahradená novou, sa "dobrovoľne" takticky vzdá funkcie v Súdnej rade a vláda na poslednom zasadnutí pred obligatórnou demisiou vymenuje na jeho miesto nového člena na 5 rokov, čím novú vládu pripraví o možnosť vykonať krok, ktorý by jej v nejakom časovom horizonte inak prislúchal. Podobnú partiu by so svojimi nominantmi mohli zohrať končiaca Národná rada i prezident. Päťročné funkčné obdobie prezidenta, zhodné s funkčným obdobím člena Súdnej rady, by teoreticky jeho nástupcu nepripravilo úplne o možnosť menovať do Súdnej rady, len by mu ju odsunulo na samý koniec jeho vlastného mandátu. Keby však končiaci prezident išiel až na takú hranu, že by nových členov Súdnej rady vymenoval dopoludnia v deň, keď odovzdáva prezidentský úrad nástupcovi, mohol by ho z hry vyradiť aj úplne.

Takáto manipulácia, ktorá by formálne neprotirečila litere právnej úpravy, by bola okatá, iste aj kritizovaná, ale politickému subjektu, ktorý nemá zábrany, by umožňovala držať si svoj vplyv na Súdnu radu aj po strate vlastnej legitimity a moci. Rýdzo mocensky by teda dávala zmysel, určite väčší ako výmena nominantov na mesačnej báze. Takému niečomu by právna úprava vedela zabrániť zavedením "super pevného" funkčného obdobia členov Súdnej rady, t. j. keby sa funkcia uvoľnila z akýchkoľvek dôvodov predčasne, nový člen by bol menovaný iba na taký čas, ktorý by ešte zostával do konca pôvodného mandátu. To by však zároveň otvorilo otázku, ako upraviť limit dvoch funkčných období po sebe, resp. či sa má tento limit vzťahovať i na člena, ktorého prvé funkčné obdobie v Súdnej rade trvalo napríklad rok, lebo nastupoval po niekom, komu funkcia zanikla predčasne. Obdobu takejto úpravy náš ústavný systém v súčasnosti nepozná.

V súvislosti so súčasnou právnou úpravou je tu ešte otázka, či možnosť odvolať člena Súdnej rady znamená možnosť odvolať ho . Ide o to, že ak aj napríklad členovi vlády môže Národná rada vysloviť nedôveru , proces má nejaké pravidlá. Hlasovanie o vyslovení nedôvery je politické rozhodnutie, a teda objektívne dôvody tu nie sú podstatné. No ministrovi sa nemôže stať, že sa o vyslovení nedôvery - teda svojom faktickom konci vo funkcii - dozvie z médií, bez toho, aby boli formulované aspoň nejaké, hoci politické dôvody, ku ktorým by sa mohol oficiálne vyjadriť predtým, než sa prijme politické rozhodnutie o jeho osude. Pri členoch Súdnej rady volených parlamentom existuje aká-taká záruka procesného postupu pri ich odvolaní, no pri členoch menovaných vládou a prezidentom platí, že procesne nemajú ani také postavenie, aké má minister voči parlamentu. Prípadné procesné záruky, pravdaže, nič nemenia na tom, že rozhodnutie o odvolaní môže byť motivované politicky. No aspoň navonok by zabezpečili nejaké minimum "štábnej kultúry" a dôstojnosti v celom postupe.

Demokraciu a s ňou spojené striedanie politicky a hodnotovo odlišne orientovaných väčšín nemožno pripodobňovať rozprávkovému boju dobra so zlom, na to je život príliš zložitý. Ak však vec na chvíľu vedome zjednodušíme a skúsime sa na ňu pozrieť očami jednotlivého občana, jedného z miliónov, ktorý má svoje politické a hodnotové ukotvenie, potom sa asi dá povedať, že z jeho subjektívneho pohľadu sa pri moci striedajú lepšie a horšie parlamenty, vlády, hlavy štátu. Tie potom do Súdnej rady nominujú a z nej odvolávajú lepších a horších nominantov. V systéme, kde by člena Súdnej rady nebolo jednoduché vymeniť, by pomyselný Jozef Mak mohol oceniť, že ak aj príde horšia vláda či prezident, nominanti lepších predchodcov ešte nejaký čas v Súdnej rade zotrvajú. Z obráteného pohľadu sa mu to však môže javiť ako nevýhoda - nástup lepšej vlády neznamená okamžité vylepšenie Súdnej rady. Z toho na pohľad vychádza záver, že či by bolo možné člena Súdnej rady jednoducho odvolať, alebo by platil opak, z dlhodobého hľadiska nebude Súdna rada "lepšia" ani "horšia" než sú dlhodobo tí, ktorí ju kreujú. Pri zárukách proti odvolaniu bude chvíľu trvať, kým zloženie Súdnej rady v plnej miere "dobehne" pomery na úrovni ústavných orgánov, bez záruk ich môže "dobehnúť" okamžite. Ak je to vo výsledku jedno, tak sa nepochybne ponúka úvaha, či neuprednostniť systém, kde nebude možné odvolávať členov Súdnej rady len tak. Nie preto, že by tu bola diskriminácia či vzájomná nerovnosť medzi nimi ani nie v mene ochrany akéhosi "základného ľudského práva byť vo funkcii celé funkčné obdobie". Ak, tak len preto, že politicky podmienené, hromadné a niekedy až teatrálne odvolávanie členov Súdnej rady ťažko môže posilňovať dôveru verejnosti v súdnu moc, ktorá je u nás beztak dlhodobo nízka a veľmi krehká. S jadrom tejto úvahy sa asi dá súhlasiť. To však neznamená, že neexistujú všetky problémy, otázky a riziká spomenuté skôr, ktoré by boli spojené so zavedením záruk proti odvolaniu členov Súdnej rady. Oponent by hneď povedal, že toto by bol len pláštik, ktorý by navonok zakrýval fakt, že do Súdnej rady možno dávať aj takých ľudí, ktorí nemajú problém splniť každý pokyn orgánu, ktorý ich tam ustanovil, pokiaľ si daný orgán predstavuje, že tak to má byť. Opäť teda zopakujme: otázka nestojí tak, ktorý z možných dvoch protichodných prístupov je dobrý a ktorý zlý. Každý má svoje plusy i mínusy, no každý je sám osebe legitímny a predstaviteľný. V tomto smere poukazujeme aj na tvrdenie jedného z predkladateľov ústavného zákona č. 90/2001 Z. z., L. Orosza, ktorý pripúšťa " "

Pristavme sa ešte pri jednej poznámke, ktorú uviedol T. Ľalík. Kritizuje právnu úpravu, ktorá členom - nesudcom dáva mesačnú odmenu za členstvo v Súdnej rade, čím túto funkciu má robiť potenciálne atraktívnejšou z pohľadu volebnej "koristi". Je na legitímnu diskusiu, či má byť funkcia v Súdnej rade čestná alebo odmeňovaná. Netreba však rozhodne zabúdať na to, že agenda Súdnej rady od roku 2021 nesmierne narástla. Pri tvorbe právnej úpravy by mala platiť prezumpcia, že členovia sa na zasadnutia budú pripravovať a nie tam chodiť bez znalosti vecí. Riadna príprava ich stojí dosť dlhý čas a aj samotné zasadnutia Súdnej rady bežne trvajú od rána do večera, niekedy až do noci, často niekoľko dní po sebe. Mesačná odmena možno prináša v nejakej miere riziká, ktoré pomenúva T. Ľalík. No keby jej nebolo, bola by namieste otázka, či možno od členov Súdnej rady spravodlivo žiadať, aby vynakladali toľko času a energie, koľko si táto funkcia pri štandardnom a očakávanom prístupe k jej výkonu žiada, vo svojom voľnom čase a úplne zadarmo. Odmena člena Súdnej rady nie je len symbolická, no stále nie je taká vysoká, aby predstavovala plnohodnotné živobytie pre človeka so sociálnym statusom a životným štandardom, ktorý člen Súdnej rady bežne máva. Alebo, povedané tvrdšie, stále jestvuje veľké množstvo pozícií, ktoré sú pri "koristníckom" prístupe k výkonu moci podstatne lukratívnejšie. Zároveň nás to však opäť vracia k úvahám o plnej profesionalizácii Súdnej rady, teda systémovej zmene so všetkým, čo by musela obsiahnuť, vrátane otázky odvolávania a odmeňovania členov.