ĽALÍK, T.: Obmedzovanie ľudských práv a test proporcionality: teória a prax. 1. vydanie. Bratislava: Wolters Kluwer, 2023, 320 s. ISBN 978-80-571-0628-9

S testom proporcionality sa oboznamuje napr. v rámci predmetu štátoveda každý študent v prvom ročníku bakalárskeho študijného programu na Právnickej fakulte univerzity Komenského v Bratislave, a teda pre odbornú verejnosť by pojem test proporcionality mal byť známym a nemalo by byť potrebné ho špecificky predstavovať a uvádzať. Jeho štyri základné kroky, ktoré musia byť splnené kumulatívne a v správnom poradí, musia byť v mysli vzdelávajúceho sa študenta práva pripravené "aj o polnoci". Test zákonnosti, nevyhnutnosti, vhodnosti a primeranosti, teda test proporcionality v užšom význame, sú krokmi, ktoré sú známe práva znalej verejnosti. Čo ak sú však tieto kroky len teoretickým konštruktom nevyužívaným v aplikačnej praxi tak, ako sa o ňom učia študenti práva? Čo ak sa pri uplatňovaní testu proporcionality už neprihliada na vykonanie všetkých krokov v určenom poradí, ale celá téma je o niečo komplikovanejšia? Práve na tieto otázky ponúka odpovede recenzovaná publikácia.

Napriek tomu, že tieto položené otázky sa môžu zdať istým spôsobom "kacírske" z pohľadu ľudských práv a v očiach dlhoročných odborníkov dennodenne venujúcim sa porušovaniu ľudských práv, takto položené otázky kacírsky pravdepodobne pôsobia, legitimitu im dodáva okrem iného aj osoba autora recenzovanej publikácie. Autorom tejto monografie je prof. JUDr. Tomáš Ľalík, PhD., ktorý sa vo svojej rozsiahlej publikačnej a akademickej činnosti dlhodobo venuje problematike ľudských práv a v súčasnosti okrem iného pôsobí na pozícii profesora na Právnickej fakulte univerzity Komenského v Bratislave.

Z formálneho hľadiska ide o štandardnú monografiu v rozsahu 320 strán, ktorá je rozdelená do deviatich kapitol. Pozitívne možno vnímať myšlienkovú prepojenosť medzi jednotlivými časťami recenzovanej publikácie, ktorá umožňuje aj čitateľovi s menšími vedomosťami o problematike ľudských práv pochopiť autorove myšlienky. Je to tak z dôvodu, že monografia ponúka postupný prechod od základov obmedzovania ľudských práv, cez vysvetlenie jednotlivých subtestov až po uvedenie príkladov z aplikačnej praxe, resp. rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR. Autorov výklad dopĺňa rozsiahly poznámkový aparát tvorený 1 089 poznámkami pod čiarou.

Pri publikácii ako celku možno veľmi pozitívne hodnotiť, že autor sa nesnaží uľahčovať si svoju pozíciu hľadaním argumentov potvrdzujúcich jeho tvrdenia, ale predkladá odlišné stanoviská iných autorov k daným témam, pričom s týmito názorovými oponentmi vedie pomyslený argumentačný súboj a snaží sa podložiť svoje tvrdenia i voči oponentúre, ktorá by mohla neskôr vzniknúť. Od publikácie teda nemožno očakávať slepé uvádzanie tvrdení, ale argumentáciu a vyrovnanie sa s názorovými oponentmi, ktoré je hodné profesora Právnickej fakulty univerzity Komenského v Bratislave.

Autor začína monografiu postupne - od vysvetlenia základných súvislostí, napr. na strane 19 vysvetľuje sekvenčný test proporcionality. Z obsahového hľadiska možno hodnotiť, že ako veľmi častý príklad je využívaná pandémia ochorenia COVID-19 z nedávnej minulosti, čo je pochopiteľné, keďže ide o situáciu, ktorá sa dotkla každého a zároveň bola veľmi diskutovanou v oblasti legality vydávania opatrení v boji proti tomuto ochoreniu. Na strane 34 sa venuje povinnému očkovaniu a Nálezu Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 10/2013 a jeho interpretácii. Očkovanie proti ochoreniu COVID-19 ako príklad bolo následne využívané napr. pri kapitole venujúcej sa testu vhodnosti (s. 107) a v kapitole analyzujúcej test primeranosti (s. 215). V súvislosti s ochorením COVID-19 sa autor venuje od strany 55 zákazu delegácie, resp. podmienkam delegovanej legislatívy. Túto svoju argumentáciu podkladá príkladmi z praxe, ale aj rozhodovacou činnosťou ústavných súdov. Na strane 62 sa venuje tzv. pričom istú mieru kritiky smeruje Ústavnému súdu SR s ohľadom na jeho Nález sp. zn. PL. ÚS 14/2021. Rozsiahlu kritiku Ústavného súdu SR možno nájsť od strany 51, kde autor podľa jeho slov v stručnosti uvádza niektoré chyby, ktorých sa ústavní sudcovia dopustili pri rozhodovaní vo veci PL. ÚS 8/2021. Od strany 63 je možné v publikácii nájsť celú podkapitolu venovanú prípadovej štúdii s tematikou ochorenia COVID-19. Na prvý pohľad môže pôsobiť umiestnenie prípadovej štúdie v úvodných častiach monografie netypicky, avšak prípadová štúdia sa týka ochorenia CoVID-19, ktorému bola značná pozornosť venovaná práve v prvej kapitole monografie. Z tohto dôvodu sa javí zaradenie tejto prípadovej štúdie na záver prvej kapitoly ako logické.

Od strany 76 sa autor venuje opisu rôznych prístupov k ľudským právam, konkrétne vôľovej a záujmovej teórii a ich trom fundamentálnym znakom. Tieto teórie nielen analyzuje, ale aj hodnotí ich pozitívne a negatívne stránky.

Je možné stotožniť sa s tvrdením autora, že monografia má nielen teoretický, ale aj praktický rozmer. Týmto konštatovaním autor uvádza podkapitolu 2.4 rozsah práv a slobôd v judikatúre Ústavného súdu SR. Autor sa teda úspešne pokúša o prepájanie teoretických informácií s aplikačnou praxou. Toto tvrdenie z úvodu podkapitoly 2.4 sa potvrdzuje aj v podkapitole 5.5 Test primeranosti a Ústavný súd Sr. Autor v tejto časti venuje pozornosť využívaniu jedného zo subtestov v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu, keď opätovne prepája teóriu s aplikačnou praxou. Originálnym prínosom monografie je podľa slov autora šiesta kapitola, ktorá mapuje používanie testu proporcionality Ústavným súdom Sr na základe získaných objektívnych informácií. Kritériom na zaradenie rozhodnutí Ústavného súdu medzi skúmané bolo, keď Ústavný súd rozlišoval jednotlivé subtesty proporcionality, teda v prípade, keď mali tieto subtesty vplyv na osud veci. Ak však Ústavný súd len posudzoval celkovú primeranosť bez toho, aby aspoň minimálne rozlišoval medzi jednotlivými subtestmi, tak na predmetné rozhodnutie nebolo prihliadané.

Autor recenzie pozitívne hodnotí odlíšenie cenzu od podmienky výkonu volebného práva na strane 172, kde autor recenzovanej publikácie spomína rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 18/2014. Išlo konkrétne o vzdelanostný cenzus pri pasívnom volebnom práve kandidátov na funkciu starostu obce či primátora mesta. Veľmi pozitívne možno hodnotiť toto odlíšenie z dôvodu, že autor recenzie sa prikláňa k názoru, že je potrebné odlišovať volebné cenzy a podmienky výkonu volebného práva. Základným odlišovacím znakom je možnosť splnenia tejto podmienky, resp. cenzu. Zatiaľ čo pri podmienke volebného práva nie je potrebné vynaložiť takmer žiadne úsilie na jeho splnenie (napr. dosiahnutie predpísaného veku, ktoré nastane plynutím času), pri cenze je možné hovoriť o takom podmienení aktívnej alebo pasívnej účasti na volebnom práve, ktoré sťažuje tento prístup obťažnosťou jeho naplnenia (napr. dosiahnutie vzdelania ako v tomto prípade, alebo majetkový cenzus v minulosti, prípadne stavovské cenzy).

Zaujímavým je zistenie autora, ktoré prezentuje na s. 178 a ktoré sa týka posudzovania obmedzenia vlastníckeho práva štátnym rozpočtom - pri ňom sa podľa zistení autora test nevyhnutnosti v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu nevykonáva vôbec. Rovnako zaujímavou je podkapitola 7.1, v ktorej sa prof. Ľalík zaoberá myšlienkou začlenenia základných práv do materiálneho jadra ústavy, resp. o zákaze obmedzovania podstaty práva (s. 245).

Na strane 73 autor uvádza vážne konštatovanie ohľadom prístupu orgánov k riešeniu pandémie ochorenia COVID-19, na strane 295 možno nájsť kritiku rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Fedotova vs. Ruská federácia. S autorom je možné vo viacerých oblastiach viesť polemiku, ale presne o tom je nie len teória ľudských práv, ale aj značná časť ústavného práva. Práve kvôli možnosti vedenia polemiky je nutné hodnotiť recenzovanú monografiu ako veľmi prínosnú, pretože v čitateľovi vzbudzuje potrebu zamýšľať sa nad tvrdeniami autora a konfrontovať vlastné pohľady s predloženými argumentmi. Takéto zamyslenie v istom zmysle vytvorilo aj tvrdenie na strane 300: Toto tvrdenie je uvádzané ako prebraté od zahraničného autora, pričom sa vzťahuje na práva vychádzajúce z autonómie a ako príklady sú uvádzané napr. právo na manželstvo osôb rovnakého pohlavia, eutanáziu, surogátne materstvo alebo zmenu pohlavia. Autor recenzie sa zamýšľa, nakoľko je možné v tomto prípade hovoriť o nových právach a nakoľko je potrebné hovoriť len o rozširovaní okruhu adresátov, resp. o prispôsobovaní sa katalógu ľudských práv zmenám v spoločnosti. V spoločnosti vždy bude existovať názorová pluralita. To je esenciou demokracie. No treba pamätať, že aj v Spojených štátoch amerických boli odporcovia zrušenia otroctva a priznania základných práv aj osobám tmavej farby pleti.

Rovnako je potrebné vysloviť jednu obavu - v prípade príliš veľkej snahy o dosiahnutie dodržiavania testu proporcionality, nech už je táto činnosť akokoľvek dobre zamýšľaná -, môže viesť k dosiahnutiu takého postavenia jednotlivca voči štátu, že tento stratí akýkoľvek rešpekt a autoritu a právne normy nebude možné vynútiť.

Recenzovanú publikáciu nemožno neodporučiť každému, kto sa zaujíma o problematiku ľudských práv a predovšetkým ich obmedzovania. Táto publikácia sa nesnaží presvedčiť o správnosti svojho pohľadu, ale pracuje argumentačne takým spôsobom, že sa jej to darí. Práve iniciovanie uvažovania je podľa názoru autora recenzie jedným z hlavných prínosov monografie. Je len veľmi obťažné predstaviť si, že by si niekto, kto sa zaujíma o problematiku obmedzovania základných práv, prečítal recenzovanú monografiu bez toho, aby prežil celú škálu pocitov - od vyjadrenia súhlasu až po rozčarovanie - ale dôležité je, že začal rozmýšľať kriticky a dáva priestor aj argumentom, ktoré by inak odmietal čo i len vypočuť si.