Sudcovská integrita ako zákonný pojem a súčasť sudcovskej etiky

Pojem integrity a jeho nepriame vymedzenie cez to, čo skúma súdna rada, sa do zákona o sudcoch dostal v nadväznosti na novelu ústavy v roku 2014. Druhé a tretie čítanie návrhu novely ústavy aj novely zákona o sudcoch prebehli na jednej schôdzi v zásade v rovnaké dni a nadväzovali na seba. Zavedenie skúmania "predpokladov sudcovskej spôsobilosti" ako verzie koalíciou promovaných sudcovských previerok a aj vymedzenie predpokladov v zákone však bolo autorsky produktom opozície - návrhy, ktoré napokon získali podporu, predkladala skupina poslancov, za ktorú vystupoval predovšetkým Ľudovít Kaník.

Odôvodnenie návrhu novely zákona v sekcii o morálnych predpokladoch a sudcovskej integrite hovorilo o "aspektoch osobnosti kandidáta", konkrétne o "skutočnej nezávislosti", "neexistencii kontaktov na kriminálne prostredie", majetkových pomeroch, ktoré sú primerané príjmom a o absencii "korupčného správania". Návrh sumarizoval, že má ísť " ". Kontrastovali sa tak expertnosť a charakterové vlastnosti. Jeden z "aspektov osobnosti" bol formulovaný ako vlastnosť - nezávislosť -, a tri ako typ správania, z ktorého sa dajú vlastnosti alebo charakteristiky vyvodiť. Najjednoduchšie je vyvodenie vlastnosti nekorupčnosti (ako súčasť čestnosti), na ktorú vlastne odkazuje aj potreba mať majetok zodpovedajúci príjmom, a opäť čestnosť, dôveryhodnosť a nezávislosť, keď sa hovorí o odstupe od kriminálneho prostredia.

Pri prezentácii pozmeňujúceho návrhu, ktorý definoval predpoklady sudcovskej spôsobilosti, poslanec Ľ. Kaník hovoril o úlohe Národného bezpečnostného úradu pri zbere informácií a snahe zadefinovať predpoklady tak, že ich možno chápať ako potrebu obmedziť NBÚ v získavaní informácií o sudcovstve. Ľudovít Kaník však neodkazoval na dva aspekty predpokladov, teda morálne predpoklady a sudcovskú integritu, ale hovoril o "morálnej integrite" a " ". Iste, poslancovi treba priznať politickú licenciu zjednodušovať, môžeme však tušiť, že pri príprave pozmeňujúceho návrhu nebol rozdiel medzi morálnymi predpokladmi a sudcovskou integritou konceptualizovaný analyticky mohutne. V ďalších vystúpeniach v rozprave poslanec Kaník zdôrazňoval nekorupčnosť a nevydierateľnosť ako súčasť integrity a práve nekorupčnosť považoval za kľúčovú.

Poslanec Daniel Lipšic rovnako zdôrazňoval nekorupčnosť. Nájsť spôsob preverovania integrity sudcov bolo podľa neho dôležité, lebo stav charakternosti niektorých sudcov je zlý. Podobne ako Kaník hovoril viac o morálnej integrite, než o sudcovskej integrite. Lipšic preferoval bežné previerky Národným bezpečnostným úradom, ale ako kompromis navrhol test na polygrafe raz za dva roky, kde by sudcovi alebo sudkyni boli položené dve otázky. Prvá sa týkala korupčnosti a druhá ovplyvňovania pri rozhodovaní.

Tomuto prístupu kontroval poslanec Boris Susko argumentujúc, že cieľom navrhovanej úpravy je overiť " " .

S tým, že nejde o "klasické previerky", súhlasil poslanec ján Figeľ a konštatoval, že preverovanie má potvrdiť, že sudca alebo kandidát nie je závislý alebo ovplyvniteľný, nemá vzťahy so závadovými osobami a nemá korupčné správanie.

Parlamentná debata, ktorá po čiastkach prebehla v troch dňoch, tak vymedzovala integritu najmä cez neovplyvniteľnosť a nekorupčnosť. Aspekt dôveryhodnosti, ktorý sa dá relatívne ľahko včítať do schváleného textu a vyššie sme ho spomínali, sa rovnako ako iné aspekty, ktoré identifikujeme nižšie, v parlamentnej deliberácii nenachádzal.

Bolo by, samozrejme, veľmi zaujímavým analyzovať nielen prístup zákonodarcu k právnej úprave morálnych predpokladov a sudcovskej integrity pri tvorbe predpisu, ale aj prístup súdnej rady pri aplikácii týchto maxím, teda keď overuje spĺňanie predpokladov sudcovskej spôsobilosti u kandidátov a dodržiavanie povinnosti spĺňať predpoklady u sudcov. Takáto analýza však prekračuje ašpirácie tohto článku, hoci koncepty z neho môžu byť pri skúmaní deliberácií v súdnej rade použité. V tomto texte nás zaujíma pnutie medzi zákonným pojmom integrity, ktorý, ako už vieme, zákonodarný zbor obtáčal okolo nekorupčnosti a medzi integritou zo Zásad sudcovskej etiky. Preto naším ďalším objektom skúmania budú stanoviská súdnej rady, ktoré Zásady interpretujú a ktorými súdna rada poskytla odpovede na konkrétne otázky alebo etické dilemy a stanoviská k výkladu Zásad v kontexte disciplinárnych konaní. Súdna rada pri prijímaní Zásad v decembri 2015 totiž k čl. III ods. 1, ktorý hovorí o morálnej integrite súdnictva, reálne nedeliberovala, preto odôvodnenie použitia tohto pojmu nepoznáme. Bol prijatý predložený návrh, len s doplnením jedného slova do odseku, to sa však netýkalo časti o morálnej integrite, ale správania, ktoré vzbudzuje dojem nevhodnosti. Diskusia pred rokovaním o konkrétnych ustanoveniach sa skôr týkala už vyššie spomenutej miery všeobecnosti a abstraktnosti zásad a možnosti doplnenia o pravidlá, ktoré by tiež vymedzili pojmy ako nestrannosť alebo nezávislosť cez určenie správania, ktoré ich presadzuje alebo, naopak, narúša. Takto však Zásady napokon naformulované neboli. Vieme tiež, že pri tvorbe Zásad komisia na to zriadená súdnou radou a autorky a autori návrhov, ktorí v nej zasadali (návrhov bolo pôvodne viacero), pracovali s odporúčaniami od Európskej siete súdnych rád, Poradnej rady Európskych sudcov a inými medzinárodnými sudcovskými dokumentmi či etickými kódexmi. Tiež sme už spomenuli, že pri jednom z prekladov dokumentov od CCJE súdna rada prekladala výraz "integrita" ako "bezúhonnosť". Nie je to nelegitímny preklad, len môže byť vnímaný zužujúco cez ne/páchanie trestnej činnosti a etymologicky nás ťahá iným smerom než slovo integrita. Práve "bezúhonnosť" Zásady sudcovskej etiky používajú ako hodnotu výkonu sudcovskej funkcie hneď po nezávislosti a nestrannosti (čl. II ods. 1) a myšlienkovo mohlo ísť práve o integritu zo zahraničných dokumentov. Takto totiž typovo o hodnotách výkonu povolania hovoria napríklad Bangalórske zásady. Ani k bezúhonnosti však súdna rada spôsobom, ktorý by viac osvetlil jej význam, nediskutovala a zároveň čl. III ods. 1 Zásad zdvojuje bezúhonnosť a (morálnu) integritu, a tak naznačuje neprekrývanie jadra týchto pojmov, minimálne keď o nich hovoríme nie ako o charakteristikách sudcov, ale aspektoch súdnictva, ktoré majú byť chránené: " ." (zvýraznenie aut.)

Ako teda s čl. III ods. 1 Zásad pracuje súdna rada v stanoviskách? celkovo od roku 2015 vydala súdna rada sedem stanovísk interpretujúcich Zásady alebo poskytujúcich návod na riešenie etických dilem a ďalších deväť stanovísk v rámci disciplinárnych konaní po žiadosti zo strany Najvyššieho správneho súdu (táto právomoc sa aktivovala v roku 2022). V rámci stanovísk k výkladu Zásad a k etických dilemám sa čl. III. ods. 1 Zásad aktivoval v troch prípadoch a v rámci disciplinárnych konaní až v siedmich prípadoch. Keďže však typovo ide o veľmi široko koncipovaný článok, je relatívne zložité vydestilovať z týchto stanovísk závery priamo k integrite a tomu, ako práve s ňou súdna rada pracuje. Explicitnejšie ju vymedzuje až v uznesení z mája 2014, a to cez Bangalórske zásady a cez žiadané charakteristiky sudcu alebo sudkyne. Najprv však krátko prejdime ku skorším použitiam v situáciách, keď sa dá rozumne priamejšie dovodiť, že súdna rada pracovala v čl. III ods. 1 práve s integritou. Sú tri.

Prvým je stanovisko v uznesení č. 69/2022 z 28. apríla 2022 k disciplinárnej veci pod sp. zn. 32D/8/2021. V prípade išlo o otázku, či uvádzanie nepravdivých informácií pred súdnou radou porušuje Zásady. Súdna rada explicitne smerovala k tomu, že klamanie pred súdnou radou a inými orgánmi verejnej moci narúša integritu sudcu. Tiež môže navyše sťažovať výkon právomoci súdnej rady pri skúmaní sudcovskej integrity sudcu, a teda to, či súdna rada môže dať záruku za integritu súdnej moci. Súdna rada dala však dôraz aj na intenzitu konania, mieru zásahu do Zásadami chráneného záujmu a úmysel sudcu alebo sudkyne: " " (bod 15).

Vo veci disciplinovania porušovania protipandemických opatrení sudcom, ktorým sa budeme zaoberať vo štvrtej časti článku (sp. zn. 31D/7/2022), súdna rada v stanovisku v uznesení č. 132/2022 z 15. júna 2022 konštatovala, že "nerešpektovanie protiepidemických opatrení (najmä nenosením respirátora pri úkonoch súdu bez zákonom uznaného ospravedlnenia) znižuje morálnu integritu sudcu" (bod 15). Tento záver postavila na hodnote čestnosti a na nevyhnutnosti dôvery a rešpekte medzi sudcami, pričom navyše akcentovala povinnosť sudcu dodržiavať právny poriadok, a to aj keď si myslí, že nejaká jeho časť je v rozpore s Ústavou (kým platí prezumpcia ústavnosti). Do parametra integrity tak vložila osobné charakteristiky ako čestnosť a aj, hoci tu inými slovami, lojalitu k právnemu poriadku.

Treťou je vec, keď súdna rada obdobne zdôraznila povinnosť dodržiavať platný právny poriadok a navyše pokyny predsedu súdu v kontexte nerešpektovania protipandemických organizačných pokynov predsedu súdu na zdržiavanie sa na súde (uznesenie č. 64/2023 zo 16. februára 2023 vo veciach sp. zn. 33D/9/2021 a 33D/11/2021, bod 14). Akcentovala aj ochranársky obsah týchto pokynov: " ." (bod 15).

Najviac z premýšľania o integrite v Zásadách súdna rada odhalila v uznesení č. 147/2024 zo 14. mája 2024 k veci vedenej pod sp. zn. 32D/16/2023 (fyzický útok sudcu na iného sudcu - chytenie za košeľu pod krkom). Tam najprv priamo citovala Bangalórske zásady, hoci nie komentár k nim, a následne sama pojem integrity vymedzovala. Text zásady integrity ako tretej v poradí v kódexe z Bangalóru odcitujeme už tu a neskôr sa zameriame na spomenutý komentár. Integrita je podľa Bangalórskych zásad " " a časť o jej aplikácii znie: " "

Pri posudzovaní toho, či fyzický útok sudcu na iného sudcu môže byť porušením Zásad a či v danom hrá úlohu intenzita konania, súdna rada vymedzila morálnu integritu súdnictva tak, že jej súčasťou je presadzovanie morálneho štandardu sudcov tým, že sa trvá na istých osobnostných predpokladoch sudcu (bod 20). Tieto vymedzila takto: " " (bod 20) Súdna rada tak morálnu integritu súdnictva naviazala na správanie sudcov a na ich "osobnostné predpoklady". Počujeme tak ozveny slov "morálna integrita sudcu" a sudcovské predpoklady z parlamentných debát o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti, ale nie s akcentom na nekorupčnosť, ale na širšie rolové správanie súvisiace s funkciou sudcu. A nekorupčnosť nestačí. Súdna radu a tu však siahla aj za pojem integrity, ako je vymedzený napríklad v Bangalórskych zásad, a prekryla napríklad aj zásadu slušnosti. Metodologicky následne fakticky hodnotila, či by disciplinovaný fyzický útok mohol vykonať sudca, ktorý by dané osobnostné charakteristiky mal alebo u neho boli aktívne a prejavovali sa. Súdna rada síce trochu nešikovne spojila skutok a spĺňanie charakteristík, akoby skutok mal spĺňať charakteristiky, nie akoby sa charakteristiky v ňom mali prejavovať. Metodologicky je však postup súdnej rady prehľadný. Súdna rada potom navyše ešte do súdka porušených zásad spojených s morálnou integritou a bezúhonnosťou spomenula aj lojalitu k právnemu poriadku, ako v dvoch vyššie spomenutých prípadoch (bod 21). Na intenzite, resp. závažnosti konania v takom prípade už nezáleží (bod 22).

Súdna rada teda v stanoviskách rozumne spája morálnu integritu súdnictva z čl. III ods. 1 Zásad s integritou sudcu, a to v zmysle prisudzovania mu vlastností, ktoré sa prejavujú v jeho správaní (morálna integrita súdnictva sa dosahuje cez sudcov, ktorí majú integritu). Týmito vlastnosťami sú najmä (z doteraz dostupných aplikácií) čestnosť, rešpekt k druhým, lojalita k právu. Ostatné stanovisko k nim pridáva ešte celý katalóg "predpokladov", z ktorých niektoré sú viac vlastnosťami, iné viac zručnosťami a ďalšie zas cnosťami. Rozlíšenie cnosti a zručnosti alebo schopnosti od julie Annas ponúkneme v ďalšej časti článku, tu ale rozlišovanie nie je nosné, skôr nám ide o opis toho, ako široko sa súdna rada v pri vymedzení morálnej integrity v stanovisku k veci sp. zn. 32D/16/2023, rozkročila.

Prejdime teraz k Bangalórskym zásadám, ktorými túto časť článku uzavrieme. Ich text fakticky uznáva, že konkrétne požadované správanie sa viaže na štandardy prijímané a praktizované v konkrétnej spoločnosti či komunite, a to aj cez koncept objektívneho pozorovateľa. Zopakujme si - sudca alebo sudkyňa sa teda majú správať tak, aby sa im z pohľadu objektívneho pozorovateľa nedalo nič vyčítať (bod 3.1.) a tak, aby ich správanie prispievalo k dôvere v integritu súdneho systému (bod 3.2.). Koncept objektívneho pozorovateľa následne popisuje komentár k týmto zásadám, ale nielen to. Komentár sa snaží aj o fixovanie konceptu integrity. Najprv ju situuje akoby zvnútra, teda cez to, čoho je sama atribútom. Podľa komentára je integrita prejavom, resp. súčasťou charakternosti a konania podľa zásad morálky a spravodlivosti (orig. rectitude a righteousness).38 Následne komentár kreslí integritu zvnútra cez jej komponenty - čestnosť a sudcovskú morálku (orig. honesty a judicial morality). Sudca má preto konať . Následne komentár promuje binárnu koncepciu integrity, teda niekto integritu buď má, alebo nemá. Neexistuje podľa neho žiadna škála a stupne. Tento binárny pohľad na integritu v ďalšej časti článku spojíme s teóriou etiky cnosti tak, že bude kompatibilný s pohľadom na integritu, ktorý ju môže prisúdiť aj osobe, ktorá, povedzme, aj závažne morálne zlyhala. Pri čítaní dokumentov je však vždy dôležité vnímať žáner a zámer autorstva. Tvorcovia Bangalórskych zásad nemuseli ašpirovať na sofistikované vymedzenie konceptu integrity, ktoré by obstálo v odbornej filozofickej debate, ale mohli hľadať praktické formulácie nápomocné profesijnému životu sudcovstva.

Snaha o praktickú asistenciu však ani pri integrite v Bangalórskych zásadách nevyústila do tvorby podrobných pravidiel o tom, ako konať alebo nekonať s integritou. To nie je podľa tvorcov možné ani z dôvodu, že to isté správanie je inak hodnotené v rôznych prostrediach. Objektívny pozorovateľ situovaný v jednej komunite hodnotí inak ako pozorovateľ v komunite inej. Preto zásady skôr vymedzujú parametre toho, kto hodnotí. Objektívny pozorovateľ je tak konceptuálne rozumným, férovým a informovaným členom komunity, ktorý odpovedá na otázku, či správanie sudcu alebo sudkyne znížilo rešpekt k sudcovi/sudkyni alebo k súdnictvu ako celku.

Relevantná je podľa zásad aj konzistentnosť konania pri výkone funkcie a v osobnom živote, teda nepokryteckosť. Tuto sa signalizuje jedno z najčastejších uchopovaní integrity cez celistvosť v hodnotách a konaní, hoci sa porovnáva na jednej strane to, čo robí ako sudca a čo v súkromní.

Okrem testu objektívneho pozorovateľa komentár k zásadám ponúka aj alternatívny test, kde sa hodnotia základné charakteristiky potrebné na výkon práce sudcu. Hodnotí sa teda, ako posudzované správanie zrkadlí tieto koncepty. Sú tri: férovosť, nezávislosť a rešpekt k verejnosti a jej jednotlivým členom. Berie do úvahy aj to, či správanie bolo protiprávne (pomyslime sa na lojalitu k právu).

Vráťme sa na záver tejto časti niekoľkými slovami k otázke, či je integrita binárna (XY ju má - nemá) alebo je konceptuálne škála. To, že napríklad o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti rozhoduje súdna rada binárne ("za" alebo "proti" tomu, či ich XY spĺňa) bez ďalšieho, neznamená, že je prejavom binárneho konceptualizovania integrity. Pokojne totiž hlasovanie môže vo finále reagovať na to, či má kandidát integritu na riadny výkon funkcie sudcu. A navyše, ak posudzujeme správanie osoby z hľadiska testov v Bangalórskych zásadách, obidva testy umožňujú škálované odpovede, napríklad, že konkrétne správanie sudcu málo zrkadlilo rešpekt k súdnictvu, ale manifestovalo nezávislosť vo veľkej miere atď. Dôležité tu, podľa nášho názoru, je, aký má dané konceptualizovanie integrity plniť.