O prípustnosti dovolania vo veciach výkonu cudzích rozhodnutí

V predchádzajúcom vydaní časopisu Zo súdnej praxe č. 4/2019 bolo uverejnené uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len "najvyšší súd") z 27. marca 2019, sp. zn. 8 Cdo 204/2017. Najvyšší súd v odôvodnení tohto uznesenia dospel k záveru, že dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu potvrdzujúcemu rozhodnutie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia nie je podľa ustanovenia § 420 Civilného sporového poriadku prípustné, lebo ním nie je napadnuté rozhodnutie vo veci samej, ani rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Dovolanie žalobcu z tohto dôvodu podľa ustanovenia § 447 písm. c) CSP odmietol.

Najvyšší súd dospel k uvedenému záveru na základe úvahy, podľa ktorej predmetom konania o vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné na území SR (ďalej len "konanie o výkon cudzieho rozhodnutia) nie je hmotné právo strán sporu (účastníkov konania), keďže o ňom už bolo rozhodnuté v konaní, v ktorom bolo cudzie rozhodnutie vydané. Zmyslom konania o výkon cudzieho rozhodnutia preto nie je právo nachádzať, ani toto právo konštituovať, ale zabezpečiť výkon cudzieho rozhodnutia na území SR, čomu zodpovedá aj formálne ustanovená procedúra tohto konania.

Aj keď proti týmto úvahám niet čo namietať, nie je vôbec zrejmé ako na ich základe najvyšší súd dospel k záveru, že uznesenie, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na výkon cudzieho rozhodnutia, nemožno považovať za rozhodnutie vo veci samej, ani za rozhodnutie, ktorým sa také konanie končí. Bez toho, aby najvyšší súd tieto svoje úvahy ďalej rozvinul a vztiahol ich na konkrétne okolnosti prerokovávanej veci, len stroho uzavrel, že v konaní o výkon cudzieho rozhodnutia sa nerozhoduje vo veci samej, o čom svedčí aj skutočnosť, že súd v tomto konaní vyhlasuje vykonateľnosť cudzieho rozhodnutia rozhodnutím vydaným vo forme uznesenia.

Konanie o výkon cudzieho rozhodnutia bolo v čase, kedy žalobca (oprávnený) podal návrh na jeho začatie, upravené nariadením Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len "Nariadenie Brusel I").¹⁾ Podľa článku 40 ods. 1 Nariadenia Brusel I sa podanie návrhu na výkon cudzieho rozhodnutia spravuje právnym poriadkom členského štátu, v ktorom sa žiada o výkon. Konanie pred súdom prvej inštancie má podľa článku 41 Nariadenia Brusel I prísne formálnu a nesporovú povahu, keďže cudzie rozhodnutie sa vyhlási za vykonateľné ihneď po splnení formálnych náležitostí, pričom účastník, proti ktorému sa o výkon žiada, nemá v tomto štádiu konania právo robiť žiadne podania k návrhu. Túto skutočnosť nakoniec v odôvodnení svojho uznesenia konštatoval aj najvyšší súd. Sporovým sa konanie o výkon cudzieho rozhodnutia stáva až v štádiu odvolacieho konania, v ktorom sa podľa článku 43 ods. 3 Nariadenia Brusel I koná podľa noriem, ktoré v členskom štáte výkonu (teda v tomto prípade v SR), upravujú sporové konanie.

Konanie o výkon cudzieho rozhodnutia má preto zmiešanú povahu, čo znamená, že v prípade, ak Nariadenie Brusel I neustanovuje inak, vzťahuje sa na prvoinštančné štádium tohto konania právna úprava uvedená v Civilnom mimosporovom poriadku (ďalej aj "CSP") a na odvolacie štádium tohto konania právna úprava uvedená v Civilnom sporovom poriadku. Táto skutočnosť má zásadný význam pre zodpovedanie otázky v akej forme môže súd v konaní o výkon cudzieho rozhodnutia rozhodovať vo veci samej. Zatiaľ čo podľa právnej úpravy uvedenej v Civilnom sporovom poriadku rozhoduje súd vo veci samej vždy rozsudkom (§ 212 ods. 1 CSP) a o nemeritórnych otázkach vždy uznesením (§ 234 ods. 1 CSP), podľa Civilného mimosporového poriadku súd v zákonom ustanovených prípadoch rozhoduje uznesením aj vo veci samej (§ 39 ods. 2 Civilného mimosporového poriadku).

Keďže konanie o výkon cudzieho rozhodnutia nie je v Civilnom mimosporovom poriadku (ďalej aj "CMP") upravené ako osobitný druh konania, je na posúdenie otázky akou formou rozhodnutia má v tomto konaní súd rozhodnúť vo veci samej, potrebné použiť analogicky ustanovenia, ktoré upravujú právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu konaniu o výkon cudzieho rozhodnutia (čl. 3 ods. 1 CMP). Takými ustanoveniami sú v tomto prípade § 370 a nasledujúce CMP, ktoré vo veciach maloletých, okrem iného, upravujú aj výkon verejnej listiny, ktorej vykonateľnosť vyplýva z osobitného predpisu alebo z medzinárodnej zmluvy, ktorou je SR viazaná (§ 370 ods. 3 CMP). Z ustanovenia § 375 CMP vyplýva, že súd v tomto konaní rozhoduje vo veci samej uznesením. Niet preto žiadneho dôvodu na to, aby súd v obdobnom konaní o výkon cudzieho rozhodnutia na peňažné plnenie (argumentum a maiori ad minus),²⁾ ktorého vykonateľnosť vyplýva zo sekundárneho práva Európskej únie, rozhodoval vo veci samej rozhodnutím vydaným vo forme rozsudku. Rozsudok, ako forma meritórneho rozhodnutia, je v mimosporových konaniach vyhradená najmä pre statusové veci. V ostatných druhoch civilných mimosporových konaní zákonodarca z dôvodu efektívnosti uprednostňuje meritórne rozhodovanie vo forme uznesenia.³⁾

Za vec samú sa v mimosporových konaniach rozumie to, o čom má súd na návrh účastníka konania alebo z vlastnej úradnej povinnosti (podnetu) rozhodnúť, tak ako na to s odkazom na príslušnú časť odborného komentára k Civilnému sporovému poriadku poukázal aj najvyšší súd vo svojom uznesení. V konaní o výkon cudzieho rozhodnutia podľa článku 38 a nasledujúcich Nariadenia Brusel I predstavuje vec samú návrh oprávneného na vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné na území SR. Preto ak súd prvej inštancie o tomto návrhu rozhoduje (na jeho základe vyhlasuje cudzie rozhodnutie za vykonateľné na území SR alebo naopak taký návrh zamieta), rozhoduje vždy vo veci samej. Rovnako je to aj v prípade, ak odvolací súd také rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej potvrdzuje.

Na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že zmienené meritórne rozhodnutia súdov obidvoch inštancií boli, z uvedených dôvodov, vydané vo forme uznesenia. Ak totiž odvolací súd potvrdzuje uznesenie súdu prvej inštancie, robí tak vždy rozhodnutím vydaným tiež vo forme uznesenia. Je to tak v sporovom konaní (§ 392 za bodkočiarkou CSP), ako aj v mimosporovom konaní (§ 392 za bodkočiarkou v spojení s § 2 ods. 1 CMP). Na tento záver nemá žiaden vplyv ani argument najvyššieho súdu, že súd v konaní o výkon cudzieho rozhodnutia nerozhoduje spor účastníkov konania (strán) o hmotné právo. Ustanovenie § 420 CSP, ktoré treba uplatniť nielen v civilnom sporovom, ale aj v civilnom mimosporovom konaní (§ 2 ods. 1 CMP),⁴⁾ totiž nepodmieňuje prípustnosť dovolania tým, že odvolací súd rozhodol v konaní, ktorého predmetom je spor o hmotné právo, ale výlučne len tým, že rozhodol vo veci samej alebo, že rozhodol konečne.

Záver najvyššieho súdu, podľa ktorého súd v konaní o výkon cudzieho rozhodnutia nerozhoduje vo veci samej, je preto z vyššie uvedených dôvodov potrebné považovať za zjavne arbitrárny. Súd je totiž nielen oprávnený, ale aj povinný rozhodnúť o návrhu oprávneného na vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné na území SR. Ak by tak neurobil, svojvoľne by oprávnenému odoprel súdnu ochranu, ktorú mu zaručuje článok 46 ods. 1 Ústavy SR, a porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie, ktoré mu zaručuje článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor"). Európsky súd pre ľudské práva konštante judikuje, že právo na spravodlivé súdne konanie by bolo iba iluzórne, pokiaľ by vnútroštátny právny systém zmluvných strán Dohovoru pripustil, aby konečné, záväzné súdne rozhodnutia zostali nevykonané k ujme jednej strany (napr. Hornsby proti Grécku, rozsudok ESĽP z 19. marca 1997, č. 18357/91; Koltsov proti Rusku, rozsudok ESĽP z 24. februára 2005, č. 41304/02; § 21). Rovnako to platí aj v prípade výkonu cudzieho rozhodnutia vydaného jedným zmluvným štátom Dohovoru, ktoré sa má vykonať na území druhého zmluvného štátu Dohovoru (napr. Romańczyk proti Francúzsku, rozsudok ESĽP z 18. novembra .2010, č. 7618/05, § 59 a 60; Vrbica proti Chorvátsku, rozsudok ESĽP z 1. apríla 2010, č. 32540/05, § 58 až 73).

Nakoniec, niet žiadnych pochýb o tom, že súdy v predmetnom konaní o výkon cudzieho rozhodnutia vo veci samej právoplatným a konečným spôsobom rozhodli, keď najprv súd prvej inštancie návrh oprávneného uznesením zamietol a následne odvolací súd toto rozhodnutie súdu prvej inštancie svojim uznesením potvrdil. O tom, že potvrdzujúce uznesenie, ktoré v konaní o výkon cudzieho rozhodnutia vydal odvolací súd, je rozhodnutím vo veci samej, svedčí aj skutočnosť, že na jeho základe sa toto konanie skončilo inak, než procesným rozhodnutím (napríklad zastavením konania pre nesplnenie procesných podmienok). Najvyšší súd túto skutočnosť v uverejnenom uznesení úplne odignoroval, v dôsledku čoho dospel k záveru popierajúcemu objektívny stav veci, podľa ktorého súdy nižších inštancií o návrhu oprávneného (o veci samej) nerozhodli a konanie o tomto návrhu neskončilo ani iným (procesným) spôsobom. To všetko za situácie, kedy má oprávnený "v rukách" rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu, v dôsledku ktorých konanie o jeho návrhu právoplatne skončilo vecným zamietnutím jeho návrhu na vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné na území SR.

Na uverejnenom uznesení najvyššieho súdu je zaujímavá aj ďalšia skutočnosť. Senát najvyššieho súdu, ktorý pri svojom rozhodovaní dospel k právnemu názoru odlišnému od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, je podľa ustanovenia § 48 ods. 1 CSP povinný postúpiť vec na prerokovanie a rozhodnutie veľkému senátu najvyššieho súdu. Takým spôsobom však senát najvyššieho súdu 8 Cdo, ktorý vydal uverejnené uznesenie, nepostupoval, aj keď právny názor, ktorý v tejto veci zaujal ohľadne neprípustnosti dovolania vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia, odporuje právnym záverom, ktoré v rovnakých veciach už skôr zaujali senáty najvyššieho súdu 2 Cdo a 6 Cdo. Oba zmienené senáty najvyššieho súdu dovolanie žalobcu (oprávneného) prerokovali ako prípustné a vecne o ňom rozhodli. Senát 2 Cdo tak urobil 28. februára 2018 uznesením sp. zn. 2 Cdo 149/2017, ktorým dovolanie žalobcu zamietol ako nedôvodné, a senát 6 Cdo 29. novembra 2018 uznesením sp. zn. 6 Cdo 167/2017, ktorým na základe dovolania žalobcu zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, keď dospel k záveru, že v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdov nižších inštancií bolo žalobcovi znemožnené uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces [§ 420 písm. f) CSP] .

Uvedená skutočnosť je o to pozoruhodnejšia, že senát najvyššieho súdu 8 Cdo, ktorý uverejneným uznesením odmietol dovolanie žalobcu ako neprípustné podľa ustanovenia § 420 CSP, rozhodoval v podstate v totožnej veci ako senát 6 Cdo, ktorý svojim uznesením zrušil dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu na základe dovolacieho dôvodu uvedeného v ustanovení § 420 písm. f) CSP. V oboch konaniach sa totiž ten istý žalobca domáhal vyhlásenia jedného a toho istého cudzieho rozhodnutia. Obe uvedené konania sa tak odlišujú jedine osobou žalovaného (povinného). Cudzie rozhodnutie, ktoré žalobca v týchto konaniach navrhoval vyhlásiť za vykonateľné, totiž ukladá povinnosť splniť peňažné plnenie dvom solidárne zaviazaným dlžníkom (povinným), pričom žalobca navrhol vyhlásiť toto rozhodnutie za vykonateľné na území SR voči každému z dlžníkov osobitne (v dvoch samostatných konaniach o výkon cudzieho rozhodnutia).

Možno preto uzavrieť, že dovolanie, ktorým je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu vydané v konaní o výkon cudzieho rozhodnutia, je podľa ustanovenia § 420 CSP prípustné. Uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné na území SR, je totiž bez akýchkoľvek pochybností rozhodnutím vo veci samej, keďže ním bolo konečným spôsobom rozhodnuté o takom návrhu, ktorý v tomto druhu konania tvorí vec samú. Z toho dôvodu nemožno potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu vydané v takom konaní považovať za rozhodnutie, ktorým by sa konanie končilo iným než meritórnym spôsobom, napr. procesným rozhodnutím o zastavení konania. To však neznamená, že v dôsledku vydania takého uznesenia konanie o výkon cudzieho rozhodnutia neskončilo, ako nesprávne uzavrel najvyšší súd v uverejnenom uznesení.

Uverejnené uznesenie najvyššieho súdu treba považovať za ojedinelé, ktoré odporuje ustálenej rozhodovacej praxi ostatných senátov najvyššieho súdu a z tohto dôvodu zasahuje do právnej istoty (predvídateľnosti súdnych rozhodnutí) ako základného princípu demokratického a právneho štátu. Závery, ktoré v tomto uznesení senát najvyššieho súdu 8 Cdo prijal zároveň s odkazom na citovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, nevyhnutne vedú k odopretiu súdnej ochrany a porušeniu práva na spravodlivý proces žalobcu (oprávneného), ktorý sa zákonom ustanoveným spôsobom domáha splnenia povinnosti, ktorú žalovaný (povinný) dobrovoľne nesplnil, aj keď ho k tomu zaväzuje právoplatné a vykonateľné cudzie rozhodnutie.