Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prospech Slovenskej republiky – prípad Papaj proti Slovenskej republike

V prípade ESĽP rozhodoval o dvoch sťažnostiach (č. 41510/16 a č. 81651/17) podaných sťažovateľom vykonávajúcim trest odňatia slobody za trestný čin obchodovania s omamnými a psychotropnými látkami. Sťažnosti sa týkali rovnakých právnych otázok, a to predovšetkým otázky možnosti súdneho prieskumu rozhodnutí väzenských orgánov a údajnej rozdielnej súdnej praxe v tomto smere.

 

Sťažnosť č. 41510/16 mala základ v tom v tom, že v júni 2013 boli u sťažovateľa nájdené väčšie množstvá liekov, ktoré mu predtým predpísal lekár, ale v danom čase ich mal mať už spotrebované alebo ich mal vrátiť. V kontexte trestného činu, za ktorý bol sťažovateľ odsúdený, bola táto skutočnosť vyhodnotená ako disciplinárny priestupok, za ktorý bol sankcionovaný celodenným umiestnením do uzavretej časti väznice na desať dní. Sťažnosť č. 81651/17 mala základ v tom, že v novembri 2015 a v januári 2016 sťažovateľ požiadal o povolenie prijať návštevy s priamym kontaktom, ale jeho žiadosti boli odmietnuté s odkazom na jeho správanie v danom mesiaci. Rozhodnutia väzenských orgánov sa sťažovateľ snažil napadnúť na správnych súdoch, ktoré vo všetkých prípadoch konštatovali, že nemajú právomoc vo veci konať a postúpili ich príslušnej prokuratúre na preskúmanie podľa osobitných právnych predpisov. Sťažovateľ následne neúspešne napadol postúpenie svojich sťažností prokuratúre na Ústavnom súde Slovenskej republiky, ktorý sa s postupom všeobecných súdov stotožnil a konštatoval, že preskúmanie správnosti a zákonnosti namietaného postupu väzenských orgánov spadá do právomoci prokuratúry a nie súdov. Sťažovateľ sa na ESĽP sťažoval, že v dôsledku uvedeného postupu nemal v rozpore s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zabezpečený prístup k súdu, ktorý by preskúmal jeho námietky a nemal ani účinný prostriedok nápravy vo vzťahu k svojim námietkam v zmysle článku 13 Dohovoru. V sťažnosti týkajúcej sa odmietnutia možnosti návštevy s priamym kontaktom sťažovateľ tiež tvrdil, že došlo k zásahu do jeho práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života.

 

ESĽP po preskúmaní veci a stanovísk strán sťažnosti odmietol. Konštatoval, že podľa osobitných právnych predpisov týkajúcich sa výkonu trestu odňatia slobody a postavenia a fungovania prokuratúry bola ochrana práv a záujmov sťažovateľa zverená orgánom prokuratúry. Jej rozhodnutia sú následne preskúmateľné ústavným súdom na základe sťažnosti podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky. Sťažovateľ tvrdil, že preskúmanie zo strany prokuratúry nebolo „dostatočné, nestranné a účinné“. Svoje tvrdenia však nepodložil žiadnym skutkovým alebo právnym prvkom okrem svojho nesúhlasu s takýmto postupom. ESĽP sa domnieval, že sťažovateľ nepredložil žiadny argument, prečo by mal byť opísaný mechanizmus preskúmania rozhodnutí väzenských orgánov nezlučiteľný s požiadavkami Dohovoru. V dôsledku toho, že sťažovateľ sa nepokúsil tento mechanizmus využiť, nie je dôvod na spochybnenie jeho funkčnosti v jeho konkrétnom prípade. ESĽP dospel preto k záveru, že uvedené námietky sú zjavne nepodložené. Ďalej ESĽP konštatoval, že vzhľadom na uvedený záver nemožno tvrdiť, že by sťažovateľ v dôsledku namietaných rozporov vo vnútroštátnej praxi v rozhodnom čase, pokiaľ ide o právomoc správnych súdov, utrpel akúkoľvek významnú nevýhodu v zmysle článku 35 ods. 3 písm. b) Dohovoru vo vzťahu k predmetu jeho sťažností pred Súdom. Keďže táto otázka je v súčasnosti na vnútroštátnej úrovni vyriešená, v sťažovateľovom prípade si dodržiavanie ľudských práv nevyžaduje preskúmanie podstaty prípadu. Napokon ESĽP uviedol, že sťažovateľ sa síce odvolal na článok 8 Dohovoru, ale neuviedol žiadne samostatné zdôvodnenie porušenia svojich hmotných práv, ktoré mu z neho vyplývajú. V tomto ohľade sa preto nevyžaduje žiadne rozhodnutie. Z uvedených dôvodov ESĽP sťažnosti považoval za neprijateľné a ako také ich odmietol ako celok.