Umelá inteligencia a právo na dobrú verejnú správu

Žalovaný uviedol, že žiadosť o vydanie rozhodnutia bolo možné podať výlučne elektronicky a rovnako k vyhodnoteniu žiadostí dochádzalo a stále dochádza výlučne v systéme, na základe žiadateľom poskytnutých informácií. Predmetný elektronický systém je nastavený tak, že bez ľudského faktoru sám vyhodnotí oprávnenosť žiadosti a výšku nároku, pokiaľ je priznaný. V nadväznosti na uvedené žalovaný neviedol a ani nemá k dispozícii žiadny administratívny spis.

V konaniach podľa zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len "SSP" alebo "Správny súdny poriadok") správny súd preskúmava obsah administratívneho spisu v nadväznosti na vznesené žalobné body, ktorých dôvodnosť je potrebné overovať práve oboznámením sa s obsahom administratívneho spisu.

Z uvedeného dôvodu bol správny súd postavený rovno pred dve otázky - ako sa vysporiadať s námietkou žalovaného, že nie ľudský faktor, ale výlučne elektronický systém vykonal správnu úvahu rozhodovania o tom, či žiadateľ splnil alebo nesplnil podmienky pre priznanie nároku, a ako vyhodnotiť tento argument žalovaného vo vzťahu k nepredloženiu administratívneho spisu. V tejto súvislosti sa správny súd zaoberal aj výkladom pojmu "právo na dobrú verejnú správu."

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj "Ústava SR") štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Podľa čl. 46 Ústavy SR, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (odsek 2 uvedeného článku). Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (odsek 4 uvedeného článku).

V súvislosti s danou témou je vhodné pripomenúť závery Ústavného súdu Slovenskej republiky, že Ústava SR (PL. ÚS 12/01), t. j. ústava nevymedzuje len inštitúcie a procesy, ale zahŕňa aj určité princípy, ktoré vyjadrujú základné a nedotknuteľné hodnoty demokratickej spoločnosti (porovnaj k tomu tiež nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. Pl. ÚS 19/93 z 21. decembra 1993). Uvedený hodnotový základ Ústavy SR je deklarovaný v jej čl. 1 ods. 1 prvá veta, podľa ktorého Slovenská republika je demokratický a právny štát. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu interpretácia a aplikácia čl. 1 ods. 1 ústavy je založená na koncepcii materiálneho právneho štátu, a nie formálneho právneho štátu. V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti, okrem iného, stelesnené také princípy, ako právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 Ústavy SR, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých základných práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (m. m. I. ÚS 10/98, I. ÚS 17/99, I. ÚS 44/99, I. ÚS 54/02). Princíp právnej istoty ako súčasť princípu právneho štátu spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (II. ÚS 48/97). Znakom právneho štátu je vytváranie právnej istoty tak pri prijímaní zákonov a ďalších všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj pri ich uplatňovaní štátnymi orgánmi (II. ÚS 34/95). Ústavne súladný výklad a aplikácia právnych predpisov prijatých po nadobudnutí účinnosti Ústavy SR nadväzuje na to, že už pri ich tvorbe bol normotvorca viazaný základnými hodnotami demokratického a právneho štátu. Vo vzťahu k interpretácii a aplikácii zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov prijatých pred nadobudnutím účinnosti Ústavy SR vytvoril ústavodarca špecifickú požiadavku vyjadrenú v už citovanom čl. 152 ods. 4, v zmysle ktorého musia byť vykladané a aplikované v súlade s hodnotami, na ktorých je Ústava SR založená.

Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. Podľa § 178 odsek 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.

Podľa § 102 ods. 1 SSP orgány verejnej správy sú povinné na požiadanie predložiť správnemu súdu v určenej lehote riadne vedený administratívny spis alebo iné doklady, listiny a písomnosti, ako aj podať vyjadrenie k veci. Podľa § 103 ods. 1 SSP, ak sa konanie začalo, postupuje v ňom správny súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie rozhodnutá. Správny súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci konania nečinní. Účastníci konania sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny správneho súdu. Podľa § 105 ods. 2 písm. a) SSP (znenie SSP vzťahujúce sa na prejednávanú vec - ) na účel podľa odseku 1 predseda senátu doručí žalobu s prílohami žalovanému a ďalším účastníkom podľa § 32 ods. 3 a vyzve ich, aby sa k nej v lehote určenej správnym súdom písomne vyjadrili, a zároveň ich poučí, že ak to neurobia, správny súd môže vo veci konať ďalej, a že najneskôr vo vyjadrení môžu požiadať, aby správny súd vo veci nariadil pojednávanie. Podľa § 105 ods. 2 písm. c) SSP na účel podľa odseku 1 predseda senátu vyžiada administratívne spisy od žalovaného orgánu verejnej správy; žalovaný je povinný v lehote určenej správnym súdom predložiť správnemu súdu svoje administratívne spisy spolu s administratívnymi spismi orgánu verejnej správy prvého stupňa.

Verejná správa je nositeľkou verejnej moci a realizuje sa ako prejav výkonnej moci v štáte. Tradične sa verejná správa definuje dvoma spôsobmi, a to pozitívne a negatívne. Pozitívne vymedzenie vychádza z pojmu "správa". Správa je zámerná, uvedomelá a nepretržitá činnosť, ktorej účelom je dosiahnuť a udržiavať určité usporiadanie predmetu správy. V najvšeobecnejšom chápaní sa vysvetľuje ako cieľavedomý druh ľudskej činnosti, ktorý je zameraný na zachovanie, rozvíjanie a starostlivosť o určité záležitosti.

Verejná správa je správou verejných záležitostí a vykonáva sa vo verejnom záujme. Medzi základné charakteristické znaky verejného záujmu patrí:

Dobrá správa ("good administration") je súhrn minimálnych právnych požiadaviek na verejnú správu v demokratickom a právnom štáte, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou princípov európskeho správneho práva. Základným dokumentom, ktorý sa venuje dobrej správe je odporúčanie CM/Rec (2007) 7 Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 20. júna 2007 o dobrej verejnej správe (ďalej len "Odporúčanie"). Koncept dobrej správy obsahuje jednak pravidlá zakotvené v právnych normách hmotnoprávnej a procesnej povahy a zároveň aj ďalšie požiadavky, ktoré síce nezaväzujú správne orgány k dobrému správaniu silou právne záväzných a vynútiteľných noriem, ale pôsobia ako štandard verejnej morálky a všeobecnej slušnosti na úrovni súčasného civilizačného vývoja. Základné princípy dobrej správy podľa Odporúčania obsahujú napríklad princíp dodržiavania zákonnosti, resp. viazanosť právom, rovnakého zaobchádzania, vylúčenia diskriminácie, objektivity a nestrannosti, predvídateľnosti, legitímnych očakávaní, primeranosti, zodpovednosti. Medzi princípy dobrej správy patrí princíp viazanosti právom, ktorý zahŕňa nielen požiadavku na súladný postup verejnej správy s vnútroštátnymi zákonmi, medzinárodným právom a všeobecnými právnymi zásadami, ale aj požiadavku nezneužívania voľnej úvahy a požiadavku výkonu právomoci len za účelom ustanoveným zákonom. Ďalej je to princíp rovnosti a zákaz diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, právnej istoty, konania v primeranej lehote, spoluúčasti, rešpektovania súkromia, transparentnosti.

Odporúčanie je koncipované so zreteľom na viaceré dokumenty, ktoré zároveň zjednocuje. Ide aj o prijaté na pôde Rady Európy. V dodatku Odporúčania sa nachádza požadovaný model Kódexu dobrej verejnej správy. Kódex tvoria tri oddiely. Prvý obsahuje všeobecné zásady dobrej verejnej správy, druhý oddiel predpisy upravujúce správne rozhodnutia a tretí oddiel sa zaoberá problematikou odvolania. Odporúčanie teda obsahuje základné princípy dobrej verejnej správy. Sú nimi princípy, ktoré majú hmotnoprávny charakter (napr. princíp zákonnosti, rovnoprávnosti, nestrannosti, proprocionality, právnej istoty, úcty k súkromiu, transparentnosti a princíp zodpovednosti verejnej správy) a tiež pravidlá procesnoprávneho charakteru, ktoré sa týkajú správneho konania (napr. začatia správneho konania, procesných práv osôb, výkonu rozhodnutia a náhrady škody). Kódex ustanovuje pravidlá a princípy, ktorými by sa mali riadiť správne orgány vo vzťahu k súkromným osobám, s cieľom dosiahnutia dobrej verejnej správy.

V správnym súdom prejednávanej veci išlo o poskytnutie štátnej pomoci na základe schémy štátnej pomoci a výzvy žalovaného na predkladanie žiadostí, pričom právnym základom schémy štátnej pomoci bola okrem iného aj Zmluva o fungovaní Európskej únie (Ú.v. EÚ C 202, 7. júna 2020, str. 47) . Podľa čl. 107 ods. 3 písm. b) Zmluvy o fungovaní Európskej únie za zlučiteľné s vnútorným trhom možno považovať: pomoc na podporu vykonávania dôležitého projektu spoločného európskeho záujmu alebo na nápravu vážnej poruchy fungovania v hospodárstve členského štátu.

Podľa čl. 51 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie (Európska únia ďalej len "EÚ" alebo aj ako "Únia") ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami. Podľa čl. 51 ods. 2 Charty základných práv EU táto charta nerozširuje rozsah pôsobnosti práva Únie nad rámec právomocí Únie, ani nezakladá žiadnu novú právomoc ani úlohu pre Úniu, ani nemení právomoci a úlohy vymedzené v zmluvách.

Právo na dobrú správu vecí verejných je obsahom čl. 41 Charty základných práv EÚ, podľa ktorého znenia má každý právo, aby inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie vybavovali jeho záležitosti nestranne, spravodlivo a v primeranej lehote (čl. 41 ods. 1). Toto právo zahŕňa najmä (čl. 41 ods. 2):

Podľa čl. 42 Charty základných práv EÚ každý občan Únie, ako aj každá fyzická osoba, ktorá má bydlisko, alebo každá právnická osoba, ktorá má sídlo v členskom štáte, má právo na prístup k dokumentom inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie bez ohľadu na ich nosič.

Podľa čl. 47 prvý odsek Charty základných práv EÚ každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

Správny súd sa ako prvé vysporiadal so skutočnosťou, že žalovaný neposkytol správnemu súdu administratívny spis s vyjadrením, že žiaden nebol vedený, keďže vyhodnotenie žiadostí vykonáva elektronický systém. V tejto súvislosti bolo potrebné uviesť, že aj keď sa skôr citované ustanovenia Charty základných práv EÚ týkajú práva každého v konaní pred inštitúciami Európskej únie, zohľadňujúc slovenskú vnútroštátnu úpravu možno uvedené ustanovenie analogicky aplikovať na definovanie obsahu pojmu aj vo vnútroštátnom právnom prostredí a na určenie toho, či vnútroštátny orgán verejnej správy porušuje právo na dobrú správu vecí verejných, pokiaľ na výzvu súdu vyhotovenú v súlade so zákonom (SSP) neposkytne súdu administratívny spis. Potreba použitia analógie platí aj preto, že v prejednávanom prípade je právnym podkladom pre poskytnutie nároku primárne právo EÚ - Zmluva o fungovaní Európskej únie, pričom štátna pomoc podlieha právu EÚ. Nakoľko v nadväznosti na Chartu základných práv EÚ bol vydaný Európsky kódex dobrej správnej praxe, je potrebné pri výklade práva na dobrú správu vecí verejných, podporne prihliadnuť aj na jeho obsah.

Európsky parlament prijal 6. septembra 2001 uznesenie schvaľujúce Kódex dobrej správnej praxe, ktorý by mali inštitúcie a orgány EÚ, ich administratíva a ich úradníci dodržiavať vo svojich vzťahoch s verejnosťou. Kódex zohľadňuje zásady európskeho správneho práva obsiahnuté v judikatúre Súdneho dvora EÚ a čerpá podnety aj z národných zákonov. Charta základných práv EÚ bola vyhlásená na summite v Nice v decembri 2000 a stala sa časťou II Zmluvy o Ústave pre Európu. Charta medzi základné práva občanov Únie zaraďuje právo na dobrú správu (čl. 41) a právo podať Európskemu ombudsmanovi sťažnosť v prípade nesprávneho úradného postupu inštitúcií a orgánov Únie (čl. 43). Kódex má za úlohu podrobnejšie vysvetliť, čo podľa charty v praxi znamená právo na dobrú správu.

Od prijatia Európskym parlamentom v roku 2001 sa stal Európsky kódex dobrej správnej praxe významným nástrojom pri presadzovaní zásad dobrej správy do praxe. Pomáha jednotlivým občanom porozumieť a zachovať si svoje práva a podporuje verejný záujem o otvorenú, efektívnu a nezávislú európsku správu. Kódex pomáha občanom zistiť, na aké správne normy zo strany inštitúcií EÚ majú podľa očakávania nárok. Zároveň slúži ako užitočná príručka pre úradníkov v rámci ich vzťahov s verejnosťou. Vďaka konkretizácii zásad dobrej správy kódex podnecuje k dosiahnutiu najvyšších správnych noriem. Spolu s kódexom prijal Európsky parlament aj uznesenie, v ktorom vyzýva európskeho ombudsmana na uplatňovanie kódexu pri overovaní nesprávneho úradného postupu. V tejto súvislosti preto ombudsman využíva vhodné referencie z kódexu počas vyšetrovaní, ako aj pri svojej aktívnej práci na podporu dobrej správy. Európsky kódex dobrej správnej praxe nie je právne záväzný nástroj. Prvky kódexu sa však prekrývajú so základným právom na dobrú správu, ktoré je zakotvené v čl. 41 Charty základných práv EÚ. Po verejnej konzultácii v júni 2012 vydal Európsky ombudsman súbor najvyšších etických zásad, ktoré dodržiava verejná správa EÚ. Ide o päť zásad verejnej služby:

Kódex, takisto ako čl. 41 Charty základných práv EÚ a zásady verejnej služby, sa priamo vzťahuje iba na inštitúcie a zamestnancov EÚ. Napriek tomu kódex poslúžil ako inšpirácia pre určité podobné texty v členských štátoch EÚ, kandidátskych krajinách a tretích krajinách.

Kódex ustanovuje nasledujúci obsah pojmu "dobrá správna prax":

(čl. 4): Úradník koná v súlade s právom a uplatňuje pravidlá a postupy ustanovené v právnych predpisoch EÚ. Úradník dbá najmä na zabezpečenie toho, aby rozhodnutia ovplyvňujúce práva a záujmy jednotlivcov mali základ v právnych predpisoch a aby ich obsah bol v súlade s právnym poriadkom.

(čl. 5 ods.1): Pri vybavovaní žiadostí verejnosti a pri rozhodovaní zabezpečuje úradník dodržiavanie zásady rovnakého zaobchádzania. S osobami, ktoré sú v rovnakej situácii, sa zaobchádza podobne. Podľa čl. 5 ods. 2 ak nastane rozdiel v zaobchádzaní, úradník zabezpečí, aby bol tento rozdiel odôvodnený objektívnymi podstatnými okolnosťami konkrétneho prípadu. Podľa čl. 5 ods. 3 úradník najmä nesmie žiadnym spôsobom neodôvodnene diskriminovať jednotlivcov na základe národnosti, pohlavia, rasy, farby pleti, národnostného alebo sociálneho pôvodu, genetických znakov, jazyka, náboženstva alebo viery, politického alebo iného názoru, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, narodenia, postihnutia, veku alebo sexuálnej orientácie.

(čl. 6 ods. 1): Pri rozhodovaní úradník zabezpečuje primeranosť opatrení vzhľadom na sledovaný účel. Úradník najmä nesmie obmedzovať práva občanov alebo stanovovať poplatky, ak tieto obmedzenia alebo poplatky nie sú primerané vo vzťahu k účelu vykonávaných opatrení. Podľa čl. 6 ods. 2 pri rozhodovaní úradník dodržiava primeranú rovnováhu medzi záujmami súkromných osôb a všeobecným verejným záujmom.

(čl. 7): Právomoci sa vykonávajú len na účely, na ktoré boli zverené príslušnými ustanoveniami. Úradník najmä nesmie použiť tieto právomoci na účely, ktoré nemajú základ v práve alebo ktorými sa nesleduje verejný záujem.

(čl. 8 ods. 1): Úradník je nestranný a nezávislý. Úradník sa zdržuje akejkoľvek svojvoľnej činnosti, ktorá nepriaznivo ovplyvňuje jednotlivcov, ako aj prednostného zaobchádzania z akýchkoľvek dôvodov. Podľa čl. 8 ods. 2 správanie úradníka nikdy neriadia osobné, rodinné alebo národné záujmy, ani politický tlak. Úradník sa nezúčastňuje na žiadnom rozhodnutí, na ktorom má on sám alebo blízky člen jeho rodiny finančný záujem.

(čl. 9): Pri rozhodovaní úradník zohľadňuje podstatné okolnosti a každej z nich priradí v rozhodnutí zodpovedajúcu váhu, pričom zároveň vylúči akékoľvek nepodstatné prvky.

(čl. 10 ods. 1): Úradník koná konzistentne vo svojej vlastnej správnej činnosti, ako aj vo vzťahu k správnej činnosti orgánu. Úradník sa riadi zaužívanými správnymi postupmi orgánu okrem prípadov, ak existujú oprávnené dôvody na odchýlenie sa od týchto postupov v konkrétnom prípade. Ak takéto dôvody existujú, zaznamenávajú sa písomne. Podľa čl. 10 ods. 2 úradník dodržiava oprávnené a rozumné očakávania, ktoré má verejnosť so zreteľom na predchádzajúcu činnosť orgánu. Podľa čl. 10 ods. 3 úradník v prípade potreby poskytne verejnosti radu, ako postupovať vo veci spadajúcej do jeho pôsobnosti.

(čl. 11): Úradník koná nestranne, spravodlivo a rozumne.

(čl. 12 ods. 1): Úradník postupuje vo vzťahoch s verejnosťou ústretovo, korektne, zdvorilo a prístupne. Pri odpovedaní na korešpondenciu, telefonáty a správy elektronickej pošty sa úradník usiluje byť čo najviac nápomocný a odpovedá čo najúplnejšie a najpresnejšie na položené otázky. Podľa čl. 12 ods. 2 ak úradník nie je zodpovedný za danú otázku, usmerní občana na príslušného úradníka. Podľa čl. 12 ods. 3 ak nastane chyba, ktorá nepriaznivo ovplyvňuje práva alebo záujmy jednotlivca, úradník sa za ňu ospravedlní a usiluje sa o nápravu nepriaznivých dôsledkov, ktoré vznikli jeho chybou, čo najúčelnejším spôsobom, a informuje osobu o akýchkoľvek právach na odvolanie v súlade s čl. 19 kódexu.

(čl. 16 ods. 1): V prípadoch, ktoré sa týkajú práv alebo záujmov jednotlivcov, úradník zabezpečí, aby sa v každom štádiu postupu rozhodovania dodržiavalo právo na obhajobu. Podľa čl. 16 ods. 2 každá osoba má v prípadoch, keď sa má prijať rozhodnutie týkajúce sa jej práv alebo záujmov, právo na predloženie písomných komentárov a v prípade potreby na prednesenie ústnych pripomienok pred prijatím rozhodnutia.

Kódex obsahuje, okrem iného, aj čl. 14 - Potvrdenie o prijatí a označenie zodpovedného úradníka, čl. 15 - Povinnosť postúpenia zodpovednému útvaru orgánu, čl. 17 - Primeraný časový rámec rozhodovania, čl. 19 - Uvedenie možností odvolania, čl. 20 - Oznámenie rozhodnutia, čl. 21 - Ochrana osobných údajov atď.

je obsahom čl. 18 kódexu, podľa ktorého každé rozhodnutie orgánu, ktoré môže nepriaznivo ovplyvniť práva alebo záujmy súkromnej osoby, obsahuje dôvody, na ktorých sa zakladá, s jasným uvedením podstatných skutočností a právneho základu rozhodnutia. Úradník nesmie vydávať rozhodnutia, ktoré sú založené na stručných alebo nepresných dôvodoch alebo ktoré neobsahujú individuálne odôvodnenie. Ak nie je možné oznámiť podrobné dôvody rozhodnutia preto, že sa podobné rozhodnutia týkajú veľkého množstva osôb a ak sa z tohto dôvodu zasielajú štandardné odpovede, úradník zabezpečí, aby sa občanom, ktorí o to výslovne žiadajú, následne poskytlo individuálne odôvodnenie.

Podľa názoru správneho súdu, pokiaľ žalovaný na výzvu súdu nepredložil v zmysle príslušných ustanovení vnútroštátnej právnej úpravy uvedených vo výzve súdu administratívny spis, bez ohľadu na nosič a formu, v akej sa dokumentácia týkajúca sa žalobcu vedie, ide o porušenie zákonných povinností žalovaného vo vzťahu k súdu, ako aj o porušenie práva každého, t. j. aj žalobcu, na prístup k spisu, ktorý sa ho týka, a o porušenie práva žalobcu na prístup k dokumentom žalovaného. Správny súd tak vyjadrenie žalovaného ohľadom nepredloženia administratívneho spisu vyhodnotil ako konanie porušujúce povinnosť poskytnúť súčinnosť podľa § 102 ods. 1 SSP a § 105 ods. 2 písm. c) SSP, ako aj konanie porušujúce povinnosť prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania, najmä tým, že žalovaný pravdivo a úplne opíše všetky potrebné skutočnosti, označí dôkazné prostriedky a dbá na pokyny správneho súdu v zmysle § 103 ods. 1 SSP. Takéto konanie žalovaného spočívajúce v porušení zákonných povinností predložiť súdu administratívny spis je podľa názoru správneho súdu porušením práva žalobcu na dobrú správu vecí verejných, najmä pokiaľ ide o princíp viazanosti právom, transparentnosti a právnej istoty.

V súvislosti s vyjadrením žalovaného, že žiadosti neboli posudzované s použitím ľudského faktora, ale výlučne elektronickým systémom žalovaného, správny súd uviedol, že podpis pod oznámením o neschválení žiadosti patrí ministrovi, ktorý tak potvrdil, že ide o oficiálny výstupný dokument ústredného orgánu štátnej správy. Správny súd pripomenul, že žalovanému nič nebránilo predložiť dokumentáciu tvoriacu obsah administratívneho spisu aj v elektronickej podobe. Navyše, podľa zákona o štátnej pomoci je za poskytnutie pomoci zodpovedný jej poskytovateľ, ktorý sa nemôže zbaviť zodpovednosti tým, že uvedie, že nie žalovaný, ale jeho elektronický systém je ten, kto rozhoduje o poskytnutí štátnej pomoci.

Správny súd poukázal na to, že aj napriek nepredloženiu administratívneho spisu je súd povinný konať, a to podľa § 103 ods. 1 SSP. Akýkoľvek iný výklad by znamenal popretie práva garantovaného Ústavou SR v čl. 46 ods. 2 a 4, ako aj v Charte základných práv EÚ v čl. 47, a popretie zásad a zmyslu správneho súdnictva. Správny súd tiež zdôraznil, že konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP). Pri rozhodovaní správny súd dbá na ochranu zákonnosti a verejného záujmu (§ 5 ods. 3 SSP). Podľa názoru správneho súdu nepredloženie administratívneho spisu žalovaného v súdnom konaní je samo osebe závažným zásahom do subjektívnych práv žalobcu, kedy žalovaný kladie žalobcovi, ako aj súdu prekážky. Znemožňuje tak žalobcovi realizovať práva na prístup k dokumentom a ku spisu, ktorý sa ho týka, a súdu znemožňuje vykonať riadny súdny prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia. Takýto stav je v právnom štáte netolerovateľný vo vzťahu k akémukoľvek žalovanému, a je osobitne znepokujúci, pokiaľ je žalovaným ústredný orgán štátnej správy.

Správny súd tiež poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 5S/14/2018 z 25. júna 2019 (body 108 až 110), voči ktorému nebola podaná kasačná sťažnosť, v zmysle ktorého konajúci súd videl pochybenie orgánu verejnej správy v tom, že nezaslal súdu kompletný a zažurnalizovaný administratívny spis, a zároveň poukázal na rozhodovaciu prax a ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, napríklad rozhodnutie pod sp. zn. 3Sžo/7/2012 z 3. apríla 2012. Z neho vyplýva, že pod administratívnym spisom treba rozumieť úplný žurnalizovaný a originálny zväzok listín týkajúcich sa veci, vrátane originálov dokladov o doručení rozhodnutia. Taktiež v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/6/2010 sa uvádza, že ak žalovaný správny orgán vôbec nepredloží svoj administratívny spis, prípadne predloží neúplný spis, alebo len fotokópiu spisu, súd nemôže náležite preskúmať či správny orgán postupoval a rozhodoval v súlade alebo v rozpore so zákonom. Súdu v takomto prípade chýbajú základné informácie o začatí správneho konania, prípadne doplnení návrhu na začatie konania, priebehu dokazovania, označenia skutočností, ktoré správny orgán považoval za relevantné pre rozhodnutie vo veci a ktoré nie, a prečo, ako aj informácie o možnom zastúpení účastníkov správneho konania. V takejto situácii súd v správnom súdnictve nemôže posúdiť, či rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo zo správneho alebo nesprávneho posúdenia veci, či zistenia skutkového stavu zodpovedá obsahu spisu, či je dostačujúce pre posúdenie veci. Preto je pri nepredložení administratívneho spisu, pri predložení nekompletného administratívneho spisu alebo fotokópie administratívneho spisu rozhodnutie žalovaného správneho orgánu nepreskúmateľné, čo samo osebe zakladá dôvod na zrušenie napadnutých rozhodnutí správneho orgánu (§ 250j ods. 3 OSP). Krajský súd v Bratislave v rozsudku, sp. zn. 5S/14/2018 uviedol, že i keď § 250j ods. 3 OSP neprešiel do Súdneho správneho poriadku v takomto znení, z § 102 ods. 1 SSP vyplýva, že orgány verejnej správy sú povinné na požiadanie predložiť správnemu súdu v určenej lehote riadne vedený administratívny spis. Ak žalovaný nepredložil kompletný administratívny spis, súd mal za to, že je to taká vada, ktorá má za následok, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné.

Ku kompletnosti administratívnych spisov sa vyjadril Najvyšší súd SR aj v rozsudku, sp. zn. 6Sžk/37/2018 z 5. decembra 2019 (bod 37), v zmysle ktorého pre posúdenie zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu je nevyhnutné, aby súd vychádzal z administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu (žalovaného). Pod pojmom "spisy žalovaného správneho orgánu" sa rozumie úplný, žurnalizovaný a originálny spisový materiál správneho orgánu, vrátane originálu dokladov o doručení rozhodnutí.

Správny súd vo vzťahu k otázke ohľadom nárokov na odôvodnenie rozhodnutia/opatrenia v prípade, že sa administratívne konanie nespravovalo správnym poriadkom, poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 5S/159/2019 z 15. marca 2022, voči ktorému nebola podaná kasačná sťažnosť, so závermi ktorého sa správny súd v plnom rozsahu stotožnil (body 60 až 63):

60. Správny súd je toho názoru, že aj keď na rozhodnutie, resp. opatrenie správneho orgánu vydané vo veci rozhodovania o zázname podľa § 34 ods. 3 katastrálneho zákona alebo o poznámke podľa § 40 katastrálneho zákona sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, t. j. zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, správne orgány sú v tomto prípade rovnako povinné svoje rozhodnutie alebo opatrenie riadnym spôsobom odôvodniť. Je treba prihliadnuť na to, že opatrenie nie je rozhodnutím s predpísanými náležitosťami a preto, ak nemá osobitným právnym predpisom ustanovené povinné odôvodnenie, nie je nevyhnutné, aby obsahovalo podrobné odôvodnenie s uvedením všetkých úvah žalovaného. V prípade, že by boli v opatrení jasne a vyčerpávajúco (hoci stručne) identifikované podstatné a v zásade predtým nesporné skutočnosti, ktoré by umožnili jeho adresátovi overiť si správnosť tohto administratívneho aktu z jemu dostupných dokumentov, bolo by toto opatrenie treba považovať za dostatočne odôvodnené a zrozumiteľné.

61.Tento postup správnych orgánov vyplýva z princípu tzv. dobrej verejnej správy, ktorý sa presadzuje prostredníctvom dokumentov prijatých vo forme rezolúcií alebo odporúčaní výboru ministrov a prostredníctvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci Európskej únie. Základné princípy dobrej správy podľa odporúčania obsahujú, napríklad princíp dodržiavania zákonnosti, resp. viazanosti práv, rovného zaobchádzania, vylúčenia diskriminácie, objektivity, nestrannosti, predvídateľnosti, legitímnych očakávaní, primeranosti, zodpovednosti alebo zásady činnosti správnych orgánov. Princíp transparentnosti v sebe zahŕňa zásadu, že každé rozhodnutie (opatrenie) musí byť náležite odôvodnené, aby bolo transparentné a preskúmateľné.

62. Osoby dotknuté rozhodnutím/iným aktom správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie v zmysle bodu 60 tohto rozsudku, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky relevantné otázky súvisiace s predmetom konania. Absenciu dôvodov v rozhodnutí, resp. v inom individuálnom správnom akte, na základe ktorých orgán verejnej moci vo veci rozhodol, je treba považovať za prejav arbitrárnosti znamenajúci porušenie ústavou garantovaného základného práva. Absencia uvedenia jasného a zrozumiteľného dôvodu vydania rozhodnutia/iného individuálneho správneho aktu má za následok nepreskúmateľnosť správneho aktu. Osobe dotknutej takýmto správnym aktom je tým odňatá možnosť skutkovo či právne argumentovať proti záverom dotknutého správneho aktu.

63. Nie je úlohou správneho súdu odstraňovať vady administratívneho konania a aktov v ňom vydaných tak, že doplní absentujúce správne úvahy orgánov verejnej správy. Tento nedostatok nie je možné odstrániť ani prípadným doplňujúcim vyjadrením orgánu verejnej správy v priebehu správneho súdneho konania.

Na základe vyššie uvedeného Správny súd v Bratislave rozsudkom, sp. zn. BA-2S/153/2021 z 5. októbra 2023 zrušil napadnuté opatrenie žalovaného pre nepreskúmateľnosť spočívajúcu v nedostatku dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.