Arendtová, H., Eichmann v Jeruzaleme. Správa o banalite zla.

Dielo Hannah Arendtovej je obsahovo bohaté a tematicky rôznorodé - hoci samu seba nikdy neoznačila za filozofku, spôsob, akým jednotlivé problémy postuluje, však znesie i náročné kritériá filozofické. Skôr sa však pohybuje na pomedzí filozofie, práva, hodnotovej žurnalistiky a politologickej esejistiky. Napriek tomu, že predovšetkým dnešnej postfaktuálnej dobe celkom správne väčšmi konvenujú jej diela zamerané na analýzu totalitarizmu, domnievame sa, že značný význam na pochopenie odkazu jej diela tkvie práve v knižke, ktorú (opätovne) vydala Premedia v minulom roku.

Adolf Eichmann bol nepochybne vojnový zločinec a rovnako nepochybne si zaslúžil byť (spravodlivo) potrestaný. Nebol súkromnou osobou, ale potentátom jedného z najhroznejších režimov, s akými bolo dosiaľ ľudstvo konfrontované. Napriek tomu (alebo práve preto) sa Arendtovej stvárnenie podoby spravodlivého trestu voči Eichmannovi stalo terčom obrovskej kritiky, predovšetkým zo strany (mnohých, hoci nie všetkých) židovských intelektuálov. Podstata tejto kritiky, akokoľvek zmiernenej časom, spočívala v jej filozofickej pertraktácii "banality zla", ako znie podtitul jej knihy (tá pôvodne vznikala ako súbor reportáží pre magazín The New Yorker, ktoré bolo prvýkrát vydané ako kniha v roku 1963).

Spôsob vykreslenia Adolfa Eichmanna skrátka nekonvenoval dobovým predstavám nacistického zločinca, karikovaného ako netvora v ľudskej koži, chladnokrvného zabijaka démonicky bažiaceho po krvi - protipólom bol Arendtovej Eichmann ako tichý, nie príliš inteligentný, v svojej podstate nemecky svedomitý a "spoľahlivý" úradník. Nič viac, ale ani nič menej. V jej podaní bol tvorom politickým, angažovaným a mocným, ale iným spôsobom. A práve tento spôsob jeho popisu popudil veľkú časť vtedajšieho intelektuálneho sveta. Vykreslenie zla ako obyčajnej banality, každodennej samozrejmosti, nekrvavej priemernosti dráždilo a jatrilo ešte stále veľmi citlivé rany. Najčastejšie výčitky k tomuto spôsobu vykreslenia ťažkého vojnového zločinca smerovali k údajnému "očisteniu" Eichmanna - zámienkou na túto (podľa mňa úplne nesprávnu) interpretáciu dala Arendtovej zmienka o nevedomej úlohe tzv. židovských rád pri odsune Židov z get. Akoby (podľa kritikov) poprela vlastnú krv ostrakizáciou jej príslušníkov na úkor údajného bagatelizovania Eichmannovej viny. Takáto korelácia sa však v Arendtovej texte nenachádza.

Amos Elon v predslove k novému slovenskému vydaniu dokonca píše o exkomunikácii Arendtovej zo židovského esta