Film ako výsledok spolupráce tvorcov a producentov

Film ako osobitný predmet ochrany autorského práva predstavuje jednu z najkomplexnejších a zároveň najzložitejších otázok právnej regulácie v oblasti autorského práva. Film, resp. filmové či audiovizuálne dielo má svojou povahou nezastupiteľné miesto tak v rovine kultúrnej, ako aj v rovine hospodárskej. Film sa vo svojej pomerne krátkej histórii stal výrazným nositeľom umeleckých a kultúrnych hodnôt, no nemalé investície do jeho vzniku a potreba ich následnej ochrany viedli k vytvoreniu právnej regulácie tak na národnej, ako aj na medzinárodne úrovni, či úrovni práva EÚ. Predkladaná štúdia ako vstup do problematiky filmového práva ponúka základné východiská právnej regulácie filmu ako predmetu autorského práva, vrátane historického exkurzu, východiská právnej regulácie autorstva filmu s námetmi na ich úpravu, ako aj východiská výkonu práv na film, pri ktorom sa najvýraznejšie stretajú záujmy filmových tvorcov a producentov (výrobcov).

Audiovizuálna kultúra predstavuje jeden z najnovších trendov vo vývoji kultúrnych prejavov vo svete. Jej typickým reprezentantom je hraný film, ktorý je určený primárne na uvádzanie v kinách. Kinematografia a audiovizuálna kultúra je spomedzi všetkých umeleckých žánrov a oblastí kultúrnych aktivít svojím dosahom a pôsobnosťou jedným z najefektívnejších prostriedkov prezentácie spoločenských a kultúrnych tradícií príslušnej krajiny, národa, spoločenstva a zároveň aj účinným nástrojom zachovania a rozvoja kultúrnej identity a diverzifikácie.¹⁾

Význam filmu je teda nepochybne daný jeho vizuálnou osobitosťou a potenciálnym dosahom na široké publikum bez zásadných jazykových, či územných obmedzení. Film však v súčasnosti nie je len možným významným nositeľom kultúrnych hodnôt, ale aj výrazným obchodným "tovarom", komoditou, ktorá často vzniká pri vysokých vstupných nákladoch a následne je schopná generovať významné príjmy a zisky. Problematike podpory filmovej tvorby a výroby sa venujú jednotlivé štáty na celom svete. Osobitne v rámci Európskej únie je citlivo vnímaná štátna pomoc, resp. podpora filmovej tvorby z verejných zdrojov, a to osobitne s ohľadom na ohrozovanie hospodárskej súťaže. Aj z tohto dôvodu sú členské štáty povinné prispôsobiť svoje podporené mechanizmy a systémy základným jednotným podmienkam, akými sú najmä podpora aktivít výlučne kultúrneho významu, zásadne neprekročenie danej finančnej hladiny podpory (najviac 50% z rozpočtu filmového projektu) a zabezpečenie dostupnosti podpory v rámci vnútorného trhu bez územných obmedzení.²⁾

Právo poskytuje filmu, a teda aj investíciám do jeho vzniku (či už tieto pochádzajú zo súkromných, alebo verejných zdrojov) ochranu prostredníctvom autorského práva.³⁾ Postavenie filmu ako predmetu ochrany autorského práva je z mnohých hľadísk výrazne osobité. Film ako špecifický predmet ochrany autorského práva je teda predmetom ďalšieho výkladu.

Hneď na začiatku je potrebné zdôrazniť, že právna regulácia sa vysporadúva s pojmom "film" rôzne - stretávame sa s pojmami ako "filmové dielo", "kinematografické dielo", či najmä "audiovizuálne dielo", o ktorom bude reč ďalej.

Medzinárodné ani komunitárne právo pojem "film" priamo nedefinuje, avšak v konkrétnych prípadoch s ním pracuje. Základný medzinárodný dohovor pre oblasť autorského práva - Bernský dohovor o ochrane literárnych a umeleckých diel (publikovaný pod č.133/1980 Zb.) - film ako predmet ochrany autorského práva nepoznal ešte ani v roku 1928.⁴⁾ V platnom znení Bernský dohovor v čl. 2 ods. 1 už medzi literárne a umelecké diela zahŕňa aj filmové diela, ktorým sú na roveň postavené diela vyjadrené spôsobom obdobným filmu. Zároveň v čl. 14bis Bernský dohovor ustanovuje ochranu filmového diela ako diela pôvodného, a to bez ohľadu na existenciu iných samostatných autorských diel, ktoré môžu byť v diele filmovom použité (spracované).⁵⁾

Všeobecný dohovor o autorskom práve (publikovaný pod č.2/1960 Zb.) zahŕňa v demonštratívnom výpočte predmetov ochrany v čl. 1 aj dielo kinematografické, neustanovuje však žiadne konkrétne práva na filmové dielo ako .⁶⁾

Pokiaľ ide o ďalšie medzinárodné nástroje, je potrebné uviesť predovšetkým Dohovor o medzinárodnom zápise audiovizuálnych diel (publikovaný pod č.365/1992 Zb.), ktorý obsahuje definíciu "audiovizuálneho diela".⁷⁾ Napokon Dohovor Rady Európy č. 147 "Európsky dohovor o filmovej koprodukcii" (publikovaný pod č.106/2007 Z.z.) filmové dielo priamo nedefinuje, obsahuje iba isté vymedzenie filmového diela pre účely tohto dohovoru s tým, že konkrétne vymedzenie ponecháva na národné právne úpravy.⁸⁾

Komunitárne právo priamo definície filmu alebo filmového diela (či diela kinematografického, lebo audiovizuálneho) priamo neobsahuje, pracuje však s pojmami ako "film" (smernica 2001/29/ES;⁹⁾ smernica 2006/115/ES¹⁰⁾ ), či "filmové alebo audiovizuálne diela" (smernica 2006/116/ES¹¹⁾ ), resp. s ich vymedzeniami na účely danej regulácie.

Autorskoprávne normy vo vybraných štátoch Európy, vrátane Slovenska, pracujú rôzne s pojmami "film" a "filmové dielo" (Nemecko)¹²⁾, "kinematografické dielo" (Maďarsko)¹³⁾ a napokon "audiovizuálne dielo" (Slovensko, Česká republika, Slovinsko).¹⁴⁾

Z hľadiska historického vývoja na našom území možno pomenovať nasledovné zmeny v terminológii: "kinematografické a podobné diela",¹⁵⁾ diela filmové,¹⁶⁾ dielo audiovizuálne.¹⁷⁾ Možno teda konštatovať, a to tak z hľadiska doktrinálneho vývoja, ako aj vývoja technického (najmä rozmach televízie ako nového média), ktorý nachádzal svoje odzrkadlenie (aj keď zrejme vždy so značnou mierou oneskorenia) v legálnom vymedzení a regulácii, posun od kategorizácie filmových (kinematografických) diel a diel obdobných k všeobecnejšiemu termínu audiovizuálnych diel.

Pre úplnosť je potrebné dodať, že pojem "film" je mimoprávne možné chápať aj ako hmotný nosič filmového diela, teda filmový pás (filmová surovina), a preto je vždy potrebné náležite uvádzať pri terminologických vymedzeniach právne i mimoprávne súvislosti.¹⁸⁾

V rámci druhovej klasifikácie autorských diel možno v súčasnosti jednoznačne badať príklon k vymedzeniu filmu ako audiovizuálneho diela, resp. vymedzeniu audiovizuálneho diela, ktorého podtypom je aj dielo filmové. Je zrejmé, že autorskoprávne vymedzenie jednotlivých druhov diel nebude nikdy totožné s vymedzením umenovedným, avšak zásadné prepojenie s jednotlivými druhmi umeleckej činnosti v spojení s technologickým a vedeckým pokrokom sa odzrkadlí práve v druhovom vymedzení autorských diel, ktoré však zároveň nikdy nebude úplné a vyčerpávajúce.¹⁹⁾

Platný slovenský autorský zákon č.618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov (AZ) v § 5 ods. 2 prvá veta legálne vymedzuje audiovizuálne dielo ako dielo, ktoré je vnímateľné prostredníctvom technického zariadenia ako rad súvisiacich obrazov, či už sprevádzaných zvukom, . Na porovnanie možno uviesť legálne vymedzenie audiovizuálneho diela českým autorským zákonom,²⁰⁾ ktorý hovorí, že .

Ako je zrejmé, český autorský zákon pokračuje aj pri vymedzení audiovizuálneho diela z právnej tradície vlastnej pre predchádzajúcu právnu úpravu na území Československa, ktorá jasne odlišovala nové samostatné dielo - film - a samostatné diela, ktoré boli na jeho vytvorenie použité.²¹⁾ Zároveň český autorský zákon ponecháva v legálnej definícii audiovizuálneho diela podmienku jeho vnímateľnosti zrakom, ktorá konvenuje definícii v čl. 2 Dohovoru o medzinárodnom zápise audiovizuálnych diel. Vnímateľnosť zrakom ako jedným zo zmyslov, ustanovená ako jedna z podmienok vymedzenia audiovizuálneho diela ako predmetu ochrany autorského práva, má svoj zásadný význam aj vo vzťahu k jednej zo základných kontinentálnych zásad vzniku autorského práva, podľa ktorej autorské právo na dielo vzniká okamihom, keď je dielo vyjadrené v podobe vnímateľnej zmyslami.²²⁾ Jej nahradenie "vnímateľnosťou prostredníctvom technického zariadenia" v zmysle AZ sa javí nielen ako zmätočné, ale navyše aj ako značne nepresné (podobne je v legálnej definícii AZ ignorované sluchové vnímanie v prípade audiovizuálneho diela, ktoré je sprevádzané zvukom). Ďalšou podmienkou, ktorú ustanovuje AZ pre naplnenie legálnej definície audiovizuálneho diela, ktorá zároveň nemá žiadnu doktrinálnu, ale ani pozitívnoprávnu oporu, je to, že takéto dielo musí byť "určené na uvádzanie na verejnosti".²³⁾ Treba poznamenať, že tzv. uvádzanie na verejnosti nie je ďalej v AZ definované a možno sa teda iba domnievať, že zákonodarca mal na mysli verejný prenos, resp. sprístupňovanie verejnosti (§ 5 ods. 14 a 11 AZ), príp. verejné vykonanie (§ 5 ods. 15 písm. a) AZ).

Na základe uvedeného možno zhrnúť osobitné pojmové znaky audiovizuálneho diela²⁴⁾ nasledovne: rad súvisiacich obrazov, či už sprevádzaných zvukom, alebo nie, vnímateľnosť prostredníctvom technického zariadenia a určenie na uvádzanie na verejnosti. Pri ďalšom posúdení vhodnosti takto nastavených osobitných pojmových znakov audiovizuálneho diela je potrebné skúmať pojem "verejnosť". Tento pojem je v oblasti autorského práva ponechaný na výklady pre jednotlivé prípady a ani AZ ho osobitne nedefinuje.²⁵⁾ Takto stanovené osobitné pojmové znaky je potrebné vykladať v spojení so všeobecnými pojmovými znakmi diela. Ak teda má audiovizuálny výtvor požívať ochranu autorského práva v Slovenskej republike, musí byť:

Možno konštatovať, že osobitné pojmové znaky audiovizuálneho diela podľa AZ sú v súčasnosti stanovené nadbytočne a nejasne, pokiaľ ide o pojmový znak vnímateľnosti bližšie neurčeným technickým zariadením a o pojmový znak určenia na uvádzanie na verejnosti. V tomto smere je možné ponúknuť legálnu definíciu audiovizuálneho diela, ktorá bude vychádzať z podstaty tvorivej činnosti v oblasti audiovizuálneho umenia,²⁶⁾ osobitosti audiovizuálneho diela pokiaľ ide o pluralitu na strane autorov a diel použitých na vytvorenie audiovizuálneho diela a zároveň nebude klásť nadbytočné obmedzenia postavené na nejasných výkladových pravidlách. Navrhujeme nasledovnú legálnu definíciu audiovizuálneho diela: .

Autorské diela bežne vznikajú v procese vzájomnej tvorivej spolupráce, či v procese s