Poskytovanie cezhraničnej zdravotnej starostlivosti

V ostatných rokoch kladie legislatíva Európskej únie čoraz väčší význam na garanciu sociálnej ochrany zamestnancov a migrujúcich osôb. Nespochybniteľne, záujem "európskeho zákonodarcu" o sociálnu oblasť má aj výrazný ekonomický rozmer, úplná izolovanosť jednotlivých právnych úprav členských štátov bez akéhokoľvek premostenia by znamenala spochybnenie podstaty vnútorného trhu. S postupným nárastom pravidiel úniového práva zastrešujúcich sféru sociálnu a pracovnoprávnu sa tak nepriamo formuje pojem európske sociálne právo.¹⁾ Hoci zatiaľ nemôžeme hovoriť o ucelenom, vnútorne previazanom európskom sociálnom práve, napriek tomu je tento pojem odbornou verejnosťou príjmaný a zahŕňa predovšetkým oblasť pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia. Do dimenzie európskeho sociálneho práva s určitosťou patrí aj poskytovanie cezhraničnej zdravotnej starostlivosti. Práve zlepšenie verejného zdravia a posilnenie zdravotnej prevencie sa stávajú novou výzvou únie.

Zámerom tohto príspevku je poskytnúť základnú analýzu primárneho a sekundárneho práva Európskej únie upravujúceho poskytovanie cezhraničnej zdravotnej starostlivosti, s akcentom na ustálenú judikatúru Súdneho dvora a priblížiť postup a praktické uplatňovanie poskytovania zdravotnej starostlivosti v inom členskom štáte únie.

Právo na poskytnutie cezhraničnej zdravotnej starostlivosti má svoje principiálne východiská v garantovaného čl. 45 Zmluvy o fungovaní Európskej únie²⁾ (ďalej len ako ZFEÚ) a zakotvenej čl. 56 ZFEÚ. Analýza úniového práva signalizuje, že členské štáty pri výkone svojich právomocí v oblasti sociálneho zabezpečenia, zdravotnú starostlivosť nevynímajúc, nesmú nijako obmedziť tieto základné slobody.³⁾ Všeobecný legislatívny rámec poskytovania zdravotnej starostlivosti dopĺňa ustanovenie čl. 34 ods. 2 Charty základných práv EÚ, ktoré zaručuje

Pokiaľ v oblasti pracovného práva dochádza k harmonizácii a čiastočne až unifikácii jednotlivých národných úprav, v oblasti sociálneho zabezpečenia, vrátane poskytovania zdravotnej starostlivosti, to nie je možné. Rozsah a miera poskytovania sociálnej ochrany je historicky a ekonomicky podmienená. Sociálna sieť v tom ktorom členskom štáte je determinovaná politickými, hospodárskymi a v priamej nadväznosti aj legislatívnymi podmienkami. Únia rešpektuje tieto rozdiely v sociálnom zabezpečení jednotlivých členských štátoch a kladie dôraz na koordináciu národných úprav, ktorej prioritným cieľom je zabezpečiť ochranu migrujúcich zamestnancov, a to tak, aby ich presídlenie nemalo za následok stratu už nadobudnutých práv.

Koordinačný princíp a jemu zodpovedajúca primárna zodpovednosť jednotlivých členských štátov za vymedzenie ich zdravotnej politiky, za organizáciu a poskytovanie zdravotníckych služieb a zdravotnej starostlivosti je premietnutá v čl. 168 ZFEÚ. Činnosti Európskej únie, ktoré sa zameriavajú na zlepšenie a zabezpečenie vysokej úrovne ochrany ľudského zdravia, by mali len dopĺňať vnútroštátne politiky a zabezpečovať najmä zlepšenie spolupráce medzi členskými