Právna antropológia - jej prínosy i zlyhania

Legal anthropology is an interdisciplinary science on the border between anthropology and theory of law and the State. During its beginnings in 1920s it was dealing with legal and political systems of primitive populations and from such findings it tried to extract generally applicable principles which could be utilized also in the case of modern societies. Legal anthropology understands any legal system as an integral part of the society in which it is being used. Therefore it requires also a research not only the legal system but the society as whole (material conditions, culture, language etc.) and also a man with his biological qualities, thinking, habits... But this science needed to cope with tendencies to ideologization and to use it as a "tool" in efforts to prove "priority of non-western cultures" or even "corruption of the whole masculine aggressive Western civilization". As any scientific method or theory the legal anthropology must be used critically and with knowledge of it limits.

V posledných desaťročiach sa presadzuje názor, že pohľad na pôvod a vývoj práva musí byť nevyhnutne multidisciplinárny a prepojený minimálne s politickými vedami a sociológiou.¹⁾

Na tomto základe sa sformovala napr. sociológia práva, právna psychológia, právna archeológia, ekonomická analýza práva, atď.

V rámci tohto procesu sa do popredia dostal aj prístup politicko-antropologický a právno-antropologický,²⁾ ktoré sa zaoberajú vývojom spoločnosti, moci a práva nie na základe viac alebo menej umelých modelových konštrukcií a úvah, ale vychádzajú z poznania skutočného vývoja človeka ako druhu i ľudských spoločností a ich inštitúcií v priereze dejín. Ich pomocou je tak možné vniesť do právnej teórie novátorský vedecký pohľad³⁾ a taktiež aj prepojenie s prírodnými vedami, biológiou, antropológiou, archeológiou, históriou, psychológiou, sociológiou a ekonómiou.

Právna antropológia je interdisciplinárnym odvetvím na pomedzí antropológie a právnych vied, ktorá sa spočiatku - od dvadsiatych rokov 20. storočia - zaoberala politickým a právnym systémom primitívnych populácií a pokúsila sa z takto získaných poznatkov neskôr odvodiť všeobecne platné zákonitosti využiteľné aj pre moderné spoločnosti.⁴⁾

Charakterizuje ju dôraz, ktorý kladie na medzikultúrny prístup a porovnávaciu analýzu, a snaha nájsť vzťahy medzi právom a neprávnymi normatívnymi systémami.⁵⁾ Každý právny systém poníma ako integrálnu súčasť spoločnosti, v ktorej sa aplikuje. Preto považuje za potrebné študovať právo nie ako uzavretý systém noriem, ale vždy vo vzťahu k takejto komunite (konkrétne: spoločenské a materiálne predpoklady, implikácie, proces aplikácie práva, zmeny, ktoré vyvoláva v spoločnosti, interpretácie právnych noriem v závislosti od kultúry, jazyku a predstáv o spravodlivosti) a človeku samotnému s jeho biologickými vlastnosťami, kultúrnymi zvyklosťami, myslením, zdravím a pod.⁶⁾ Právni antropológovia venujú veľkú pozornosť sudcovskej normotvorbe a celkovo i kreatívnemu ľudskému prvku pri vzniku práva a jeho aplikácii.⁷⁾ Vznik právnych noriem - podľa ich názoru - nemôže byť posudzovaný oddelene od ich aplikácie, ktorá má tiež vplyv na formovanie, resp. "doformovanie" právnych noriem.

K väčšiemu rozšíreniu právno-antropologických predstáv zrejme zatiaľ bráni to, že väčšina právnych teoretikov nemá úplne adekvátne znalosti z oblasti všeobecnej a kultúrnej antropológie, biologických a ekonomických vied a sú mentálne uzavretí do svojho úzkeho vedného odboru.⁸⁾ Ich prístup k štúdiu práva je tak nevyhnutne štrukturálno-funkcionalistický a zameraný hlavne na analýzu samotného objektívneho práva, v lepšom prípade vybraných priamych a viditeľných politických a ekonomických súvislostí.⁹⁾ Ďalšie vzťahy práva k iným aspektom spoločenského života im nezriedka unikajú.

Podobne i väčšina antropológov nemá dostatočnú predstavu o práve a právnych teóriách, a preto obyčajne nevidia právnoteoretické aspekty svojich teórií o fungovaní spoločnosti.¹⁰⁾ Len málo jednotlivcov dokáže dostatočne prepojiť na jednej strane poznatky z právnej teórie a na druhej z antropológie.¹¹⁾

Možno povedať, že právna antropológia študuje fenomén práva v troch rovinách:¹²⁾

K tomu, ako uvidíme neskôr, treba prirátať aj novšie smery, ktoré .

Azda prvou významnejšou publikáciou, ktorá tento odbor v 20. storočí založila, bola "Zločin a právna obyčaj v divošskej spoločnosti" z roku 1926 od Bronislawa Malinowskeho.¹⁵⁾

(Bronislaw Malinovský (1884 - 1942) bol britský antropológ poľského pôvodu, ktorý nakoniec skončil v Amerike. Ako základ jeho teórií mu slúžil jeho vlastný výskum na Trobriandských ostrovoch v Šalamúnovom mori. Zaoberal sa okrem iného otázkami významu sexuálneho správania a taktiež reciprocity a sociálnej výmeny v spoločnosti.)

Za ďalšie základné dielo sa považuje "Antropológia práva" od Leopolda Pospíšila z roku 1974.¹⁶⁾ Leopold Pospíšil (1923) bol pôvodom Čech aj napriek tomu, že väčšina jeho profesionálnej kariéry je spojená s USA. Pôsobil na Yaleskej univerzite v New Haven.

Významný je jeho koncept "právneho pluralizmu" - v danom kontexte predstava, že ľudia sa v rôznych oblastiach svojho života riadia rôznymi právnymi systémami, a tiež jeho výskumy o povahe vlastníctva a domorodých ekonomík.¹⁷⁾

Vidíme teda, že právna antropológia má svoje jasné stredoeurópske korene a zrejme to nie je náhoda, ale personálna reflexia dynamiky a častých zmien, ktoré zažil tento región v 19. - 20. storočí. Avšak hlavným centrom právno-antropologického bádania boli Spojené štáty.

Prví právni antropológovia budovali svoje teórie na základe bezprostrednej skúsenosti so spoločnosťami na predštátnej úrovni. Nie je preto náhodou, že právnou antropológiou sa spočiatku zaoberali skôr antropológovia, etnológovia a sociológovia a právni teoretici ju akceptovali až v päťdesiatych rokoch.

Spočiatku právni antropológovia kládli dôraz predovšetkým na štúdium zločinov, trestov, riešenia konfliktov a formálne regulácie. Tvrdili, že každá spoločnosť, každá komunita (hoci aj marginalizovaná a nesamostatná) má svoje "právo". Čím sa líšia od väčšiny ostatných právnych teoretikov, ktorí tento termín používajú len na obmedzený súbor normatívnych systémov - obyčajne prepojených so štátnou mocou a s prísne stanovenými pravidlami určujúcimi, ktoré normy do systému patria a ktoré nie.¹⁸⁾

Právni antropológovia tak definujú právo omnoho širšie a ich definíciu možno prirovnať k všeobecnej definícii normatívnych