Ústava Slovenskej republiky v kontextoch europeizácie

Definition of the Constitution according to French Déclaration des droits de ľhomme et du citoyen: Constitution based upon principles of separation of powers on the one hand and human rights guarantees on the other. Reading the Constitution of the Slovak Republic according to principles within contexts of obligations of the state: Europeanization, international and supranational obligations of the state. Residual sovereignty, stronger powers of executives, position of national parliament. Supranationality landmarks: The Treaty establishing the European Coal and Steel Community, European judicial power, national constitutionalism. Remarkable obsolencies of the Constitution of the Slovak Republic (?).

Keď sa na okraj ústavy krajiny ako Slovensko začne klásť socha, možno čakať problémy. Veľkomoravsky situovaný Svätopluk je príkladom. Veď už len taký objav akoby retrogeneračne ladeného spytovania pravých tvarov koruny i ďalších sošných doplnkov je snáď vopred predurčený byť hoden vyššej miery problémovosti než odstránenie verejných telefónnych automatov v republike roku 2011, o čom sa v médiách, azda i vzhľadom na to, že u susedov nič také nebadať, veľmi ani nehleslo. Isté však je, že hovor tohto druhu teraz na Slovensku ani v nevyhnutnom prípade nie je dostupný. Javí sa mi, že by vzhľadom na parametre verejného priestoru dostupný byť jednoducho ale mal.

Problematika súčasného hovorenia o ústave zahŕňa občas obchádzanú otázku uzrejmenia si vzťahu k zásadným črtám niektorých impozantných inovačných podujatí. A teda nie k hocijakým zmenám, ale k takým vyvzdorovaným a brúske čias vzdorujúcim zmenám, čo voľakedy na úsvite moderny a priemyselnej revolúcie vskutku transformovali právo monarchov, keď ho v rámci prinajmenej vtedy perspektívne značnej časti planéty začali premieňať na viac-menej právnu pamiatku. Výrazne rázne a v mnohom necitlivo bol zasiahnutý život tradičnejších komunít. V obzvlášť radikálnej verzii sa s tým, so zrodom občianskej spoločnosti i mnohým ďalším, možno stretnúť v mlyne francúzskych revolučných počinov.

Dvestodvadsaťpäťročnicu Deklarácie práv človeka a občana sa pokúsim letmo pripomenúť s prihliadnutím na jej motív kontúrovať ústavu. Prichodí tu však prirodzene aspoň predznačiť, že kým sa cesta k moderne privinula k situačnému známkovaniu podľa vzoru mať a nemať ústavu, objavili sa na nej viaceré míľniky reflexívnych zábleskov. Navodzovali odkaz na štát ako na fiktívnu osobu, a teda oddelenie identity panovníka od entity štátu, ktoré rozpracoval Hobbes, portrét vládnutia justifikovaného, zvlášť rešpektom základných prirodzených práv, ktorý požadoval Locke, resp. zrejme i na ním inšpirovanú schému deľby moci, bez ktorej všetko v štáte za stratené považoval Montesquieu.

Posolstvo, ktoré prevzali francúzski revolucionári prvých revolučných vĺn, spočívalo zvlášť vo vtelení princípu deľby moci do písanej ústavy konštitučnej monarchie, ktorá mala ožiť v roku 1791. A hoci hypoteticky s ňou snáď mohli byť spokojné celé generácie, priebeh udalostí impozantné dielo ľAssemblée Constituante presmeroval na takpovediac kontinentálne archívne trvanie, takže aj po zárodkoch v prvej ústave francúzskych dejín zahrnutých sociálnych práv sa potom mohlo siahnuť a aj siahlo neskoršie.

Systém súčasnej francúzskej ústavy však verne v plnom znení zahŕňa ranejšiu Deklaráciu práv človeka a občana, ktorú Národné zhromaždenie prijalo v auguste 1789.

Projektanti a treťostavovsky konštituované Národné zhromaždenie vyvinuli sotva okrajové úsilie o vystihnutie odpovede na otázku, čo vlastne znamená mať ústavu. Súc vyjadrené článkom 16, vychádza definičné uznanie ústavy z principiálnej deľby moci a záruk ľudskoprávnych garancií. Deklarácia tak môže spoločnosti slúžiť už aj tým, že umožňuje zvažovať, či dačo (ne)patrí do pojmoló