Vzťah slobody, bezpečnosti a právneho štátu

Relationship of liberty, security and rule of law (inter silent leges). Security risks of today, terrorism, these are the factors that lead to breaching the traditional legal guarantees of the individual and to change of perception of human rights. The author deals with the thesis that the state must guarantee human rights, but in the effective elimination of security threats is forced to violate them. Against the background of the historical development of human rights and in the context of the philosophical concepts of relationship of the state and individual, relationship of freedom and security by Thomas Hobbes, John Locke and Immanuel Kant, the author seeks to clarify the function of human rights and the risk of breaching them. Guarantees of the freedom of individual are a response to impending dangers. Violation of human rights means loss of legitimacy of the state action. Security measures are often overreaction of state. We should not stop the effort to take the human as a purpose not means.

Key words: freedom, safety, historical development of human rights, fight against terrorism, relationship of the state and an individual, defence capability of legal state, Thomas Hobbes, John Locke, Immanuel Kant

Úvod

Keď sa skúmajú protiteroristické opatrenia (zostrelenie uneseného lietadla, väzba bez časového obmedzenia, mučenie podozrivých teroristov, atď.) z hľadiska ich ústavnosti a súladu s koncepciou právneho štátu, odkryje sa problém, ktorý má hlbokú ústavnoprávnu a filozofickú podstatu týkajúcu sa okrem iného i postavenia človeka v spoločnosti/štáte, ako aj vzťahu slobody a bezpečnosti, ktorú má jednotlivcovi spoločnosť/štát zabezpečiť. Tento aspekt boja proti terorizmu sa pokúsim analyzovať v tomto článku.

Človek, spoločnosť, právo a štát sú dnes neoddeliteľne späté entity.¹⁾ Človek sa rodí v spoločnosti, v ktorej jestvuje právo, a v nej aj umiera.²⁾ Medzi štátom a právom jestvuje veľmi úzky vzťah.³⁾ Štát je forma organizovaného mocenského systému, ktorý ovláda určité územie a jeho obyvateľstvo, a je schopný toto územie a obyvateľstvo chrániť.⁴⁾ V právnom štátne sa táto ochrana a ovládanie deje na základe práva a v jeho medziach. Pre objasnenie problematiky sa musíme aspoň stručne zaoberať aj dôvodmi vzniku štátu. Je potrebné si uvedomiť, že štát vzniká ako integračný a reprodukčný nástroj celku, čo determinuje v ňom implicitný rozpor medzi ním a jednotlivcom, teda rozpor medzi jednotlivcom a spoločnosťou, rozpor medzi slobodným bytím jednotlivca a nevyhnutnosťou podriadiť sa celku.⁵⁾ Z ústavnoprávneho pohľadu vystupujú do popredia najmä dve vzťahové otázky medzi jednotlivcom a štátom, a to otázka jednotlivca ako kreátora štátu a otázka jednotlivca ako "klienta" štátu.⁶⁾ Pre pochopenie elementárnych dôvodov existencie štátu a práva v dnešnej dobe, ako aj pre pochopenie problémov štátu dnešnej doby je potrebné skúmať kategóriu slobody.

Kategória slobody je jednou zo základných kategórií, ktorá určuje postavenie človeka v práve, ako aj v spoločenskom systéme, teda v štáte, a ktorá zároveň ako základný princíp tohto systému vedie k pochopeniu práva a jeho spoločenského postavenia.⁷⁾ Sloboda má v Európe dlhú tradíciu. Cicero vo svojej slávnej reči oratio pro Cluento hovorí: "Omnes legum servi sumus ut liberi esse possimus." (Všetci sa musíme podrobiť zákonu, ak máme zostať slobodní.)⁸⁾ Antické právo, ktoré významnou mierou ovplyvnilo i právo súčasné, uznávalo, že sloboda (libertas) je "prirodzená možnosť konať, čo sa komu ráči, ak tomu nebráni násilie alebo právo."⁹⁾ "Sloboda patrí k človeku podobne ako myslenie."¹⁰⁾ Hegel tvrdí, že dejiny sveta nie sú nič iné než rozvíjanie slobody.¹¹⁾ "Právny pojem slobody vyjadruje možnosť slobodného voľného konania, slobodného prejavu vôle človeka v autonómnom priestore, do ktorého nemá štátna moc (verejná moc) zasahovať. Uznanie tejto slobody vychádza z predstavy slobodnej ľudskej bytosti, ktorej sloboda je obmedzená jednak objektívnymi faktormi (biologickými alebo spoločenskými limitmi) a jednak normatívnymi príkazmi (právnymi, morálnymi a pod.). Právo na jednej strane určitú sféru slobody vymedzuje, zabezpečuje a garantuje určitú mieru slobody, na druhej strane však súčasne stanovuje hranice ľudskej slobody."¹²⁾ "Pri realizácii slobody ako možnosti výberu správania sa stretávajú záujmy človeka a záujmy spoločnosti."¹³⁾ Jednoducho povedané, spoločnosť kladie určité obmedzenia pre slobodu jednotlivca, ale na druhej strane je tá istá spoločnosť schopná jednotlivcovi nielen vytvoriť, ale aj zabezpečiť priestor pre slobodné správanie.¹⁴⁾

Pojmu "sloboda" je imanentná antinómia neslobody. Neexistuje totiž neobmedzená sloboda. Každá sloboda je nutne obmedzená, implikuje svoje vlastné obmedzenie, takže pojem neobmedzená (absolútna) sloboda je vnútorne rozporný, je to oxymoron ().¹⁵⁾ "Sloboda jedinca je obmedzená nielen slobodou, t.j. koniec koncom záujmom iného jedinca, ale nevyhnutne i všeobecným záujmom. Z toho potom vyplýva, že sloboda človeka je obmedzená i právnou normou, ktorá chráni záujem iného jedinca a vždy tiež záujem všeobecný. (Tým je dané to, že úlohou práva je chrániť slobodu človeka a zároveň ju obmedzovať)."¹⁶⁾

V prípade reakcie spoločnosti na bezpečnostné riziká sú ohrozené tradičné hodnoty a inštitúty právneho štátu, je ohrozená sloboda, resp. jej tradičné vymedzenie. V poslednom období vzrastá tendencia dávať prednosť bezpečnosti, čo má za následok prijímanie rôznych preventívnych opatrení. Heribert Prantl uvádza, že od útokov z 11. septembra 2001 boli demokratické právne štáty západného sveta prebudované na štáty prevencie a bezpečnosti.¹⁷⁾ Vzhľadom na zákonodarné aktivity po 11. septembri 2001 kritizuje Wolfgang Hoffmann-Riem "istú pripravenosť dať k dispozícii cieľovú hodnotu - slobodu". Winfried Hassemer píše, že "v poli napätia medzi slobodou a bezpečnosťou sa už dlhší čas pohybujeme smerom k pólu bezpečnosti. To ide na úkor slobody."¹⁸⁾ Predtým nemysliteľné obmedzenia občianskych práv ani raz nenarážajú na masívny verejný protest.¹⁹⁾ Vnímanie otázok bezpečnosti politikmi skôr zdôrazňuje bezpečnosť ako základňu pre všetky slobody a podceňuje/bagatelizuje konflikt medzi slobodou a bezpečnosťou.²⁰⁾ Bernhard Moser uvádza, že podľa jednej nemeckej štúdie až 61% opýtaných uprednostňuje bezpečnosť pred slobodou.²¹⁾ "Právna viacznačnosť, ktorá obklopuje medzinárodný boj proti terorizmu,²²⁾ a manicheistická terminológia, ktorá je používaná vo vzťahu k verejnosti ("dobrí proti zlým", "os zla", "civilizácia proti temnote", "s nami alebo proti nám"), vytvorili podmienky, v rámci ktorých sa pre politikov stalo mimoriadne jednoduchým zbavovať sa právnej zodpovednosti. Vo vzrastajúcom počte krajín boli zákonné regulácie sprísnené, bola zmenená ich interpretácia, boli zrušené alebo boli vytvorené nové. Môžeme sa stretnúť so zreteľne väčšou pripravenosťou k skrytým akciám tak vo vojenskej, ako aj v civilnej oblasti.²³⁾ Tieto opatrenia sú štátmi ospravedlňované s poukazom na nevyhnutnosť ich použitia v boji proti terorizmu, hoci mnohé z nich predstavujú porušenie ľudských práv či už ihneď, alebo v budúcnosti."²⁴⁾ Zodpovedným za túto tendenciu je pokus spoločnosti o boj proti terorizmu.

Pre lepšie pochopenie problematiky boja proti terorizmu, problému potreby účinných zbraní na tento boj na jednej strane a potreby efektívne kontrolovať primeranosť a odôvodnenosť/legitímnosť ich použitia na strane druhej je potrebné vrátiť sa do histórie ľudských práv a k dôvodom vzniku právneho štátu. Pre moderného človeka je cestovanie po Európe, t.j. cestovanie po území právnych štátov, vnímané ako viac-menej bezpečné. Lúpežné prepadnutie alebo ohrozovanie života je málo pravdepodobné a obavy človek spravidla nemusí mať ani z ozbrojených zložiek štátu. Nestretávame sa ani s lúpežnými rytiermi a zbojníkmi, ani s kráľovskými jednotkami/policajtmi, ktorí by hrubým spôsobom pravidelne zneužívali svoju moc a uvrhli nás len tak do žalára. Keď však cestujeme za hranice Európy, resp. mimo územia demokracií západného typu, náš strach z lúpežného prepadnutia či systematického zneužitia moci políciou či inou zložkou štátnej moci vzrastá. Zároveň možno povedať, že v prípade nášho ohrozenia zločinom si teda želáme čo najsilnejšie mocenské zložky štátu s čo najširšími oprávneniami, akonáhle by však tieto mocenské zložky štátu mali zasiahnuť proti nám, chceme, aby boli čo najslabšie a bojíme sa, aby nezneužili svoje postavenie.

Vo svojej knihe Moc a právo opisuje Eduard Bárány prípad stredovekého lúpežného rytiera Mateja Baša, ktorý sídlil na hrade Muráň. Tento rytier prepadával pocestných a vyraboval aj niekoľko opevnených miest a kláštor v Spišskom Štiavniku. Po dvadsiatich rokoch nadobudlo jeho vyčíňanie také rozmery, že sa ním musel zaoberať aj Uhorský snem, ktorý prijal zákon č.49 z roku 1548, v ktorom sa rytier Bašo explicitne spomína. Hrad rytiera Baša bol nakoniec obliehaný a dobytý kráľovskou armádou pod vedením grófa zo Salmu a Matej Bašo bol spolu so 14 veliteľmi svojho vojska popravený. V tej dobe si nikto nerobil problémy s racionálnym dokazovaním či s právami obvineného, či obžalovaného. Nič nebolo potrebné podložiť dôkazmi v dnešnom zmysle slova, boli veci, o ktorých každý vedel a o ktorých sa hovorilo, a na základe týchto rečí aj konalo. Odvrátenou stranou tohto prístupu bolo mučenie a popravy nevinných.²⁵⁾ Našu koncepciu právneho štátu, obmedzovania štátnej moci, záruk postavenia jednotlivca v styku so štátnou mocou, by veliteľ kráľovských jednotiek, gróf zo Salmu, nepochopil, a ak by aj pochopil, považoval by ju za škodlivú. Lúpežný rytier Bašo bol pre neho takmer rovnocenným protivníkom, ktorého musel poraziť rovnako ako útočiacu armádu cudzieho štátu. Tu nešlo o odhalenie, chytenie a spravodlivé potrestanie zločinca, ale, povedané dnešnou terminológiou, o boj štátu s organizáciou zločincov, ktorá bola mocensky rovnocenným súperom. Úlohou a problémom nebolo odhaliť, chytiť a spravodlivo, čiže primerane potrestať páchateľa, ale akokoľvek poraziť protivníka a obnoviť elementárny poriadok a elementárnu bezpečnosť.²⁶⁾

"Pravdepodobne až počas 17. a 18. storočia sa v skoro celej Európe presadila výrazná mocenská prevaha štátu, čo znamenalo, že zápas s lúpežnými rytiermi, zbojníkmi a odbojnými veľmožmi, ktorí boli nezanedbateľnými protivníkmi i konkurentmi štátnej moci, vystriedalo viac či menej úspešné chytanie jednotlivých kriminálnikov alebo ich skupiniek, ktorí nedokázali klásť štátnej moci efektívny odpor, ale len pred ňou viac či menej úspešne unikali. Problém kriminality sa jasne oddelil od mocenských otázok, či presnejšie, boj s kriminalitou už nebol súčasťou boja o moc v štáte, lebo kriminálnici sa o ňu neuchádzali bojom so štátnym aparátom. Kriminalita však naďalej ostala dôvodom existencie potláčateľských zložiek štátneho mechanizmu - orgánov presadzovania práva."²⁷⁾

"Keďže bol štát oveľa silnejší ako kriminálnici a v rodiacej sa občianskej spoločnosti boli subjekty moci, s ktorými štát musel počítať, stalo sa možným, aby sa už ani nie v boji so zločincami, ale pri ich odhaľovaní a chytaní riadil prísnymi pravidlami a zvlášť obmedzeniami, ktorých zmyslom bolo a dodnes je chrániť nevinných pred omylmi a zneužitiami moci zo strany štátu a poskytnúť i vinnému ochranu pred neprimeraným a nedôstojným postihom."²⁸⁾

Čo to znamená pre koncepciu ľudských práv a vzťah slobody a sily štátu? Možno povedať, že "Pre moderný štát 18. - 20. storočia bola charakteristická výrazná dominancia nad ostatnými subjektmi v spoločnosti. Preto bol celkom oprávnene vnímaný ako najväčšia hrozba pre slobody a práva jednotlivcov. Koncepcia ľudských práv bola v prvom rade obranou jednotlivca proti tomuto štátu."²⁹⁾ "Kým si štát udržal výraznú mocenskú prevahu, bolo prísne zachovávanie zásad právneho štátu dôležitejšie ako jednotlivé (ne)úspechy v boji s kriminalitou, aj ako miera objasnenosti trestných činov, lebo pre slobodu a bezpečie občana bolo zachovávanie zásad právneho štátu dôležitejšie ako efektívnosť potláčania kriminality."³⁰⁾

S týmto vývojom súvisí paradox dodržiavania ľudských práv demokratickým právnym štátom a efektívneho zabezpečovania bezpečnosti: "Zakrátko sa však ukázali dôsledky štátnej dominancie - štátna moc bola totiž natoľko silná, že bola schopná obhájiť záujmy všeobecne označované ako ľudské práva voči pokusom zo strany neštátnych subjektov porušiť ich. Štát bol taký silný, že dokázal ochrániť jednotlivca a sám sa obmedzil v prostriedkoch pri realizácii svojich cieľov. Avšak týmto sebaobmedzením v 20. storočí štát uvoľnil istý priestor pre pôsobnosť nových nebezpečných subjektov, ktoré nedokáže eliminovať, ak by bol dôsledne viazaný ohľadom na ľudské práva."³¹⁾ Princípy právneho štátu a zdržanlivý postoj k použitiu priamych mocenských prostriedkov výrazne znižujú akcieschopnosť štátu pri používaní násilia a pri obrane jeho právneho systému vrátane ľudských práv.³²⁾

Daniel Šmihula súhlasí s tézou Carla von Clusewitza, podľa ktorej, ak štát či spoločenstvo nie je v záujme prežitia ochotné siahnuť po krajných prostriedkoch, niet v ňom už duše, chýba mu vôľa k životu.³³⁾ Priestor tak dostáva paradoxne vyznievajúca téza: "Ak nie je zabezpečený elementárny poriadok a bezpečnosť, ťažko hovoriť o garanciách ľudských práv - hoci paradoxne práve vtedy otázka ľudských práv vystúpi do popredia. Ak sa aj poriadok a bezpečnosť nastoľujú so zreteľom na ľudské práva a základné slobody, spočiatku určite nemožno rigidne trvať na univerzalite ľudských práv a základných slobôd."³⁴⁾

Podľa Daniela Šmihulu "Existujú dôvody domnievať sa, že práve rigidné trvanie na istej koncepcii a rozsahu ľudských práv môže byť jedným z faktorov, ktoré oslabujú schopnosť komunity a štátu obstáť v tomto konkurenčnom zápase voči komunitám, ktoré ľudské práva nerešpektujú, alebo (čo je samozrejme častejší prípad) v nie tak absolútnom ponímaní."³⁵⁾

Do akej miery možno súhlasiť s vyššie uvedenou tézou Carla von Clausewitza a aké sú riziká z toho vyplývajúce? V snahe získať odpoveď sa opäť musíme ponoriť do histórie a aj filozofie. Problém, o ktorom píšem v tomto článku, sa dá zovšeobecniť na problém vzťahu slobody (a jej záruk) a bezpečnosti. Má prednosť sloboda pred bezpečnosťou alebo bezpečnosť pred slobodou? Má vôbec taká otázka zmysel? Alebo je legitímnejšia otázka miery vzájomného vybalansovania slobody a bezpečnosti? Do akej miery je zlučiteľná požiadavka, aby štát zabezpečil bezpečnosť s požiadavkou, aby bola zaručená bezpečnosť pred štátom? Aké prostriedky môže demokracia použiť v záujme ochrany svojich hodnôt, aby týmito prostriedkami svoje elementárne hodnoty neohrozila?³⁶⁾

Na svete takmer nie je štátu, ktorý by si za cieľ nekládol slúžiť slobode. Dokonca aj autoritárne režimy najrozličnejších ideologických razení sa vidia na ceste k slobode a súčasne tvrdia, že pomery ešte nie sú dostatočne zrelé na skutočné poskytovanie ľudských práv a slobôd, ktorých predpoklady - aj s núdzovými opatreniami - musia byť vytvorené a zabezpečené politicky. Kým sa poskytnutie slobody týmto spôsobom posúva do neurčitej budúcnosti, vyznačuje sa súčasná realita masívnymi obmedzeniami ľudských práv a slobôd, ktoré vlastník štátnej moci vykonáva podľa v