Európsky ochranný príkaz v právnom poriadku Slovenskej republiky. Transpozícia smernice 2011/99/EÚ

Dňa 1. januára 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 398/2015 Z.z. o európskom ochrannom príkaze v trestných veciach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "Zákon o európskom ochrannom príkaze"). Cieľom právnej úpravy je okrem iného aj transpozícia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/99/EÚ z 13. decembra 2011 o európskom ochrannom príkaze (ďalej len "smernica") do právneho poriadku Slovenskej republiky. Členské štáty Európskej únie (ďalej len "Únia") mali transponovať smernicu do svojho právneho poriadku do 11. januára 2015. Slovenská republika nedodržala transpozičnú lehotu smernice a Zákon o európskom ochrannom príkaze sa stal súčasťou nášho právneho systému až jeden rok po uvedenom termíne.

V zmysle čl. 82 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len "ZFEÚ") je justičná spolupráca v trestných veciach v Únii založená na zásade vzájomného uznávania rozsudkov a iných justičných rozhodnutí. Podľa Štokholmského programu - otvorená a bezpečná Európa, ktorá slúži občanom a chráni ich, by sa vzájomné uznávanie malo rozšíriť na všetky typy rozsudkov a rozhodnutí justičnej povahy, ktoré môžu mať v závislosti od právneho systému trestný alebo správny charakter. V programe sa tiež zdôrazňuje, že obetiam trestných činov sa môžu poskytnúť osobitné ochranné opatrenia, ktoré by mali byť účinné v rámci Únie. Rada Európskej únie (ďalej len "Rada") vo svojom uznesení z 10. júna 2011 o pláne na posilnenie práv a ochrany obetí v trestnom konaní uviedla, že by sa mali prijať opatrenia na úrovni Únie s cieľom posilniť práva a ochranu obetí trestnej činnosti, pričom vyzvala Európsku komisiu (ďalej len "Komisia"), aby na tento účel predložila primerané návrhy. V tomto rámci sa mal vytvoriť mechanizmus na zabezpečenie vzájomného uznávania rozhodnutí týkajúcich sa ochranných opatrení pre obete trestnej činnosti medzi členskými štátmi. Takýmto opatrením je práve smernica, ktorá je súčasťou uceleného a komplexného súboru opatrení na ochranu práv obetí, ktoré prijala Únia.

Účelom smernice je ustanoviť pravidlá umožňujúce justičnému alebo rovnocennému orgánu v členskom štáte, v ktorom sa prijalo ochranné opatrenie (s cieľom chrániť osobu voči trestnému činu inej osoby, ktorý môže ohroziť jej život, telesnú alebo duševnú integritu a dôstojnosť, osobnú slobodu alebo sexuálnu integritu), vydať európsky ochranný príkaz, ktorý umožňuje príslušnému orgánu v inom členskom štáte pokračovať v ochrane dotknutej osoby na území tohto členského štátu v dôsledku spáchania trestného činu alebo údajného spáchania trestného činu, a to v súlade s vnútroštátnym právom štátu pôvodu. Smernica upravuje hmotnoprávne, ale aj procesnoprávne podmienky použitia takéhoto nástroja, ktorý slúži na posilnenie práv a ochranu obetí trestnej činnosti.

Transpozičná lehota podľa čl. 21 ods. 1 smernice uplynula 11. januára 2015. Do tohto dátumu mali členské štáty prijať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou, čo sa Slovenskej republike nepodarilo naplniť. V rozpore s uvedenou povinnosťou transponovať smernicu nebola Komisia včas informovaná o transpozičných opatreniach, ktorými by boli vykonané ustanovenia smernice. Komisia teda začala konanie proti Slovenskej republike o porušení podľa čl. 258 ZFEÚ a požiadala vládu, aby predložila pripomienky k uvedeným skutočnostiam. Súdny dvor by potom mohol na základe článku 260 ods. 3 ZFEÚ uložiť Slovenskej republike peňažné sankcie, ktoré by Komisia uplatňovala na základe svojho oznámenia o vykonávaní čl. 260 ods. 3 ZFEÚ¹⁾. Slovenská republika však začala po výzve od Komisie konať a nevyhovujúci stav odstránila práve prijatím Zákona o európskom ochrannom príkaze.²⁾

V čase medzi januárom 2015 a januárom 2016, teda v čase, keď smernica v právnom poriadku Slovenskej republiky mala byť transponovaná, ale nebola, bolo teoreticky možné sa priamo domáhať práv ale