Bez zodpovednosti niet práva

Veda ústavného práva je v tomto postoji nedôvodne veľkorysá voči ríši politiky a zároveň nepriznáva váhu podstatnému

Právo ako spôsob usmerňovania ľudského správania sa bezprostredne spája s povinnosťami a donútením k správaniu, ktorým sa určené povinnosti plnia. Bez zodpovednosti za nesplnenie povinností nejde o usmerňovanie ľudského správania v právnej kvalite.

V hypotetickej rovine sa dá uvažovať o tom, že svojou podstatou je ústavné právo vznešenejšie právne odvetvie ako ostatné právne odvetvia, lebo významnú úlohu v jeho uplatňovaní má štát, štátne inštitúcie, ktoré by sa správali pod svoju dôstojnosť, ak by porušovali základný zákon štátu, no skúsenosti preukazujú extrémnu naivitu takého dohadu.

Národná rada SR bez legitímneho dôvodu zbavila poslaneckého mandátu F. Gauliedera²⁾ ako aj E. Spišiaka,³⁾ na bežiacom páse prijíma ústavu porušujúce zákony, iné schvaľuje bez ohľadu na medzinárodné dohovory. Súdy, prokuratúra, vláda SR, ministerstvá, etc. neplnia ústavné povinnosti, neuplatňujú ústavou výslovne určenú právomoc, inokedy nedbajú na to, že konajú bez právomoci. Neexistencia zodpovednosti za porušenie ústavného práva nie je daná výnimočnosťou ústavného práva.

Zodpovednosť, ktorá pôsobí v ústavnom práve, je vraj politická zodpovednosť. To bežne zaznieva z prostredia vedy ústavného práva.

Politická zodpovednosť je mimoprávna kategória zásadne inej povahy, akú má právna zodpovednosť.

Právna zodpovednosť sa vždy spája s protiprávnym správaním. Politická zodpovednosť sa obvykle nespája s protiprávnym správaním. Niekedy sa uplatňuje bez protiprávneho správania, inokedy sa nevyvodzuje ani za závažné protiprávne správanie.

Naopak, právna zodpovednosť nemôže vzniknúť v prípade absencie protiprávneho správania. A mala by nastať všade tam, kde dôjde k protiprávnemu správaniu.

Ústavné právo ako odvetvie práva sa nemôže uspokojiť s mimoprávnou sankciou ako prejavom mimoprávnej zodpovednosti. Ústavné právo ako ucelený systém osobitných právnych vzťahov musí zahŕňať vlastnú právnu zodpovednosť. To je prvá príčina, pre ktorú nedostatočnou formou zodpovednosti v ústavnom práve je politická zodpovednosť.

Druhá v poradí príčin je daná dostupnosťou politickej zodpovednosti vo vzťahoch, ktoré sa chránia mimoprávnymi sankciami.

Politická zodpovednosť sa uplatňuje čudným, málo pochopiteľným, ak nie celkom nepochopiteľným spôsobom. Názorným príkladom je ukončovanie pôsobenia Petra Plavčana vo funkcii ministra školstva, ktoré sa udialo v auguste 2017. Premiér odvolal ministra školstva. Potom odvolaný minister školstva oznámil, že z funkcie odstupuje. Koalícia, opozícia, masmédiá nenastolili otázku, z akej funkcie minister odstupuje, keď ho predseda vlády skôr z ministerskej funkcie odvolal. Azda všetci boli natoľko spokojní, že minister školstva konečne uvoľnil funkciu, že nikto nechcel prípadne komplikovať situáciu kladením otázok. Uvedený príklad však naznačuje na ochranný charakter politickej zodpovednosti od jej začiatku do samého konca.

Čudné uplatňovanie politickej zodpovednosti nie je všetko. Prekvapenie sa spája so zistením, že v mnohých prípadoch v ústavnoprávnych vzťahoch do úvahy neprichádza ani mimoprávna zodpovednosť.

Prevláda dojem, že politickú zodpovednosť znášajú politici priebežne a neustále, dokiaľ vykonávajú verejnú funkciu. Zdanie klame. Najvypuklejším príkladom je politická zodpovednosť vlády. Tú podľa legendy vláda znáša voči parlamentu, ktorý môže vláde kedykoľvek vysloviť nedôveru, a tak ju odvolať.

Pri dôkladnejšom pohľade sa začínajú objavovať praskliny. Má Národná rada SR právomoc rozhodovať o vyslovení nedôvery členovi vlády, ktorej ešte nebola vyslovená dôvera? Ak v období pred vyslovením dôvery vláde takú právomoc nemá, je toto obdobie jediným, keď vláda SR môže uplatňovať svoje právomoci, ale Národná rada SR voči vláde svoje právomoci uplatniť nemôže?

Odpoveď prekvapuje a zaráža. V skutočnosti počas existencie každej vlády vznikajú hluché obdobia bez politickej zodpovednosti.⁴⁾

Vláda zostáva vo funkcii aj po skončení volebného obdobia, keď vo funkcii zostal iba predseda Národnej rady SR, voči ktorému vláda SR neznáša zodpovednosť. To je prvé hluché obdobie.

Takmer vzápätí prichádza ďalšie. Vláda SR podá demisiu až po ustanovujúcej schôdzi novej vlády, čo v súčte s predvolebným obdobím znamená niekoľko týždňov bez parlamentu, ktorý jediný môže kontrolovať vládu.

Nasleduje ďalších 30 dní, ktoré Ústava dáva vláde na predstúpenie pred parlament s programovým vyhlásením, aby ho požiadala o vyslovenie dôvery. Ďalší mesiac mohol uplynúť bez toho, aby vláda podliehala parlamentnej kontrole.

Národná rada SR po predložení programového vyhlásenia vlády môže rokovať o dôvere ďalšie týždne, ba aj mesiace, lebo Ústava jej v skutočnosti určuje časový limit až lehotou šiestich mesiacov od vymenovania novej vlády, po márnom uplynutí ktorého môže prezident SR rozpustiť parlament. To sa stále započítava do obdobia, keď parlament, ktorý ešte nevyslovil vláde dôveru, nemá právomoc vysloviť vláde nedôveru.

Ak sa činnosť politikov vôbec spája s požiadavkou zodpovednosti, tak ide o zodpovednosť politickú. Alternatíva s právnou zodpovednosťou sa váhavo a platonicky vzala do úvahy v prípade potenciálnej právnej zodpovednosti najvýznamnejších predstaviteľov Komunistickej strany Československa za zločiny voči konkrétnym osobám, a azda aj za rozvrat spoločnosti. Dôvodov pre právnu zodpovednosť politikov by malo byť viac. Ako príklad za mnohé možno spomenúť vyjadrenie niekdajšieho federálneho ministra financií Václava Klausa "Neznám špinavé peníze". Týmto vyjadrením nedeformoval spoločnosť menej ako komunistický lídri. Ním predurčil povahu a podstatu ekonomických aktivít na desaťročia dopredu. Malá a veľká privatizácia sa rozbehli podľa zákonov džungle, relevantný sa stal iba výsledok: získanie majetku a jeho znásobenie bez akýchkoľvek zábran, ohľadov a pravidiel. Zákon sa stal príťažou, oštarou dobrou len na zbytočnú záťaž pri jeho obchádzaní. Korupcia sa posilnila a osmelila. Organizovaný zločin sa rozbujnel viac ako štátny aparát.

Vzorec fungovania politickej zodpovednosti znie: Politik, ktorý si vydupe vplyv, líže smotanu bez ohrozenia sankciou. Kto sa neudrží v sedle, letí z výšin. Účelom právnej zodpovednosti je vopred určiť pravidlá, ktorých porušenie má za následok sankciu. Účelom politickej zodpovednosti je vytvorenie istoty "Dokiaľ budeš verne slúžiť našej strane a jej sponzorom, nebudeš znášať sankciu, nebudeš postihnutý, neprídeš o privilégiá". Politická zodpovednosť je základom papalášstva, modelu fungovania spoločnosti, ktorý umožňuje osobám vo verejných funkciách žiť podľa nepísaných pravidiel rozdielne od pravidiel, ktorým je podriadená väčšina spoločnosti. Tento rozdiel nemožno ani z cynizmu vyhlásiť za ochranu menšiny.

Politická zodpovednosť v ústavnom práve nepredstavuje primeranú náhradu za ústavnoprávnu zodpovednosť. Ústavné právo, ak sa má stať plnohodnotným právnym odvetvím, musí disponovať vlastným registrom právnych sankcií.

Každá z ústav prijatých na území Slovenska, či už v ére československého štátu alebo Slovenskej republiky používa termín "zodpovednosť" na vyjadrenie postavenia vlády, resp. postavenia člena vlády voči parlamentu. Prostriedkom uplatnenia zodpovednosti je vyslovenie nedôvery a nevyslovenie dôvery. Zodpovednosť v tomto spojení vyjadruje politickú zodpovednosť. Právna zodpovednosť je podľa jednotlivých ústav rozdielna a rozdielna je aj právna zodpovednosť jednotlivých ústavných orgánov - prezidenta republiky, poslancov parlamentu a členov vlády.

Ústava z roku 1920 upravila zodpovednosť poslancov Národného zhromaždenia v troch paragrafoch (§§ 23, 24, 25). Trestnú a disciplinárnu zodpovednosť mohol poslanec znášať len so súhlasom snemovne, ktorej bol členom. Ak snemovňa odmietla udeliť súhlas, stíhanie bolo navždy vylúčené. Rovnakú úpravu mala slovenská ústava z roku 1939 (§ 16) a československá ústava z roku 1948 (§§ 45, 46). Ústavným zákonom č. 100/1960 Zb. sa táto úprava zopakovala.⁵⁾

Zhodný stav zachoval ústavný zákon o československej federácii, ktorým sa ochranný status poslanca rozšíril aj na poslancov národných parlamentov - Českej národnej rady a Slovenskej národnej rady.⁶⁾

Podľa čl. 78 ods. 2 Ústavy z roku 1992 platilo: "Poslanca nemožno trestne ani disciplinárne stíhať, ani ho vziať do väzby bez súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky. Ak Národná rada Slovenskej republiky súhlas odoprie, stíhanie je navždy vylúčené."

Od účinnosti ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. o zodpovednosti poslanca platí: "Poslanca nemožno trestne ani disciplinárne stíhať, ani vziať ho do väzby bez súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky. Ak Národná rada Slovenskej republiky súhlas odoprie, trestné stíhanie alebo vzatie do väzby je počas trvania poslaneckého mandátu vylúčené. V takom prípade počas ďalšieho výkonu poslaneckého mandátu premlčacia doba neplynie." (čl. 78 ods. 3)

Právna zodpovednosť nad poslancami Národnej rady SR odvisla iba v okrajovom dosahu "občianskoprávnej zodpovednosti za výroky pri výkone funkcie poslanca prednesené v Národnej rade Slovenskej republiky alebo v jej orgáne," ktorá nie je dotknutá indemnitou určenou čl. 78 ods. 2 ústavného zákona č. 90/2001 Z. z.

Koketovanie s občianskoprávnou zodpovednosťou poslancov slovenského parlamentu svojou kvalitou predstavovalo pokus bez rozletu ducha, aj bez docenenia úlohy slobody prejavu v činnosti parlamentu a znalostí medzinárodnej ochrany statusu poslanc