PETEJOVÁ a PJONTEKOVÁ proti Slovenskej republike

12. Sťažovateľky sa sťažovali, že dĺžka predmetného občiansko právneho konania bola nezlučiteľná s požiadavkou "primeranej lehoty". Odvolali sa na článok 6 ods. 1 Dohovoru.

13. Vláda poznamenala, po prvé, že sťažovateľky neinformovali Súd o ich predchádzajúcich sťažnostiach týkajúcich sa súvisiaceho konania sp. zn. 6C 57/2009 a rozsudku vydaného v tomto ohľade Súdom; podľa jej názoru by sa malo vziať do úvahy spravodlivé zadosťučinenie priznané v tomto prípade ústavným súdom, ako aj Súdom. V tejto súvislosti uviedla, že všetky podobné konania zahájené sťažovateľkami (pozri odsek 5) spolu úzko súviseli, a aj preto okresný súd vo svojom rozsudku z 20. marca 2020 odkázal na dôkazy a závery učinené v týchto ďalších konaniach. Ďalej tvrdila, že dĺžka konania napadnutého posudzovanou sťažnosťou bola spôsobená nielen postupom okresného súdu, ale tiež zložitosťou veci, niekoľkými zmenami sudcu, ktorý mal prípadna starosti, a správaním sa sťažovateliek (pozri odsek 6). Navyše, sťažovateľky požadovali odškodnenie pred ústavným súdom až v úplnom závere konania, keď zostala nerozhodnutá jedine výška náhrady trov, ktorá im mala byť uhradená (pozri odsek 9), čo sa javilo byť skôr špekulatívne.

14. Sťažovateľky tvrdili, že napadnuté konanie bolo nezávislé a samostatné od akéhokoľvek iného konania nimi zahájeného a že nejestvovalo žiadne prepojenie na konanie sp. zn. 6C 57/2009 posúdené Súdom v prípade ich predchádzajúcich sťažností č. 52505/20 a č. 52832/20. Zdôraznili, že konanie trvalo viac než devätnásť rokov na jedinom stupni konania, došlo k viacerým obdobiam nečinnosti a rozhodnutie v merite bolo prijaté po viac než osemnástich rokoch. Vzhľadom na takúto dĺžku nebolo nezvyčajné, že pre niektoré pojednávania neboli k dispozícii a museli žiadať o ich odročenia; avšak ich správanie nebolo nikdy kvalifikované ako nie aktívne.

15. Súd poznamenáva, že hoci je podobné, konanie sp. zn. 2C 97/2009, ktoré je predmetom sporu v posudzovanom prípade, je skutočne odlišné od konania sp. zn. 6C 57/2009, ktoré bolo predmetom rozsudku Súdu vydaného v prípadoch sťažností č. 52505/20 a 52832/20. To vyplýva aj z odmietnutia okresného súdu prerušiť napadnuté konanie alebo spojiť ho s ostatnými prebiehajúcimi konaniami (pozri odsek 5 in fine).

16. Súd ďalej konštatuje, že hoci sťažovateľky podali svoju ústavnú sťažnosť, keď v merite veci už bolo rozhodnuté a iba jeden deň predtým, ako im bolo doručené rozhodnutie o výške náhrady trov (pozri odsek 9), splnili vnútroštátne procesné pravidlá, podľa ktorých sú sťažovatelia oprávnení sťažovať sa na dĺžku konania pred ústavným súdom, pokiaľ toto konanie prebieha. Skutočnosť, že ústavný súd za takýchto okolností skúmal ich sťažnosť iba vo vzťahu k časti konania týkajúcej sa trov, je v rozpore s ustálenou praxou Súdu (pozri

17. Súdom posudzované obdobie sa teda začalo 30. apríla 2002, keď bola podaná žaloba sťažovateliek a skončilo sa 26. júna 2021, keď bolo rozhodnutie o výške náhrady trov doručené sťažovateľkám. Konanie preto trvalo viac než devätnásť rokov na jednom stupni konania (odvolací súd bol zapojený iba na veľmi krátke obdobie, počas ktorého sa zaoberal odvolaním žalovaného proti rozhodnutiu o trovách konania).

18. Súd pripomína, že primeranosť dĺžky konania musí byť posudzovaná na základe okolností prípadu a s ohľadom na nasledovné kritériá: zložitosť prípadu, správanie sa sťažovateľov a príslušných orgánov, ako aj význam predmetu sporu pre sťažovateľov (pozri Frydlender proti Francúzsku  [VK], č. 30979/96, ods. 43, ECHR 2000-VII).

19. V judikáte Obluk  (uvedenom skôr) už Súd konštatoval porušenie, pokiaľ ide o podobné otázky ako v posudzovanom prípade.

20. Po preskúmaní všetkých materiálov, ktoré mu boli predložené, Súd nezistil žiadnu skutočnosť alebo argument, ktorý by mohol odôvodniť celkovú dĺžku konania na vnútroštátnej úrovni. Berúc do úvahy svoju judikatúru vo veci Súd zastáva názor, že v tomto prípade bola dĺžka konania prehnaná a nespĺňala požiadavku "primeranej lehoty".