SP IV/2019 (35/2016)

Z odôvodnenia:

Ústavnému súdu SR (ďalej len „ústavný súd“) bol 15. októbra 2012 doručený návrh Okresného súdu P. (ďalej len „navrhovateľ“ alebo „okresný súd“), zastúpeného sudkyňou JUDr. M. K., na začatie konania o súlade § 7 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dobrovoľných dražbách“) s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy SR (ďalej len „ústava“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“). Návrh sa týka § 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách, podľa ktorého navrhovateľ dražby je povinný písomne vyhlásiť, že predmet dražby je možné dražiť. Ak je navrhovateľom dražby záložný veriteľ, je povinný písomne vyhlásiť aj pravosť, výšku a splatnosť pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva podľa tohto zákona.

Navrhovateľ je okresný súd konajúci o návrhu na začatie konania, ktorým sa žalobca domáha, aby súd určil, že osvedčenie o priebehu dobrovoľnej dražby je neplatné, a to, že navrhovateľka je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností. Z návrhu a predložených príloh vyplýva, že žalobca v konaní pred navrhovateľom bol dlžníkom Stavebného bytového družstva občanov, Pezinok, pričom jeho dlh vznikal z titulu neuhrádzania zálohových platieb za užívanie bytu. Listom z 19. februára 2007 bol vyzvaný na úhradu dlhu v sume 1 182,50 eura s upozornením na možnosť výkonu dobrovoľnej dražby. Dražba sa mala podľa upozornenia uskutočniť 17. augusta 2007. Žalobca približne dve hodiny pred dražbou uhradil 1 218,22 eura vložením na účet záložného veriteľa, z čoho navrhovateľ zjavne vyvodzuje, že dlh žalobcu bol uhradený. Dražba sa napriek tomu uskutočnila a byt žalobcu bol v dražbe predaný.

Navrhovateľ vo svojom návrhu okrem iného uviedol:

«Z opisu skutkového stavu je zrejmé, že dobrovoľná dražba bola vykonaná na základe podnetu záložného veriteľa – Stavebného bytového družstva občanov so sídlom v P., ktorého písomné vyhlásenie o pravosti, výške a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhol výkon záložného práva , a o tom, že predmet dražby je možné dražiť plnilo na účely výkonu záložného práva takpovediac funkciu „exekučného titulu“, s priamym dosahom na ústavné práva záložcu – navrhovateľky (dlh už v čase realizácie dobrovoľnej dražby neexistoval). ...

Z uvedeného (§ 7 ods. 2 zákona o dobrovoľných dražbách, pozn.) vyplýva, že priamo záložný veriteľ (ale pri určitej komplexnosti by mala byť takouto osobou aj osoba odlišná od vlastníka respektíve osoba, ktorá je oprávnená navrhnúť vykonanie dražby podľa osobitného zákona) plní vlastne funkciu nezávislej súdnej moci (pričom vyhlásenie veriteľa plní funkciu exekučného titulu) nakoľko bez priznania práva prostredníctvom nezávislého a nestranného súdu, umožňuje tzv. „vyhlásením veriteľa o pravosti výške a splatnosti pohľadávky“ realizovať dobrovoľnú dražbu a týmto spôsobom zasahovať do princípov právneho štátu ako aj do ústavného práva vlastníka nehnuteľností (čl. 19, čl. 20 Ústavy SR) a realizovať dobrovoľnú dražbu bez exekučného titulu. Inak povedané k realizácii dobrovoľnej dražby v prípade záložného veriteľa ako navrhovateľa dražby netreba zo strany záložného veriteľa disponovať akýmkoľvek exekučným titulom, ktorý by mal byť podkladom na „nútený“ predaj nehnuteľnosti v tomto prípade predaj prostredníctvom dobrovoľnej dražby.

V danom prípade súd považuje za potrebné poukázať na odôvodnenie rozsudku sp. zn. 6 Co 131/2011 Krajského súdu v Prešove, ktorý pri rozhodovaní o neplatnosti dobrovoľnej dražby tiež poukázal na rozpornosť a protiústavnosť zák. č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných dražbách.

Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia vyplýva: „K otázkam aplikácie zákona o dobrovoľných dražbách de lege lata odvolací súd v závere všeobecne dodáva, že každé ustanovenie zákona je s ohľadom na ingerenciu súkromného dražobného procesu do práv a oprávnených záujmov osôb povinných zo záložného práva nevyhnutné vykladať ústavne konformne, a teda z pohľadu účelu a zmyslu ochrany Ústavou SR garantovaných základných práv a slobôd (porov. aj nález Ústavného súdu ČR II. ÚS 2164/10). Dražobník ako súkromná osoba je preto ustanovenia cit. zákona a súvisiacich predpisov povinný vykladať a aplikovať tak, aby nielenže neboli porušené, ale ani len ohrozené práva osôb výkonom záložného práva negatívne dotknuté. Dražobník nie je v pozícii mandatára záložného veriteľa, ktorý má sledovať iba jeho záujem na rýchlom výkone záložného práva za každých okolností. Ak tak dražobník ako licencovaný profesionál koná, organizuje a vykonáva dražbu netransparentným spôsobom na výhradný prospech záložného veriteľa, pri nerešpektovaní práv a záujmov povinného zo záložného práva (záložcu, dlžníka) a pri nevyrovnaní sa s jeho námietkami k dražobnému procesu (porov. nález Ústavného súdu ČR III. ÚS 384/08 z 30. septembra 2009,) je otázna jeho odborná starostlivosť, a to až s potenciálnym dosahom na konanie o zrušenie jeho dražobnej licencie podľa zákona č. 455/1991 Zb.

Z uvedených dôvodov je preto v dražobnej praxi udržateľná jedine taká interpretácia a aplikácia zákona o dobrovoľných dražbách a súvisiacich právnych predpisov, ktorá vychádza z dôsledného rešpektovania a ochrany ústavných práv a právom chránených záujmov osôb zúčastnených na dražobnom procese, a to pri zachovaní najmä ústavného princípu primeranosti (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR).

Pokračujúc v uvedenom závere odvolací súd dopĺňa, že inštitút dobrovoľnej dražby je inštitútom, ktorý vo svojej podstate vážnym spôsobom zasahuje do práva vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR s dosahom na ústavné právo na obydlie podľa čl. 19 v spojení s čl. 20 ústavy (ako je tomu aj v prerokovávanej veci), a to bez akejkoľvek (preventívnej) ingerencie súdnej moci. Záložca je tak počas celého trvania záložného práva vystavený jedine konaniu a rozhodovaniu záložného veriteľa, ktorého písomné vyhlásenie o pravosti, výške a splatnosti pohľadávky, pre ktorú sa navrhuje výkon záložného práva, a o tom, že predmet dražby je možné dražiť, plní na účely výkonu záložného práva funkciu „exekučného titulu“ s priamym dosahom na ústavné práva záložcu. Je otázne, či takáto konštrukcia neodporuje základným súkromnoprávnym zásadám, najmä zásade rovnosti účastníkov súkromnoprávnych vzťahov (§ 2 ods. 2 OZ) s dosahom na čl. 20 Ústavy SR, kedy je vlastníckemu právu nadradené iné vecné právo vykonávané bez verifikácie oprávnenosti a dôvodnosti jeho výkonu zmocneným orgánom štátnej moci (súdom). Líniu ingerencie súdnej moci pri nútenom výkone súkromného práva podporuje aj ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva najmä k čl. 8 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd v znení jeho dodatkových protokolov [porov. napr. rozsudok vo veci Paulić v. Chorvátsko z 1. marca 2010, rozsudok Novoseletskiy v. Ukrajina (Sťažnosť 47148/99)].

Odvolací súd poukazuje ďalej aj na nález Ústavného súdu ČR z 8. marca 2005 sp. zn. Pl. ÚS 47/04, ktorým ústavný súd zrušil ustanovenie § 36 ods. 2 českého zákona o verejných dražbách z dôvodu, že umožňovalo nútenú dražbu majetku bez toho, aby pohľadávka bola priznaná vykonateľným súdnym rozhodnutím alebo iným kvalifikovaným aktom poskytujúcim záruku vierohodnosti a kontrolovateľnosti. Ústavný súd skonštatoval, že otázky, kt