SP XXVIII/2019 (38/2017)

Zo súdnej praxe, č. 4/2017, s. 181 – 186.

Uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 1 To 42/2010, týkajúce sa

§ 119 ods. 2 Trestného poriadku
čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

Skutkový stav:

Krajský súd v Ž. citovaným uznesením podľa § 321 ods. 1 písm. a), c), d), f) Trestného poriadku (ďalej aj „TP“) zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a podľa § 322 ods. 1 TP vec vrátil okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Z odôvodnenia:

Obžalovaná E. D. bola napadnutým rozsudkom postupom podľa § 285 písm. c) TP oslobodená spod obžaloby okresného prokurátora v R., sp. zn. Pv 246/08 z 24. júla 2009, podľa ktorej sa mala dopustiť prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona (ďalej aj „TZ“) tak, že:

dňa 3. marca 2008 v čase medzi 21.00 hod. až 22.00 hod. v prenajatom byte na sídlisku v R. po pripojení na internet notebookom zn. ASUS v. č. ... so zákazníckeho zariadenia s MAC adresou ..., pridala na server azet.sk nepravdivý inzerát, ktorý bol zverejnený na stránke www.azet.sk pod menom M. M. s textom „volaj 0905 ... ..., spravím každého, som kurva, ponúkam sex, vyfajčím ti za 200“ spolu so 4 ks fotografií M. M., nar. ..., trvale bytom ..., Ružomberok a 2 ks fotografií obnaženého ženského tela neznámej osoby, keď následne na jej telefónne číslo volali záujemcovia požadujúci rôzne erotické služby, čím takto verejne oznámila nepravdivé údaje o poškodenej M. M., nar. ..., trvale bytom ..., Ružomberok, spôsobilé ohroziť jej vážnosť u spoluobčanov,

pretože nie je preukázané, že trestný čin spáchala obžalovaná.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v podstate tak, že: „Keďže obžalovaná nedala súhlas na zverejnenie SMS správ, ktoré odoslala svedkovi D., súd nepovažuje prepisy SMS-správ za dôkaz, ktorý možno vykonať, a preto ich pri rozhodovaní nemohol uznať za relevantné. Z rovnakého dôvodu súd nepristúpil k vykonaniu zvukových záznamov medzi obžalovanou a svedkom D., ako aj k vykonaniu chatovej komunikácie medzi obžalovanou a svedkyňou K. V prípade zvukových záznamov nielenže absentoval súhlas obžalovanej k ich zverejneniu, ale aj svedok D. vo svojej výpovedi doslova uviedol, že ju nikdy výslovne neupozornil na to, že si ich rozhovory nahráva. Na základe uvedeného súd považuje predloženie SMS-správ a zvukových záznamov telefonických hovorov za postup hraničiaci s naplnením skutkovej podstaty trestného činu porušovania dôveryhodnosti ústneho prejavu a iného prejavu osobnej povahy podľa § 377 TZ, čím považuje tieto dôkazy za absolútne nepoužiteľné. V prípade vydania notebooku zn. ASUS svedkom D., vychádzajúc z toho, že obžalovaná ho mala zapožičaný, t. j. mala ho v držbe, postihuje nezákonnosť tohto dôkazného prostriedku hneď dvakrát. V prvom prípade nie je možné, aby súd považoval vydanie notebooku bez vôle obžalovanej za zákonne získaný dôkazný prostriedok. Notebook priniesol na políciu svedok D., ktorý ho podľa jeho tvrdenia vzal z bytu obžalovanej, a to bez toho, aby s tým obžalovaná súhlasila.

V tomto prípade je irelevantné, kto má k predmetnému notebooku vlastnícke právo, rozhodujúce pre vydanie veci je faktická držba, ktorá sa zdá byť v tomto prípade dokonca dobromyseľná. V druhom prípade je tento dôkazný prostriedok nezákonne získaný z dôvodu procesného postupu polície, ktorá žiadala o vydanie veci na základe § 89 TP. Tento postup nemožno považovať za procesne zvládnutý, keďže notebook obsahuje počítačové údaje, a preto treba aplikovať § 90 TP – uchovanie a vydanie počítačových údajov, ktorý vyžaduje v prípravnom konaní riadne zdôvodnený príkaz prokurátora, a to najmä vtedy, ak orgán činný v trestnom konaní dopredu vedel, že zámerom vydania notebooku je podrobiť ho znaleckému skúmaniu. Policajt tento postup nerešpektoval, prijal vec od svedka, ktorý ho vzal z bytu obžalovanej. Aj svedok D. bol s nezákonnosťou postupu predloženia veci uzrozumený, keď na hlavnom pojednávaní potvrdil, že policajti odmietli odobrať notebook obžalovanej z dôvodu, že by museli mať na to príkaz súdu. Napriek tomu išiel do bytu obžalovanej, aby jej odobral notebook zn. ASUS. Vzhľadom na uvedené súd musel vyhodnotiť tento dôkazný prostriedok ako nezákonne získaný. V rovnakom smere nezákonnosť postihuje aj znalecký posudok. Znalecký posudok vypracovaný o nezákonne získanom dôkaznom prostriedku nemôže byť považovaný za zákonný a tak nezákonnosť dôkazného prostriedku nemôže byť zhojená znaleckým dokazovaním. Na základe uvedeného súd znalecký posudok nevykonal a považuje ho za nezákonný.

S ohľadom na výpoveď poškodenej, svedka D. a svedkyne K., ale aj správu od spoločnosti AZET, má súd za to, že predmetný hanlivý inzerát s fotografiami bol 3. marca 2008 na základe www. azet.sk uverejnený, avšak toto zistenie nie je pre rozhodnutie vo veci tak podstatné ako skutočnosť, že sa v prvom rade nepodarilo preukázať, či vôbec došlo 3. marca 2008 k pridaniu tohto inzerátu z lokálnej IP.... Dokazovaním vykonaným na hlavnom pojednávaní sa síce preukázalo, že sa skutok, uvedený v obžalobnom návrhu, stal a vykazuje znaky trestného činu, avšak vykonané dokazovanie neumožňuje nepochybný záver, že to bola práve obžalovaná, ktorá skutok spáchala. Nemenej závažnou otázkou, ktorá vnáša do prípadu pochybnosti, je aj skutočnosť, že svedok D. priniesol na políciu predmetný notebook z bytu obžalovanej a teda mal do tohto bytu sám prístup. Ak mal do bytu svedok D. taký prístup, že z neho podľa vlastného tvrdenia odniesol notebook obžalovanej, mohol mať do tohto bytu prístup aj v čase spáchania skutku, a teda mohol pridať predmetný inzerát aj sám, alebo iná osoba ním riadená, táto pochybnosť sa súdu javí o to závažnejšia, že svedok D. uviedol, že od bytu obžalovanej mal kľúče. Aj vyjadrenie D., že priniesol predmetný notebook z bytu obžalovanej, je len jeho tvrdením, ktoré stojí proti tvrdeniu obžalovanej, že predmetný notebook nikdy nevlastnila.

Ďalšou skutočnosťou, pre ktorú má súd pochybnosti, či skutok spáchala obžalovaná, je tá, že inzerát zverejnený na internete koncom roku 2007, obsahoval fotografie nahej M., avšak v prípade skutku, pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie, došlo k uverejneniu len jej tváre spolu s fotografiami nahých tiel iných žien. Ak má byť žiarlivosť motívom konania obžalovanej, má súd pochybnosti, prečo by obžalovaná nezverejnila fotografie celého nahého tela, ktorými podľa poškodenej disponuje, a ktorými by mohla poškodenej privodiť väčšiu ujmu ako zverejnením len fotografie jej tváre a fotografií tiel iných nahých ženských tiel. Treba poukázať aj na to, že motív na zverejnenie predmetného inzerátu mohli mať okrem obžalovanej aj iné osoby svedkovia D. alebo M., ktoré tak mohli konať z pomsty za zverejnenie fotografií z konca roka 2007, a to na účely privodenia trestného stíhania obžalovanej, resp. jej zastrašenia. Keďže priamych dôkazov preukazujúcich vinu obžalovanej niet, súd hodnotil len nepriame dôkazy, a to predovšetkým výpovede svedkov. Tieto výpovede súd hodnotí ako vierohodné, avšak vinu obžalovanej nedokazujúce. Súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaná zverejnila fotografie nahého tela M. na internete koncom roku 2007. Túto skutočnosť potvrdila aj svedkyňa K., ktorá uviedla, že fotografie na internete jej ukázala obžalovaná. Súd však nerozhodoval o skutku z konca roka 2007, ale z marca 2008. Nepriame dôkazy síce vedú k dôvodnému podozreniu voči obžalovanej, avšak nevylučujú reálnu možnosť, že páchateľom mohla byť aj iná osoba, a preto nie sú dostatočným podkladom na uznanie viny obžalovanej. Aj