Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Zákaz donucovania k sebaobvineniu pri ekonomickej trestnej činnosti
Cieľom tohto článku je v základných bodoch priblížiť princíp zákazu donucovania k sebaobvineniu so zameraním na možné problémy pri jeho aplikácii v trestných konaniach vedených pre majetkové či hospodárske trestné činy.
The goal of this article is to bring the principle privilege against self-incrimination closer to the basic points, focusing on possible problems in its application in criminal proceedings conducted for property or economic crimes.
ŠAMKO, P.: Zákaz donucovania k sebaobvineniu pri ekonomickej trestnej činnosti; Justičná revue, 75, 2023, č. 3, s. 382 - 395.
Kľúčové slová: zákaz donucovania k sebaobviňovaniu, aplikačné problémy, zakázané metódy výsluchu.
Key words: privilege against self-incrimination, application problems, prohibited interrogation methods.
Právne predpisy/legislation: zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok, zákon č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb.
Základné východiská zákazu donucovania k sebaobviňovaniu
Zákaz donucovania k sebaobviňovaniu alebo povedané inak, princíp podľa ktorého nikto nie je povinný sám seba obviňovať, je neoddeliteľnou súčasťou trestného práva procesného a týka sa dokazovania trestnej činnosti.
1)
Ide o procesný princíp, ktorý zakazuje neprípustné procesné techniky vedúce k usvedčeniu obvineného.
2)
Tento princíp je právom a to právom podozrivej (obvinenej) osoby na to, aby nebola žiadnym spôsobom nútená aktívne sa podieľať na svojom usvedčovaní, t. j. nútená nielen k priznaniu, ale aj k poskytnutiu dôkazov, ktoré by ju mohli akýmkoľvek spôsobom spojiť s konkrétnym trestným činom. Toto právo prináleží nielen podozrivej (obvinenej) fyzickej osobe, ale týka sa aj podozrivých (obvinených) právnických osôb. Podozrivé či obvinené osoby sa môžu tohto práva vzdať a priznať sa k trestnej činnosti, respektíve môžu napomáhať orgánom činným v trestnom konaní pri objasňovaní vlastnej trestnej činnosti a to aj tak, že im poskytnú usvedčujúce dôkazy, avšak vzdanie sa tohto práva musí byť vždy dobrovoľné, teda nesmie byť výsledkom nátlaku, či rôznych úskokov orgánov činných v trestnom konaní (je však bez významu, aké motívy viedli podozrivú či obvinenú osobu k spolupráci).
Tomuto právu zodpovedá povinnosť štátu (orgánov činných v trestnom konaní) rešpektovať tento princíp a to tak, že je ich povinnosťou zhromažďovať dôkazy bez toho, aby boli podozrivé či obvinené osoby nútené podieľať sa na svojom usvedčovaní, či pomáhať orgánom činným v trestnom konaní pri vyhľadávaní (zabezpečovaní) dôkazov, z ktorých by vyplývala alebo mohla vyplývať ich trestná činnosť. V tomto smere sa majú orgány činné v trestnom konaní obmedziť len na náležité poučenie podozrivej či obvinenej osoby o tom, že priznanie a oľutovanie trestnej činnosti, respektíve napomáhanie pri objasňovaní trestnej činnosti sú poľahčujúce okolnosti, avšak je výslovne iba na podozrivej či obvinenej osobe, ako s týmto svojím právo naloží. Poučenie by však vždy malo obsahovať aj vysvetlenie, že podozrivá či obvinená osoba nemá žiadnu povinnosť vydávať či poskytovať dôkazy o svojej možnej trestnej činnosti a ani nemá povinnosť spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní. Toto poučenie je podstatné aj preto, aby konkrétna osoba vedela, že ju orgán činný v trestnom konaní považuje za podozrivú (je rozdiel, či k určitej osobe pristupuje orgán činný v trestnom konaní ako ku svedkovi, ktorý má povinnosť vypovedať a uvádzať pravdivo všetky okolnosti o ktorých vypovedá, alebo ako k podozrivej osobe, ktorá má právo mlčať a ktorú nemožno nútiť k žiadnemu aktívnemu konaniu zameranému na svoje usvedčenie).
Zákaz donucovania k sebaobviňovaniu teda núti orgány činné v trestnom konaní k tomu, aby si nezľahčovali svoju činnosť a dokazovanie takým spôsobom, že sa zamerajú iba na získavanie priznaní konkrétnych osôb (čo sa však v praxi často stáva), na ktorých následne vystavajú celý skutkový stav veci, ale aby riadne a samostatne viedli dokazovanie a to bez aktívnej súčinnosti podozrivej osoby. Napokon, podozrivá osoba nie je orgánom činným v trestnom konaní a preto sa síce môže dobrovoľne priznať (obviniť sa), ale orgány činné v trestnom konaní by sa na to nemali spoliehať, či slepo veriť priznaniu a ani na priznanie v dokazovaní vyčkávať (napríklad predlžovať väzobné trestné stíhanie obvineného s cieľom, aby sa obvinený vo väzbe "dobrovoľne priznal" a začal spolupracovať).
Porušenia zákazu donucovania k sebaobviňovaniu sa možno dopustiť aj v prospech podozrivej osoby, t. j. nie je prípustné porušiť právo podozrivej osoby neprispieť k svojmu obvineniu ani s argumentom, že vynútené dôkazy môžu byť v jej prospech, pričom ak podozrivá alebo obvinená osoba poskytne nejaké listinné dôkazy dobrovoľne napríklad daňovému úradu v daňovom konaní, nemusí tak urobiť aj v trestnom konaní. Je vecou obhajoby podozrivej osoby, akú stratégiu v trestnom konaní zvolí a či určitú vec orgánom činným v trestnom konaní aktívne poskytne, alebo neposkytne. Právo odmietnuť výpoveď nie je možné obchádzať s poukazom na objasňovanie skutočností vykonávaných aj v prospech obhajoby.
3)
Zákaz donucovania k sebaobviňovaniu, zameraný na objasňovanie ekonomickej trestnej činnosti
Cieľom tohto článku je zamerať sa na zákaz donucovania k sebaobviňovaniu pri objasňovaní majetkovej či hospodárskej trestnej činnosti (ďalej v texte len ekonomickej trestnej činnosti), a to najmä v súvislosti so zabezpečovaním listinných dôkazov (ktoré často majú aj alebo len elektronickú formu) a zabezpečovaním výpovedí štatutárnych orgánov obchodných spoločností v rôznych procesných postaveniach. Práve objasňovanie ekonomickej trestnej činnosti je špecifické v tom, že v rámci dokazovania v prípravnom konaní je nevyhnutné zabezpečiť (zhromaždiť) pomerne veľké množstvo rôznych listinných dôkazov (zmlúv, faktúr, či celého účtovníctva), ktorými disponujú obchodné spoločnosti (ich štatutárne orgány), respektíve osoby poverené obchodnými spoločnosťami na ich spracovanie, či nakladanie s nimi (napríklad sa nachádzajú u účtovníka, daňového poradcu, advokáta, v archíve a podobne). A už tu narážajú orgány činné v trestnom konaní na zákaz donucovania k sebaobviňovaniu, keďže takéto dôkazy sa pomerne často nachádzajú priamo u podozrivej osoby (či už obchodnej spoločnosti alebo fyzickej osoby), respektíve sa orgán činný v trestnom konaní domnieva, že by sa mohli nachádzať v dispozícii podozrivej osoby.
Zákaz donucovania k sebaobviňovaniu zohráva teda úlohu už pri zabezpečovaní dôkazov či ich vyhľadávaní, a následne sa uplatňuje aj pri samotných výsluchoch obvinených osôb, ale aj svedkov. V tomto smere je nutné poukázať aj na ustanovenie § 119 ods. 5 Trestného poriadku ("Tr. por."), ktoré uvádza, že dôkaz získaný nezákonným donútením alebo hrozbou takéhoto donútenia sa nesmie použiť v konaní, okrem prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila. Ustanovenie § 119 ods. 5 Tr. por. je využiteľné aj v prípadoch porušovania či obchádzania zákazu donucovania k sebaobviňovaniu.
1) Zákaz donucovania k sebaobviňovaniu a zabezpečovanie listinných dôkazov od podozrivých osôb
Obchodné spoločnosti sa dostávajú najčastejšie do podozrenia zo spáchania daňového trestného činu, keď príslušný správca dane podá na obchodnú spoločnosť (daňový subjekt) trestné oznámenie, v ktorom tvrdí, že z vlastnej činnosti zistil u konkrétnej obchodnej spoločnosti napríklad podozrenie zo spáchania trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 276 Tr. zák. a to na tom skutkovom základe, že obchodná spoločnosť si do svojho účtovníctva zakladala fiktívne faktúry, prostredníctvom ktorých si znižovala vlastnú daňovú povinnosť a tak zatajovala časť príjmov, ktoré podliehajú dani. Rovnako tak sa pomerne často dostávajú obchodné spoločnosti do podozrenia zo spáchania majetkového trestného činu, napríklad trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 Trestného zákona ("Tr. zák."), pri ktorom existuje napríklad podozrenie, že prostredníctvom obchodnej spoločnosti, ktorá prevádzkuje hotelové a reštauračné služby, sa "perú" príjmy pochádzajúce z drogovej, korupčnej či inej trestnej činnosti a to tak, že obchodná spoločnosť vkladá príjmy pochádzajúce z trestnej činnosti do svojich podnikateľských aktivít, pričom zmiešava legálne aj nelegálne príjmy, upravuje si účtovníctvo, aby všetko účtovne "sedelo" a mohlo byť vykázané ako príjem z podnikateľskej činnosti.
Zabezpečenie listinných dôkazov (zmlúv, faktúr, či celého účtovníctva) môže byť v takýchto prípadoch kľúčové pre úspešné objasnenie ekonomickej trestnej činnosti. Pred orgánmi činnými v trestnom konaní tak stojí otázka, ako tieto listinné dôkazy získať zákonným spôsobom. V praxi sa využívajú viaceré spôsoby slúžiace na zabezpečenie listinných dôkazov, ktoré možno aj vzájomne kombinovať.
Prvý spočíva v žiadosti o vydanie veci. Po začatí trestného stíhania vo veci spravidla policajt zašle podozrivej obchodnej spoločnosti žiadosť o vydanie konkrétnych listinných dôkazov (prípadne aj celého účtovníctva) a to podľa § 89a ods. 1 Tr. por. Adresuje ju do rúk štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti a súčasťou takejto výzvy býva aj poučenie v zmysle ustanovenia § 89a ods. 1 Tr. por., spočívajúce v tom, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti je povinný tejto výzve vyhovieť, pretože v opačnom prípade mu bude žiadaná vec odňatá, respektíve mu môže byť uložená poriadková pokuta ako sankcia za nevyhovenie výzve.
Problémom takejto výzvy je, že spravidla nič konkrétnejšie nevysvetľuje a preto štatutárny orgán obchodnej spoločnosti nemusí vedieť posúdiť, či je on, respektíve spoločnosť v mene ktorej koná, podozrivý zo spáchania konkrétnej trestnej činnosti, respektíve, či stojí mimo podozrenia a policajt sa na neho obracia len preto, že predpokladá, že disponuje určitými listinnými dôkazmi, ktoré by mohli byť relevantné pre vedenie trestného stíhania.
Vzhľadom na to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti spravidla nedisponuje vedomosťami z trestného práva, mal by si, v súlade s odbornou starostlivosťou pri konaní v mene obchodnej spoločnosti, zabezpečiť adekvátnu právnu pomoc a prostredníctvom nej zisťovať, akej veci sa žiadosť týka a aké postavenie v nej má obchodná spoločnosť.
V už uvedených prípadoch ekonomickej trestnej činnosti je zrejmé od začatia trestného stíhania vo veci, kto je podozrivou osobou, a preto ak žiadosť policajta o vydanie veci smeruje voči takejto zjavne podozrivej osobe, potom sa tu celkom nepochybne uplatní zákaz donucovania k sebaobviňovaniu a podozrivá obchodná spoločnosť nemôže byť žiadnym spôsobom sankcionovaná za to, ak takejto výzve nevyhovie, pretože neexistuje povinnosť, ktorá by ju nútila prispieť k vlastnému usvedčeniu tým, že predloží konkrétne listinné dôkazy (opätovne treba zdôrazniť, že spolupráca s políciou je právom a nie povinnosťou podozrivej osoby). T. j. za nevyhovenie takejto výzve jej nemôže byť uložená poriadková pokuta a už vôbec jej nemožno hroziť trestným stíhaním, tak ako to v praxi niekedy býva.
V tomto smere možno poukázať na judikatúru Ústavného súdu ČR, ktorý opakovane vyhovel ústavným sťažnostiam obvinených osôb a zrušil rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, ktorými im boli uložené poriadkové pokuty. Poriadkové pokuty boli napríklad ukladané orgánmi činnými v trestnom konaní preto, že sťažovateľ odmietol vydať p
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Justičná revue 3/2023
