ZR LXXXIII/2019 (15/2017) – STANOVISKO

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, č. 2/2017, s. 2 – 21.

trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. apríla 2017, sp. zn. Tpj 11/2017, na zjednotenie výkladu a aplikácie ustanovení § 18 ods. 1, § 31 ods. 1, § 257 ods. 5 až 8, § 334 ods. 4 a § 317 ods. 1 Trestného poriadku vo vzájomných súvislostiach.

A.

I. Prezumpcia neviny (§ 2 ods. 4 Trestného poriadku) sa týka osoby obvineného v aktuálne vedenom trestnom konaní a nie je porušená, ak sa o účasti tohto obvineného na žalovanej trestnej činnosti zmieňuje výrok alebo odôvodnenie skoršieho rozhodnutia súdu, ktorým bola odsúdená iná osoba;**) rovnako len voči odsúdenej osobe (alebo v inej modalite rozhodnutia podľa § 9 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku) je založená prekážka právoplatne rozhodnutej veci – v následne vedenom trestnom konaní teda môže byť stíhaná iná (ďalšia) osoba zo spáchania toho istého činu.***)

II. Súd schvaľuje dohodu o vine a treste bez vykonania dokazovania (ide o výnimku z pravidla podľa § 2 ods. 19 Trestného poriadku), pričom toto rozhodnutie vyvoláva v zmysle § 334 ods. 1 Trestného poriadku právne účinky len vo vzťahu k obvinenému. To primerane platí aj o prijatí vyhlásenia obvineného, že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe, alebo vyhlásenia, že nepopiera spáchanie takého skutku podľa § 257 ods. 5, 7 Trestného poriadku.

Ak súd následne rozhoduje o obžalobe podanej proti inému obvinenému (hoci zo spáchania činu pokrytého skôr schválenou dohodou) alebo o vine iného obvineného (hoci zo spáchania činu pokrytého skorším prijatím vyhlásenia o vine), vykonáva v tomto smere autonómne dokazovanie, bez akejkoľvek viazanosti skorším schválením dohody alebo prijatím vyhlásenia o vine a nemôže pri rozhodovaní vychádzať zo schválenej dohody alebo prijatého vyhlásenia.

III. Objektívny test nezaujatosti (jej vonkajšie zdanie) vo vzťahu k možným dôvodom vylúčenia sudcu z vykonávania úkonov trestného konania podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku („možno mať pochybnosť o nezaujatosti“) sa týka hodnotenia z pohľadu vonkajšieho nestranného pozorovateľa, ktorý je však informovaný aspoň o základných kautelách používaného procesného postupu. Vo vzťahu k otázke prezumpcie neviny ide (aj) o okolnosti uvedené v bodoch I. a II.

IV. Sudca, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní o dohode o vine a treste, neporušil prezumpciu neviny (§ 2 ods. 4 Trestného poriadku) vo vzťahu k inej osobe, ktorá sa mala podľa skutkovej vety dohody a rozsudku podľa § 334 ods. 4 Trestného poriadku podieľať na trestnej činnosti obvineného; taký sudca nie je vylúčený podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z neskoršieho konania o obžalobe podanej proti dotknutej „inej osobe“ (môže ísť aj o spoluobžalovaného v tom istom konaní). Pravidlo uvedené v predchádzajúcej vete platí aj vo vzťahu k sudcovi, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní o prijatí vyhlásenia obvineného o vine podľa § 257 ods. 5, 7 Trestného poriadku a neskôr prejednávaná obžaloba sa týka inej osoby, ktorá sa mala podľa rozsudku vyhláseného na podklade naposledy označeného ustanovenia podieľať na trestnej činnosti obvineného (môže ísť aj o spoluobžalovaného v tom istom konaní).

B.

O zaujatosti sudcu súdu prvého stupňa (na podklade § 31 ods. 1 Trestného poriadku) sa rozhoduje v bezprostrednej časovej nadväznosti na buď oznámenie takej okolnosti konajúcim sudcom (§ 32 ods. 1 Trestného poriadku) alebo námietku strany (§ 31 ods. 4, § 32 ods. 3 Trestného poriadku); námietku zaujatosti možno na tých istých dôvodoch založiť len raz (§ 32 ods. 6 Trestného poriadku, alternatíva prvá). V odvolacom konaní sa konkrétna okolnosť ako dôvod (možného) vylúčenia sudcu preskúmava len vtedy, ak o nej doposiaľ nebolo rozhodnuté nadriadeným súdom podľa predchádzajúcej vety [§ 32 ods. 1 alebo § 32 ods. 5 písm. c) Trestného poriadku], keďže odvolací súd nemôže také skoršie rozhodnutie (súdu toho istého stupňa) zrušiť. Uvedené rozhodnutie vyvoláva vo vzťahu k dotknutej otázke in concreto aj naďalej právne účinky (uplatní sa zásada ne bis in idem).

Napadnúť nevylúčenie sudcu možno vo vyššie popísanej situácii len dovolaním z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (alebo nedôvodné vylúčenie sudcu z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku).

Predseda trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“) v rámci činnosti podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) na základe podnetu generálneho prokurátora Slovenskej republiky a predsedu senátu 5T trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu zistil výkladové rozdiely v právoplatných rozhodnutiach senátov trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu v otázkach, ktorých sa týkajú (najmä) vyššie uvedené ustanovenia a ktoré boli vecne vymedzené v návrhu predsedu trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu na zaujatie stanoviska takto:

a) otázka vylúčenia (nevylúčenia) z vykonávania úkonov trestného konania v štádiu súdneho konania sudcu, ktorý sa zúčastnil na skoršom schválení dohody o vine a treste vo vzťahu k inému obvinenému z tej istej (aktuálne prejednávanej) trestnej činnosti; rovnako otázka takého vylúčenia sudcu, ktorý sa zúčastnil na skoršom prijatí vyhlásenia o vine vo vzťahu k inému obžalovanému z tej istej (aktuálne prejednávanej) trestnej činnosti, ak je v oboch prípadoch súčasťou skutkovej vety skoršieho rozsudku (o vine inej osoby) konštatácia účasti aktuálne obžalovaného na predmetnom čine;

b) otázka možnosti (nemožnosti) opakovaného riešenia otázky vylúčenia sudcu z vykonávania úkonov trestného konania na základe okolnosti, ktorá už bola podkladom pre právoplatné rozhodnutie o takom vylúčení (nevylúčení).

1./

Najvyšší súd uznesením z 12. januára 2016, sp. zn. 2 Tost 2/2016, v trestnej veci proti obžalovanému R. L. a spol., pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. a iné, podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol sťažnosť obžalovaného R. L. proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica z 30. decembra 2015, sp. zn. BB – 3T 32/2014.

Odôvodnenie

Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica uznesením z 30. decembra 2015, sp. zn. BB – 3T 32/2014, na základe námietky zaujatosti vznesenej obžalovaným R. L. 29. decembra 2015 podľa § 32 ods. 3 Tr. por. rozhodol, že predseda senátu JUDr. Jozef Šutka a členovia senátu JUDr. Ján Hrubala a JUDr. Ján Giertli z dôvodov uvedených v § 31 ods. 1 Tr. por. nie sú vylúčení z vykonávania úkonov v trestnej veci proti obžalovanému R. L. a spol., vedenej na Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica pod spisovou značkou BB – 3T 32/2014.

Proti tomuto uzneseniu podal obžalovaný R. L. v zákonnej lehote sťažnosť, ktorú odôvodnil prostredníctvom obhajcu. Uviedol v nej, že na jeho trestnú vec nemožno aplikovať uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Ndt 180/97 (R 30/1998), o ktoré sa opiera napadnuté uznesenie Špecializovaného trestného súdu, lebo uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu sa týkalo inej skutkovej a právnej situácie. V tam uvedenej skutkovej vete v znení ...“súc v spojení s obvineným F.B. žijúcim vo Švajčiarsku...“ nebola žiadnym spôsobom prejudikovaná vina obžalovaného F. B. V jeho prípade súd v senáte zloženom z namietaných sudcov v už skončenej veci BB – 3T 19/2014 vetným spojením „od roku 1999 až do súčasnosti... pôsobí zločinecká skupina, ktorej členovia sa označujú ako „S.“..., v ktorej dlhodobo... pôsobí na najvyššej riadiacej úrovni R. L., ktorý zadáva príkazy, koordinuje a usmerňuje jemu podriadených členov zločineckej skupiny“, nedal najavo len akúsi vecnú súvislosť s iným trestným konaním, ale celkom zreteľne prejavil svoj vnútorný postoj k otázke jeho viny. V aktuálnom trestnom konaní (BB – 3T 32/2014) nemá žiadnu možnosť presvedčiť senát o svojej nevine, pričom namietaný senát nespĺňa predpoklady tak subjektívnej, ako aj objektívnej nestrannosti pre porušenie princípu prezumpcie neviny, práva na spravodlivý proces a na obhajobu garantované Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Ústavou Slovenskej republiky.

Z uvedených dôvodov obžalovaný R. L. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 194 ods. 1 písm. b) Tr. por. napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal podľa § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a zistil, že sťažnosť obžalovaného R. L. nie je dôvodná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na úvod pripomína, že popis činu (skutku) v tzv. skutkovej vete rozsudku musí zodpovedať použitej právnej kvalifikácii. Pokiaľ ide o zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák., vzhľadom na zákonnú definíciu takej skupiny podľa § 129 ods. 4 Tr. zák. a výklad čo sa rozumie štruktúrovanou skupinou najmenej troch osôb, skutok musí obsahovať aj skutkový popis uvedených znakov a to tak, aby nemohol byť zamenený s iným skutkom. Vo veci už odsúdeného R. R. rozsudkom Špecializovaného trestného súdu z 28. júla 2014, sp. zn. BB – 3T 19/2014, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste je v skutku v bode 1/ kvalifikovanom ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. uvádzaný obžalovaný R. L. ako riadiaca osoba zločineckej skupiny a skutok v bode 2/ citovaného rozsudku kvalifikovaný u R. R. ako trestný čin vraždy formou spolupáchateľstva, sčasti dokonaný, sčasti v štádiu pokusu podľa § 9 ods. 2, § 8 ods.1 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a), b) j) Tr. zák. (zákon č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 457/2003 Z. z.) obsahuje skutkový popis konania viacerých páchateľov, vrátane obžalovaného R. L., ktorým mali byť naplnené znaky spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. (účinného do 1. januára 2006). Vymedzenie trestného skutku vychádza z jeho nedeliteľnosti a nemennosti v rámci trestného stíhania, aby bola zachovaná jeho totožnosť a nezameniteľnosť, pokiaľ ide o konanie a jeho následok, vrátane príčinnej súvislosti a o osoby, ktoré ho mali spáchať. Neuvedenie obžalovaného R. L. vo veci odsúdeného R. R., BB – 3T 19/2014, len iniciálami s dovetkom, že ide o osobu stíhanú v inej veci, podľa názoru sťažnostného senátu žiadnym spôsobom neprejudikuje vinu obžalovaného R. L. (podobne tomu tak nie je ani v prípade konštatovania dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu pri rozhodovaní o väzbe), pričom porušenie prezumpcie neviny sa evidentne nemôže dotýkať tých skutkov, ktoré nie sú predmetom odsudzujúceho rozsudku vo vzťahu k odsúdenému R. a naopak sú predmetom obžaloby u obžalovaného R. L. Na záver najvyšší súd pripomína, že k rozhodnutiu o vine konkrétneho obžalovaného môže dôjsť len po zachovaní zákonom predpísaného procesného postupu, t. j. po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní a nie inak, teda v inom konaní, ktoré sa viedlo výlučne len proti bývalému spoluobvinenému, ktorého vec bola po vylúčení zo spoločného konania skončená tzv. odklonom (schválením dohody o vine a treste) bez vykonania riadneho kontradiktórneho konania na hlavnom pojednávaní.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti napadnuté uznesenie Špecializovaného trestného súdu, opierajúce sa aj o citované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (R 30/1998) je vecne správne, a preto najvyšší súd ako súd sťažnostný sťažnosť obžalovaného R. L. podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietol ako nedôvodnú.

2./

Najvyšší súd uznesením zo 6. februára 2017, sp. zn. 4 To 6/2016, v trestnej veci proti obžalovanému R. L. a spol., pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. a iné, o odvolaniach obžalovaných R. L., I. C., J. R. a A. K., prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a poškodenej A. H. proti rozsudku Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica z 30. marca 2016, sp. zn. BB – 3T 32/2014, rozhodol tak, že podľa § 316 ods. 3 písm. a), písm. c), § 324 Tr. por. napadnutý rozsudok, mimo oslobodzujúcej časti týkajúcej sa obžalovaného M. B., zrušil v celom rozsahu a vec vrátil Špecializovanému trestnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Podľa § 325 Tr. por. zároveň nariadil, aby bola vec prejednaná a rozhodnutá v inom zložení senátu.

V odôvodnení uznesenia, v častiach relevantných vo vzťahu k predmetnému právneho problému, uviedol okrem iného nasledovné (doslovný text):

Podľa § 316 ods. 3 písm. a) Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok a vec vráti súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, ak zistí, že súd rozhodol v nezákonnom zložení.

Vzhľadom na zjavne úzku, bezprostrednú a nepochybnú personálnu, skutkovú a právnu spojitosť I. L., M. K., M. K., J. F., J. B., J. P., M. J., L., R. Z., L. B., D. V., A. A., D. T., V. R., F. N., R. Š., M. R., P. D., M. H., P. B., M. Š., M. Š., P. M., T. M., N. S., M. P., J. B., M. B., J. V., P. M., V. S., T. Ch., R. R., A. B., R. B., M. B., F. K., R. G., K. S., I. K. a B. Ž., ako priamych aktérov skutkov 1/–9/ v prerokúvanej veci (niektorých aj pôvodne spoločne trestne stíhaných), i v záujme úplného sprehľadnenia celej trestnej činnosti, považuje odvolací súd za nutné poukázať na výsledky ich doterajších trestných stíhaní.

***

Trestná činnosť obžalovaných L., C., R., K., K. a B. v zmysle obžaloby Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a vypovedajúcich kajúcnikov F., L., K., B., V., P., J., Z. a L. uznaných vinnými uvedenými rozsudkami špecializovaného súdu, Krajského súdu v Banskej Bystrici, okresných súdov Bratislava I, Žiar nad Hronom, Malacky, Bratislava III, Pezinok, resp. u ktorých bolo dočasne odložené vznesenie obvinení pre spoluprácu, mala spolu veľmi úzko súvisieť a mala byť prepojená a odvodzovaná od skutku pod bodom 1/ napadnutého rozsudku i obžaloby, preto bolo aj z tohto pohľadu chybou predovšetkým prokurátora, ale aj prvostupňového súdu (trestná vec K.), že viacerých obžalovaných a žalované skutky, ktoré majú bezprostrednú nadväznosť na tie, ktoré sú uvedené v napadnutom rozsudku, sa vylučovali na samostatné konania.

Podľa § 21 ods. 1 Tr. por. na urýchlenie konania alebo z iných dôležitých dôvodov možno konanie o niektorom z trestných činov alebo proti niektorému z obvinených vylúčiť zo spoločného konania.

Toto ustanovenie uprednostňujúce predovšetkým rýchlosť konania však nemožno aplikovať na úkor zmyslu a predmetu Trestného poriadku zakotveného v § 1 Tr. por., podľa ktorého sa ním upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických a právnických osôb. Rozhodne nemožno ustanovenie § 21 ods. 1 Tr. por. používať tak, aby to mohlo naznačovať porušenie zásady prezumpcie neviny ustanovenej v § 2 ods. 4 Tr. por., čo sa v danom prípade dotýka tej skupiny obžalovaných, ktorí neboli vylúčení na samostatné konanie.

Je síce pravdou, že podľa rozhodnutia najvyššieho súdu z 19. decembra 1997, sp. zn. Ndt 180/97, uverejneného pod č. 30/1998 Zbierky rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, ak sa viedlo spoločné konanie proti viacerým spolupáchateľom a neskôr došlo k vylúčeniu jedného alebo viacerých z nich na samostatné konanie, nepôjde o prejudikovanie viny, ak súd v odsudzujúcom rozsudku, ktorý sa týka ďalších, nevylúčených spolupáchateľov, v znení skutkovej vety uvedie vecnú súvislosť konania vylúčeného spolupáchateľa (doteraz neodsúdeného) s konaním ostatných spolupáchateľov.

Postup špecializovaného súdu ale i prokurátora však už bol za rámcom tohto judikátu. Mohlo by ísť len o poukázanie na súvislosť konaní viacerých osôb, ale nie s presnou a nezameniteľnou identifikáciou ďalších osôb (vo vzťahu k obžalovaným C., L., B., R., K.) v skutkovom výroku použitou v danej veci špecializovaným súdom a prokurátorom, pokiaľ ide o vylúčenie K., špecializovaným súdom v ďalších veciach, resp. vo veciach Krajského súdu v Banskej Bystrici, okresných súdov Bratislava I, Žiar nad Hronom, Malacky, Bratislava III, Pezinok, týkajúcich sa F., L., K., B., P., Z., L., B., T. a R. uznaných za vinných citovanými rozsudkami. Ide tu o špecifický prípad previazanosti konaní viacerých osôb, ktorý nedáva priestor vyhnúť sa tomu, aby nezameniteľným označením trestného konania s presnou konkretizáciou osôb, ktoré mali byť organizátormi, účastníkmi, páchateľmi, spolupáchateľmi, resp. vykonávateľmi jednotlivých skutkov a v predchádzajúcich konaniach neboli spoluobžalovanými, vopred nebola ich vina, dokonca bez ich účasti výslovne prejudikovaná.

Táto skutkovo-vecná súvislosť konaní obžalovaných v posudzovanej veci a ďalších, ktorí boli vylúčení na samostatne konanie a právoplatne aj uznaní už za vinných, je pri skutkoch 2/–9/ tak úzka, že bez jednoznačného rozhodnutia o vine tých, ktorí mali byť organizátormi týchto skutkov, nebolo možné zákonným spôsobom rozhodnúť o vine páchateľov, ktorí mali byť iba ich vykonávateľmi. Platilo by to tiež naopak preto, aby právoplatným výrokom o vine v tejto veci obžalovaných odvolateľov nedošlo k prejudikovaniu viny iných obvinených, resp. obžalovaných ktorých trestné stíhanie by ešte nebolo ukončené.

Týka sa to predovšetkým obžalovaných L. (skutky 2/–9/) a C. (skutok 7/), ktorí mali podľa obžaloby (i rozsudku súdu prvého stupňa) pomáhať, naplánovať, resp. organizovať páchanie viacerých trestných činov, tiež C., R., K. a B., ktorí mali byť spoluvykonávatelia trestných činov vrážd (skutky 2/–7/), práve v konfrontácii s páchateľmi v už právoplatne skončených trestných veciach a nebolo možné urobiť tam záver o ich vine v týchto veciach bez toho, aby ostala nenarušená spomenutá zásada uvedená v § 2 ods. 4 Tr. por., vo vzťahu k tej skupine obžalovaných, o ktorých doteraz nebolo rozhodnuté. Špecializovaný súd nepochybne ustálením viny L. za skutok v bode 1/ v trestných veciach T. a R., ustálením viny L., C., R. za skutok v bode 1/ v trestných veciach F. a K. tak, že obžalovaný L. bol zakladateľom a šéfom členom zločineckej skupiny S. od jej vzniku minimálne od 1997 a C. s R. jej členmi a Okresný súd Bratislava I nepochybne ustálením viny K. za skutok v bode 4/ v trestných veciach L. a K. porušili princípy prezumpcie neviny a v širších súvislostiach i ne bis in idem.

***

Senát konajúci vo veciach T., R. a K. schválením dohôd o vine a treste formálne neporušil ustanovenie § 334 ods. 4 Tr. por. Tým, že v skutkových vetách uviedol mená L., C., R. a B. nepochybne prejudikoval ich vinu skôr ako boli právoplatne odsúdení. Dostal sa tým do rozporu so základnými zásadami trestného konania zakotvených v ustanovení § 2 ods. 1, 2, 4, 7, 8 Tr. por. (stíhania len zo zákonných dôvodov, zákonného trestného procesu, prezumpcie neviny, nestranným súdom v primeranej lehote v prítomnosti obvineného, zákazu stíhania dvakrát za to isté), ktoré vychádzajú z čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru, čl. 38 ods. 2, čl. 40 ods. 2, 5 Listiny základných práv a slobôd a čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 2, 5 Ústavy. Vo svetle nálezov ústavného súdu a rozhodnutí ESĽP zaoberajúcich sa problematikou objektívnej zaujatosti sudcov nepochybne prejudikoval vinu týchto osôb, skôr ako ich trestnú vec na podklade oficiálne podanej obžaloby, prerokoval na hlavnom pojednávaní.

Účel trestného konania nemožno nadradiť nad skôr vyjadrené základné zásady trestného procesu.

V zmysle § 334 ods. 1, 2 Tr. por. súd môže rozhodnúť vo vzťahu k obvinenému iba v rozsahu uvedenom v návrhu na dohodu o vine a treste, ale zásadne nie k iným osobám, pričom je súd povinný skúmať aj to, či je obvinený dostatočne uzrozumený s následkami schválenia dohody, aby sa presvedčil o jeho dobrovoľnosti akceptovania takejto dohody, vrátane možnosti opravného prostriedku.

Podľa § 31 ods. 1 Tr. por. z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovat