Podiel občianskej spoločnosti na humanizácii právneho štátu

Humanizácia vo význame poľudštenia rôznych sfér života človeka (napríklad práce, bývania, služieb, dopravy, vzdelávania a podobne), čiže prispôsobovanie sociálneho prostredia ľudským potrebám, ale aj vo význame zušľachťovania ľudskej povahy, je v zásade od vekov prítomná. Ide o vedomý i podvedomý proces. Viaže sa k človeku, ľudskosti, miernosti. Prvorepublikový latinský slovník slovo - vysvetľuje vo viacerých významoch: ľudstvo, človečenstvo, ľudskosť, miernosť, jemné vzdelanie, slušnosť, ušľachtilosť . Skrátka humánny je ľudský, nehumánny je neľudský, humanizácia je poľudšťovanie, dehumanizácia je odľušťovanie.

Zrejme nebude náhoda, že na jeseň v roku 2023 sa až tri veľké podujatia medzinárodného charakteru organizované na Slovensku - v oblasti právnej vedy - zamerali na človeka, humánnosť a ľudskosť v práve. V poradí prvá (11. - 12.9.2023, Bratislava) bola medzinárodná vedecká konferencia na tému , ktorú usporiadali Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave v spolupráci s Alumni Klubom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Druhou medzinárodnou vedeckou konferenciou (21. - 22.9.2023, Smolenice) boli XVI. Lubyho právnické dni na tému Človek v práve, ktorú zorganizovali Nadácia Štefana Lubyho, Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave a Ústav štátu a práva Slovenskej akadémie vied. Tretia (10. - 18.11.2023, Piešťany) - Jesenná škola práva, ktorej usporiadateľom bol Ústav štátu a práva Slovenskej akadémie vied, spolu s inštitúciami Friedrich Ebert Stiftung a Slovenský národný podporný výbor EUROPE 2000, mala ústrednú tému Humanizácia právneho štátu.

Humánnosť a humanizácia v práve, ako aj vyhýbanie sa nehumánnosti a dehumanizácii v práve je súčasťou práva i úvah o práve, a to permanentne, možno tiež skôr so zvýrazňovaním - v cykloch. Jednou inšpiráciou je článok uverejnený v Právnom obzore č. 2/1970, ktorý zvýrazňuje potrebu humanizácie rozhodovacej činnosti orgánov štátnej správy . Potreba humanizácie v právnej vede sa v 60. rokoch 20. storočia odvíjala od systémovej súčasti marxistickej filozofie - všeobecnej teórie človeka. Šlo o vyhranenie sa ku " ", ktorý sa považoval za úpadkový a " ". Šlo teda (v danom ideologickom súlade) o " ", ktorý sa napĺňa " ", čiže šlo o záujem o realitu a človeka. Tento sociologický rozmer vyžadoval pohľad na človeka ako autentickej bytosti, slobodnej, spoločenskej, vedome tvorivej, schopnej podrobovať si to, čo jestvuje. Kľúčovým pojmom v tejto súvislosti a v tom období bolo "odcudzenie" ("alienácia"). Nadväzujúc na a - výtvor sa odcudzí tvorcovi a pôsobí naň vonkajšou silou, ujarmuje ho, - produktívna činnosť sa odcudzí tvorcovi, - človeku sa odcudzuje jeho ľudská podstata, - človek sa odcudzí človeku. sa zameral na účinok inštitúcií. Čiže zameral sa na stupňovitú organizovanosť a inštitucionalizáciu spoločenských vzťahov, na existenciu členitej sústavy rôznych inštitúcií, ktoré považoval za vnucujúce sa ako objektívne, odľudštené, podmienky realizácie konkrétnych ľudských možností. Vychádzal pritom z konkrétneho počtu evidovaných sťažností na Slovensku v rokoch 1963 - 1968, čo sa v objeme viac ako pätiny považovalo za prejav nespokojnosti priamo s priebehom administratívneho konania. Teda odcudzenie dával do súvislosti s politicko-administratívnymi a inými mocenskými inštitúciami, ktoré disponujú s prostriedkami priameho donútenia, s prostriedkami vrchnostenskej manipulácie s človekom a s relatívne bežnými praktikami byrokratickej deformácie a disfunkcie. Toto pôsobilo na človeka negatívne - objavil sa pocit osobnej závislosti, nepatrnosti, nevládnosti, frustrácie, degradácie, absurdity života i ľudského úsilia. zvýraznil, že proces odcudzenia sa viaže na kapitalistickú i socialistickú sústavu, a to napriek tomu, že pre socializmus sa počítalo s automatickým zánikom odcudzenia po zrušení súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov - čo sa ukázalo len ako fiktívna predstava. Čiže považoval za všeobecný proces, ktorý je potrebné uznať a programovo ho prekonávať. sa zameral na humanizáciu, teda na prekonávanie pri procese vydávania individuálnych právnych aktov administratívnymi orgánmi. Vyslovil požiadavku, že človek nemá byť v procese administratívneho formovania podmienok jeho existencie akoby predmetom, s ktorým manipulujú odľudštené vrchnostenské inštitúcie, ale má mať možnosť uplatniť sa so svojím ľudským potenciálom. Podľa neho bolo cieľom (i) vylúčiť z procesu aplikácie administratívneho práva prvky a prejavy ľubovôle, vylúčiť a jednotlivca, vylúčiť inštitucionálne poddanstvo a (ii) zaručiť stabilnú štruktúru a normatívnu viazanosť procesných úkonov a postojov - t.j. vládu práva a princíp zákonnosti, zaručiť rešpektovanie dôstojnosti jednotlivca, zaručiť mu priestor na jeho iniciatívu a možnosť účinne sa brániť mocenským excesom . Teda šlo o vtedy novodobé požiadavky zákonnosti procesu, procesnú publicitu, preskúmateľnosť výsledkov, odstrániteľnosť defektov, zodpovednosť za spôsobenú ujmu, spravodlivú reparáciu a satisfakciu. sa konkrétne zameral na v tom čase nový a pokrokový, do úrovne zákona povýšený administratívny procesný kódex - zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), zhodou okolností - dodnes platný a účinný. tak v kontexte prekonávania postupne prešiel jednotlivé časti správneho poriadku, upozorňoval na nedostatky vtedajšej aplikačnej praxe, ktorá ho ešte riadne nereflektovala. Zaujímavým "v čase" je upozornenie odrážajúce mentalitu spoločnosti: "... ."

Takto aj v dnešnej perspektíve možno princípy obsiahnuté v práve na spravodlivý súdny proces a v práve na dobrú verejnú správu vnímať ako úspešné, stále sa vyvíjajúce projekty, ktoré zrejme aj vďaka medzinárodným a nadnárodným štandardom vo svojom jadre sa neustále snažia - - o humanizáciu, resp. o umenšovanie odcudzenia jednotlivca od štruktúr disponujúcich verejnou mocou, o rešpekt k ľudskej dôstojnosti a možnosť brániť sa proti excesom rôzneho druhu. Čiže ide o humanizáciu ako právnej úpravy, tak aj o humanizáciu aplikácie práva, čo by sme mohli "stiahnuť" v zásade do verejnoprávnej oblasti. Nebolo by to však presné, pretože súkromnoprávne vzťahy sú priam identifikované s indivíduom, s jeho autonómiou, jeho slobodou, jeho sebarealizáciou. Čiže humanizácia je vlastnosťou práva ako takéto, právneho poriadku i vlastnosťou všetkých spoločenských vzťahov upravených ako právne vzťahy i požadovanou vlastnosťou aplikácie práva. No azda viac ako vlastnosťou, skôr ideálom, ku ktorému sa viac či menej približujeme (niekedy viac a niekedy menej).

Podľa (2023), hoci právo sa právnymi prostriedkami bráni proti prejavom neľudskosti a o ľudskosť sa právo bežne usiluje ako o čosi správne a normálne, ". Dodáva tiež spochybňujúcu myšlienku, či je možné práve ľudskosť ako vlastnosť spájať s normatívnym systémom opretým o verejnú moc, čiže s právom: " ." Dovolím si reagovať - ľudskosť a poľudšťovanie (humanizácia) je vlastnosťou práva ako takéto, právneho poriadku i vlastnosťou všetkých spoločenských vzťahov upravených ako právnych vzťahov, aj vlastnosťou aplikácie práva. No nielen vlastnosťou, skôr ideálom, ku ktorému sa viac či menej približujeme, presnejšie - niekedy viac a niekedy menej.

O odcudzení možno uvažovať aj v ďalších súvislostiach spojených s demokratickou účasťou na rozhodovaní. Zvýrazňujú sa kontinuálny pokles volebnej účasti a nízka občianska aktivita. Podľa ."

Vychádzam z predpokladu, že nemožno hovoriť o podiele občianskej spoločnosti na humanizácii právneho štátu v matematickom vyjadrení delenia, že by šlo o "časť z celku", ale o tomto podiele je potrebné uvažovať vo význame účasti občianskej spoločnosti na humanizácii právneho štátu. A to o účasti v takom rozsahu, že ju možno až "obrazne" stotožniť. Občianska spoločnosť vo svojom vývoji priniesla právny štát, aj humanizáciu právneho štátu, ale aj vývoj konceptu demokracie, garancie deľby moci, suverenitu občana/ľudu, aj ľudské práva, a tak ďalej... a aj občianska spoločnosť ich neustále rozvíjaním samej seba stále rozvíja. Proces pôsobí aj opačne, garancie rešpektu k princípom demokracie a právneho štátu majú priaznivý vplyv na rozvoj občianskej spoločnosti. Negatívnu skúsenosť možno použiť aj z nášho právneho prostredia, keď napríklad socialistické obdobie pôsobilo reštriktívne, výslovne obmedzujúco, na slobodný rozvoj občianskej spoločnosti. Napriek tomu v spoločenských vedách nestotožňujeme občiansku spoločnosť s právnym štátom, ani s konceptom procesu humanizácie či dehumanizácie, sú to odlišné, hoci vzájomne súvisiace koncepty aj v právnej vede. Podľa ."

Príspevok voľne nadväzuje na predošlé príspevky o občianskej spoločnosti (o jej myšlienkových východiskách, o jej étose a o jej právnom vyjadrení) a identifikuje niektoré aspekty účasti občianskej spoločnosti na humanizácii právneho štátu, najmä s ohľadom na aspekt ovplyvňovania procesov (spoločenských procesov) občianskou spoločnosťou prostredníctvom racionalizácie obsahu smerom k procesu.