K náhrade za zákonné (legálne) vecné bremeno (ZSP 46/2024)

Podanú žalobu odôvodnili žalobcovia (fyzické osoby) tým, že v podieloch po 1/4 sú podielovými spoluvlastníkmi pozemkov konkretizovaných v žalobe (ďalej aj „sporné pozemky“), ktoré sú zastavané miestnou komunikáciou, chodníkom a parkoviskami vo vlastníctve žalovaného mesta (ďalej aj „žalovaný“). Žalovaný, ktorý nepopiera tento stav, im za užívanie sporných pozemkov neposkytuje žiadnu náhradu, v dôsledku čoho sa na ich úkor bezdôvodne obohacuje v zmysle § 451 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“). Náhradu za bezdôvodné obohatenie požadovali vo forme opakovaného plnenia za jednotlivé časové úseky konkretizované v žalobe. Keďže žalovaný im nechce dlžnú sumu zaplatiť dobrovoľne, domáhajú sa svojich práv v civilnom sporovom konaní.

Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že na sporných pozemkoch v spoluvlastníctve žalobcov sa nachádza miestna komunikácia, chodník a parkoviská, ktoré prešli do vlastníctva žalovaného podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov a podliehajú režimu zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky (ďalej aj „zákon č. 66/2009 Z. z.“). V odôvodnení svojho zamietajúceho rozsudku súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (ďalej aj „najvyšší súd“) zo 14. apríla 2016, sp. zn. 3 Cdo 49/2014, riešiace otázky súvisiace s nárokom vlastníka pozemku na finančnú náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva vecným bremenom, ktoré vzniklo vo verejnom záujme podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 182/1993 Z. z.“). Najvyšší súd pri riešení týchto otázok dospel k záveru, že nárok na danú náhradu vzniká ex lege, a to iba pôvodnému vlastníkovi pozemku, ktorý ho môže úspešne uplatniť v súdnom konaní v zákonom ustanovenej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť od účinnosti tohto zákona. Podľa právneho názoru súdu prvej inštancie obdobný právny stav nastolil § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., v zmysle ktorého vznikla vlastníkovi pozemku ex lege povinnosť strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu až do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Aj finančná náhrada za vecné bremeno, ktoré vzniklo ex lege podľa tohto ustanovenia, je jednorazová (neposkytuje sa ako opakované plnenie). V nadväznosti na tieto právne závery súd prvej inštancie nedôvodnú žalobu zamietol.

Podľa názoru odvolacieho súdu spočíva napadnutý rozsudok na nesprávnom právnom posúdení veci. Náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. možno totiž priznať aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v § 2 a § 3 zákona č. 66/2009 Z. z., pričom právo na túto náhradu sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 OZ. K odvolacej argumentácii žalobcov uviedol, že rozhodnutie najvyššieho súdu pod sp. zn. 3 Cdo 49/2014 nerieši právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009 Z. z., ale právo na náhradu za vecné bremeno zriadené ex lege podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. Odvolací súd nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že právne závery najvyššieho súdu vyjadrené v tomto rozhodnutí primerane dopadajú aj na prejednávanú vec a že ak je náhrada za vznik vecného bremena v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. jednorazová, na ktorú má nárok len ten, kto pozemok vlastnil ku dňu účinnosti tohto zákona, rovnako treba interpretovať aj § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. Odvolací súd na bližšie vysvetlenie svojich úvah a právnych záverov uviedol, že dôvodom na zmenu napadnutého rozs