Premlčanie úrokov z omeškania

V minulom čísle tohto časopisu sme sa venovali otázke kumulácie kapitálových úrokov a úrokov z omeškania po zosplatnení úveru, resp. pôžičky, ako jednej z tém diskusného seminára, ktorý v rámci Trnavských právnických debát 27. apríla 2018 zorganizovala Katedra občianskeho a obchodného práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave.¹⁾

V tomto čísle by sme sa chceli zamerať na druhú tému, ktorej sa uvedený seminár venoval, a to na otázku premlčania úrokov z omeškania. Zaujímať nás bude predovšetkým to, či sa úroky z omeškania premlčujú ako jedno právo, a to v premlčacej dobe plynúcej odo dňa vzniku omeškania, alebo či sa premlčujú postupne, za každý deň omeškania samostatne.

Je pritom známe, že sa v tejto otázke rozhodovacia prax nášho najvyššieho súdu líši. Kým niektoré občianskoprávne senáty presadzujú názor, že úroky z omeškania sa premlčujú ako jedno právo spolu s istinou,²⁾ niektoré obchodnoprávne senáty vychádzajú zo stanoviska, že premlčanie beží pre každý denný úrok samostatne.³⁾ Konsenzus pritom nevládne ani v právnickej spisbe.⁴⁾

A keďže sa k jednotnému záveru nepodarilo dopracovať ani účastníkom seminára, rovnako ako pri otázke kumulácie úrokov sa aj tu pokúsime nielen zhrnúť prednesené argumenty, ale aj predstaviť vlastné riešenie.

Na úvod si zosumarizujme jednotlivé argumenty, ktoré v priebehu seminára zazneli na podporu toho či onoho názorového prúdu.

V prospech názoru, že sa úroky z omeškania premlčujú jednotne ako celok, sa argumentovalo nasledovne:

Na druhej strane, v prospech premlčania úrokov samostatne za každý deň omeškania odzneli tieto argumenty:

Po uvedenej sumarizácii prejdime teraz k predstaveniu vlastného riešenia. Naše úvahy o premlčaní úrokov z omeškania začnime základnou otázkou, a to, či je právo na takéto úroky len súčasťou práva na istinu, alebo ide o právo samostatné. Ak by išlo o súčasť práva na istinu, čo do premlčania by právo na úroky z omeškania nevyhnutne sledovalo osud práva na istinu. Ak by však išlo o právo samostatné, premlčalo by sa podľa vlastných, samostatných pravidiel.

Nejde pritom o otázku novú. Názor, že právo na úroky z omeškania je len akýmsi rozšírením práva na istinu, teda pohľadávky, sa zastával najmä v uhorskom práve,⁵⁾ no jeho podporovateľov bolo možné nájsť aj mimo neho⁶⁾ a zastávajú ho zrejme aj niektoré občianskoprávne senáty nášho najvyššieho súdu, keď tvrdia, že omeškaním nevzniká medzi dlžníkom a veriteľom záväzkový vzťah, len sa mení obsah toho dovtedajšieho.⁷⁾ Zdá sa však, že celkovo prevládol názor opačný, a teda že z pohľadu premlčania je právo na úroky z omeškania právom samostatným, teda právom, ktoré sa premlčuje odlišne od práva na istinu. Išlo o nevyhnutný dôsledok právneho vývoja, ktorý - ako si vysvetlíme neskôr - postupne dospel k záveru, že úroky z omeškania sú opakujúcim sa plnením a ako také sa premlčujú inak ako istina.

Zodpovedanie predmetnej otázky je v našom platnom práve značne uľahčené, a to vzhľadom na § 121 ods. 3 OZ, podľa ktorého úroky z omeškania netvoria súčasť, ale len príslušenstvo pohľadávky. Z § 121 OZ pritom vyplýva, že príslušenstvom je vec či iná hodnota, ktorá je sama osebe samostatným predmetom právnych vzťahov, a to aj napriek tomu, že za určitých okolností môže zdieľať osud hlavnej veci, resp. istiny. Preto treba aj právo na úroky z omeškania považovať za právo samostatné.⁸⁾

Tento záver možno nakoniec vyvodiť aj z toho, že právo na úroky z omeškania sa radí medzi zodpovednostné (sekundárne) práva. Právna náuka⁹⁾ už v minulosti presvedčivo vysvetlila, že takéto sekundárne práva sú právami samostatnými a právne vzťahy, ktorých obsah takéto práva tvoria, sú vzťahmi odlišnými od vzťahov primárnych; preto sa na ňu plne odvolávame.

Nevyhnutným dôsledkom názoru, že právo na úroky z omeškania nie je súčasťou práva na istinu, je otázka, či ide o jedno právo, ktoré sa premlčuje ako celok naraz, a to v premlčacej dobe počínajúcej vznikom omeškania, alebo či ide o súhrn nárokov na úroky za jednotlivé dni omeškania, ktoré sa premlčujú postupne.

Opäť pritom nejde o otázku novú. Rakúske právo sa s ňou vysporiadalo už v 19. storočí, kedy sa tento spor dvorským dekrétom¹⁰⁾ rozstrihol v prospech názoru, že úroky z omeškania sa premlčujú postupne (denne), pretože sú opakujúcim sa plnením. Rovnako sa táto otázka zodpovedala aj v práve nemeckom.¹¹⁾ Dôvodom bol fakt, že v oboch právnych poriadkoch bola štandardná premlčacia doba veľmi dlhá (30 rokov). Ak by sa úroky z omeškania považovali za jedno plnenie a nie za opakujúce sa plnenia, potom by sa premlčali až po takejto dlhej dobe, čo by na strane dlžníka mohlo v dôsledku hromadenia úrokov viesť k neznesiteľným následkom. Vyhnúť sa tomuto negatívnemu dopadu pritom umožnilo práve zaradenie úrokov z omeškania medzi opakujúce sa plnenia. Tie sa totiž premlčiavali v neporovnateľne kratšej, trojročnej (§ 1480 ABGB), resp. štvorročnej premlčacej dobe (pôvodný § 197 BGB).

Uvedené odôvodnenie obstojí aj na pozadí nášho platného práva, aj keď len čiastočne. Štandardná premlčacia doba je u nás totiž trojročná (§ 101 OZ), teda taká, ktorá nevedie k neprimeranému hromadeniu úrokov z omeškania. Z tohto pohľadu sa javí zbytočné chrániť dlžníka prostredníctvom osobitnej premlčacej doby takýchto úrokov. Na druhej strane však stále existujú situácie, kde by k neželanému hromadeniu predsa len mohlo dôjsť. Konkrétne ide o prípad priznaného alebo uznaného práva, keď začína plynúť nová, desaťročná doba (§ 110 ods. 1 OZ), alebo o prípady, kde premlčanie vôbec neplynie (§ 114 OZ). Aby sa týmto negatívnym dopadom predišlo, je nevyhnutné úroky z omeškania podradiť buď pod pojem úroky, alebo pod pojem opakujúce sa plnenia, keďže Občiansky zákonník vylúčenie uvedených negatív spája práve s týmito pojmami (§ 110 ods. 3 OZ , 114 OZ ).

Občiansky zákonník pojem úroky nedefinuje. Zákonodarca však v § 121 ods. 3 OZ rozlišuje medzi úrokmi a úrokmi z omeškania,¹²⁾ čo by evokovalo, že pod úrokmi spomenutými v § 110 ods. 3 a § 114 OZ nemožno rozumieť úroky z omeškania, ale len kapitálové úroky z pôžičky (§ 658 ods. 1 OZ) alebo z vkladov (§ 779 OZ), resp. náhradové úroky pri zrušení peňažného záväzku (§ 573 OZ). Domnievame sa však, že opomenutie úrokov z omeškania v § 110 ods. 3 OZ je len určitou nedôslednosťou, pretože neexistuje dôvod, aby úroky z omeškania podliehali inému režimu premlčania ako úroky kapitálové, resp. náhradové. Dá sa preto predpokladať, že zákonodarca tu pojem úroky použil ako pojem zastrešujúci všetky druhy úrokov (porovnaj aj § 566 ods. 2 OZ, z ktorého taktiež jednoznačne nevyplýva, že sa vzťahuje len na úroky iné ako z omeškania).

No aj keby sa úroky z omeškania predsa len nedali podradiť pod pojem úroky, stále by sa mohli zahrnúť medzi opakujúce sa plnenia.¹³⁾ Za záväzok na opakujúce sa plnenie sa považuje každý záväzok, ktorý sa má plniť v určitých intervaloch formou dávok, a ktorého "."¹⁴⁾ Druhá z týchto podmienok je pri úrokoch z omeškania nepochybne splnená: ich výsledná hodnota totiž závisí od doby trvania omeškania. Splnenie prvej podmienky však môže byť diskutabilné.¹⁵⁾ Úroky z omeškania sa totiž neplatia postupne, v dávkach, ale zväčša naraz. Smerodajným by však nemalo byť to, ako sa úroky obvykle platia, ale to, ako by sa platiť mali. Zo skutočnosti, že veriteľ má právo na úrok z omeškania za každý deň omeškania, že právo na takýto denný úrok vzniká uplynutím príslušného dňa a že omeškanie je dlžník povinný odstrániť aj bez osobitnej výzvy veriteľa, sa dá vyvodiť, že by sa úroky z omeškania mali platiť denne. Z toho následne vyplýva, že ich platenie by sa malo