Zaistenie cudzinca

Krajský súd v K. rozsudkom uvedeným vo výroku potvrdil rozhodnutie z 19. februára 2013, ktorým odporca podľa § 88 ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "zákon o pobyte cudzincov") zaistil navrhovateľa na účel jeho vrátenia v zmysle Dohody medzi Európskym spoločenstvom a Ukrajinou o readmisii osôb (ďalej aj "readmisná dohoda"), a umiestnil ho do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 28. júna 2013.

Krajský súd v K. v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a po dokazovaní výsluchom poverených zástupcov navrhovateľa a odporcu dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný v rozsahu odvolacích dôvodov a preto rozhodnutie odporcu ako zákonné potvrdil. V plnom rozsahu sa stotožnil s postupom a závermi odporcu.

V odôvodnení rozsudku krajský súd ďalej uviedol, že odporca rozhodol správne a zákonne so zreteľom na konanie navrhovateľa, ktorý bol zadržaný na území SR bez dokladov, poškodil si papilárne línie prstov pre znemožnenie jeho identifikácie, vrátením na Ukrajinu mu nehrozí neľudské zaobchádzanie, mučenie, či podobné konanie, trvanie zaistenia je primerané.

Kontroverzná je preto odvolacia námietka, že odporca neoznačil dôkazy, na základe ktorých dospel k záveru, že navrhovateľ predstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu, keď odvolateľ sám cituje odporcom uvádzané dôvody tohto záveru - spornú identitu navrhovateľa, ktorý nedisponuje žiadnymi dokladmi a poškodením papilámych línií znemožnil zistiť jeho totožnosť v informačných systémoch.

V súvislosti s posudzovaním prejavenej vôle navrhovateľa o poskytnutie medzinárodnej ochrany, krajský súd prihliadol na dôvody odporcu, uvedené v napadnutom rozhodnutí v súvislosti s § 3 ods. 2 a § 3 ods. 8 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj "zákon o azyle"). V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odporca uviedol, že navrhovateľ pri spisovaní zápisnice podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj "správny poriadok") prejavil vôľu o udelenie azylu na území SR, no OHK PZ Ulič nie je v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle príslušné na prijatie takéhoto vyhlásenia a preto bol navrhovateľ poučený o skutočnosti, že na prijatie jeho vyhlásenia o azyle je príslušný ÚPZC Sečovce.

Poukazujúc na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 10 Sza 7/2012 z 26. júla 2012 a 8 Sža 52/2008 uviedol, že zaistenie navrhovateľa sa uskutočnilo pred tým, než v príslušnom útvare požiadal o azyl. Krajský súd teda vychádzal zo skutkového stavu v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Za nedôvodnú považoval krajský súd aj odvolaciu námietku ohľadom neodôvodnenia dĺžky stanovenej doby zaistenia, resp. neprípustným odôvodnením tejto doby štatistickými údajmi a neodôvodnením reálnosti vrátenia navrhovateľa na územie Ukrajiny, kde azylový systém zostáva nefunkčný napriek snahám z minulých rokov.

Krajský súd poukázal na to, že odporca vo svojom rozhodnutí dĺžku zaistenia odôvodnil tým, že v rozhodnutí určil primeranú lehotu zaistenia, a to 4 mesiace, pričom ak v priebehu tejto lehoty migračný úrad (ďalej aj "MÚ") rozhodne o udelení azylu na území SR, odporca zruší rozhodnutie o zaistení, ak MÚ zamietne žiadosť o udelenie azylu navrhovateľovi, odporca vráti navrhovateľa v zmysle readmisnej dohody na územie Ukrajiny, čím odporca považoval naplnený účel zaistenia, ktorý odporca bude sledovať až do meritórneho rozhodnutia v konaní o azyl.

Navrhovateľ podal proti uvedenému rozsudku Krajského súdu v K. v zákonnej lehote odvolanie s odôvodnením, ktoré sa v podstate zhodovalo s dôvodmi uvedenými v návrhu - opravnom prostriedku proti napadnutému rozhodnutiu o zaistení. Uviedol, že rozhodnutia odporcu je nezákonné, neúčelné a neefektívne z nižšie uvedených dôvodov, ktorými sú individuálne vybavovanie žiadosti o azyl a jej podaním znemožnenie readmisie na Ukrajinu.

Poukázal na ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle podľa ktorého žiadateľ o azyl je osoba oprávnená zotrvať počas procedúry o udelení, či neudelení azylu na území SR. Ďalej poukázal na čl. 31 Dohovoru o postavení utečencov (z roku 1951) ako aj rozsudok Nejvyššího správního soudu ČR č. k. 1As 12/2009-61 často citovaný aj Ústavným súdom SR v jeho rozhodnutiach, v ktorom Nejvyšší správní soud vyslovil, že: " pokud v případe žalobce správní vyhoštění nepřipadalo v úvahu, ať již z duvodu § 119 a ods. 1 zákona o pobyte cizincu a čl. 31 Úmluvy o právním postavení uprchléku (zákaz vyhoštění z duvodu legeálního vstupu na území za účelem žádosti o azyl) a nebo pro duvod znemožnující vycestování do země puvodu, postrádalo zákonem aprobovaného smyslu i zajištění stěžovatele".

Navrhovateľ vyjadril presvedčenie, že zaistenia cudzinca nie je síce v rozpore s Paktom, avšak v súlade s právnym názorom a rozhodovacou činnosťou Výboru musí spĺňať podmienku nevyhnutnosti, čo nebolo v prípade navrhovateľa splnené.

Podľa navrhovateľa v predmetnej veci boli splnené podmienky pre aplikáciu tzv. nepenalizačného princípu utečencov v súlade s čl. 31 Dohovoru a záver odporcu ako aj súdu o tom, že navrhovateľ nepožiadal bezprostredne po prekročení hranice o azyl, ani svoju žiadosť riadne neodôvodnil, sú v rozpore s vykonaným dokazovaním.

Navrhovateľ napokon namietal, že z obsahu administratívneho spisu odporcu nevyplynulo, že by v súvislosti s krajinou pôvodu navrhovateľa , resp. inou treťou krajinou, na územie ktorej má byť vrátený, t.j. Ukrajinou, skúmal prekážky vyhostenia, resp. vrátenia, čím podľa navrhovateľa nedostatočne zistil skutkový stav veci. Podľa navrhovateľa ani nepriame vrátenie cudzinca do "prostrednej krajiny", odkiaľ môže byť osoba vrátená do pôvodnej krajiny, nezbavuje vyhosťujúci štát povinnosť uistiť sa, že v dôsledku rozhodnutia o vyhostení osoba ne