CHOCHOLÁČ proti Slovenskej republike

14. Sťažovateľ sa následne obrátil na ústavný súd, odvolávajúc sa, okrem iného, na články 8 a 10 Dohovoru. Naďalej uvádzal tie isté argumenty ako predtým a dodal, že pri uplatňovaní ustanovenia § 40 písm. i) zákona o výkone trestu odňatia slobodysa väzenská správa a prokuratúra nesprávne opierali o trestnoprávne ustanovenia týkajúce sa trestného činu ohrozovania mravnosti pornografiou. Podľa týchto ustanovení sa za trestný čin považuje iba výroba alebo zadováženie a následné uvedenie do obehu pornografie, v ktorej sa prejavuje neúcta k ľuďom, násilie, zoofília alebo - ako to zákon označuje - iné sexuálne patologické praktiky. Okrem tohto trestného činu a niektorých ďalších, napríklad tých, ktoré sa týkajú detí, pornografia nebola predmetom úpravy trestného práva. V jeho prípade išlo o prechovávanie materiálu zobrazujúceho "bežný" heterosexuálny sex dospelých ľudí. Toto nepredstavovalo žiadne ohrozenie mravnosti v bežnej populácii a neexistovali žiadne dôvody domnievať sa, že by to mohlo ohroziť mravnosť duševne stabilných dospelých vo väzenskej populácii.

15. Sťažovateľ tiež poznamenal, že pre heterosexuálneho muža vo väzení vedie úplná izolácia od opačného pohlavia k osamelosti, stresu, úzkosti a agresii. Sebastimulácia slúži ako nástroj na zníženie týchto negatívnych účinkov, najmä ak je inšpirovaná explicitným materiálom. Vo väzenskom prostredí sa nepreukázalo, že by takýto materiál vyvolával agresívne alebo inak negatívne správanie, ale situácia, ktorá je poznačená zákazom prístupu k nemu, by to mohla spôsobiť.

16. Okrem toho, sťažovateľ poukázal na to, že prax v rôznych väzniciach je nejednotná a že relatívna zhovievavosť jeho sankcie je daná len tým, že v minulosti sa nedopustil disciplinárneho previnenia.

17. V náleze z 15. marca 2017 ústavný súd konštatoval, že článok 8 Dohovoru nie je aplikovateľný na skutkový stav sťažovateľovho prípadu a že nedošlo k porušeniu jeho slobody prijímať informácie v zmysle článku 10 Dohovoru.

18. Ústavný súd uznal, že väzni naďalej požívajú všetky práva a slobody podľa Dohovoru, ktorých výkon nie je zo svojej podstaty nezlučiteľný s výkonom trestu odňatia slobody. Zásah do týchto práv a slobôd je potrebné skúmať vo svetle požiadaviek vyplývajúcich z Dohovoru. Vznikli otázky, či predmetné ustanovenia zaručujú právo disponovať pornografickým materiálom, a ak áno, či bol zásah do tohto práva oprávnený.

19. V danom kontexte treba pornografiu chápať tak, ako je definovaná v Trestnom zákone (pozri ods. 30 ďalej).

20. Ochranu nepožíva z princípu žiadna pornografia zahŕňajúca deti, obsahujúca neúctu k ľuďom, násilie, zoofíliu alebo iné patologické sexuálne praktiky v zmysle platnej právnej definície (pozri aj ods. 31 ďalej). Akýkoľvek iný typ pornografie má byť posúdený s ohľadom na jeho špecifické publikum, kontext a ciele, ktoré sleduje jeho rozširovanie. Možno teda rozlíšiť tri "iné" typy pornografie: (i) pornografiu, ktorá bola určená na zobrazovanie v obmedzenom rozsahu alebo vylúčená v danom prípade; (ii) pornografiu, ktorú možno zobrazovať bez obmedzení; a (iii) pornografiu, ktorej posúdenie závisí od konkrétnych okolností.

21 Takáto "iná" pornografia by mohla spadať do rámca súkromného života podľa článku 8 Dohovoru len vtedy, ak by zobrazovala dotknutú osobu alebo scénu zjej intímnej sféry, čo nebol prípad sťažovateľa.

22. Záležitosť bolo preto potrebné posúdiť z pohľadu slobody prijímať informácie podľa článku 10 Dohovoru. Zabavenie predmetných materiálov sťažovateľovi a disciplinárny trest, ktorý mu bol uložený, predstavovali zásah do tejto slobody. Jeho právnym základom bol § 40 písm.i) zákona o výkone trestu odňatia slobody a sledoval ciele ochrany morálky, predchádzania nepokojom a ochrany práv a slobôd iných.

23. Pokiaľ ide o nevyhnutnosť zásahu, predmetné zákonné ustanovenie bolo formulované všeobecne a nepripúšťalo žiadne výnimky a zvažovanie individuálnych záujmov. Špecifikom väzenského prostredia je úplná izolácia od opačného pohlavia, atým úplné vylúčenie intímneho kontaktu s opačným pohlavím. Pornografia tak môže slúžiť ako stimulant pre autoerotické uspokojenie. Mohla však tiež podnecovať k sexuálnym alebo násilným deliktom.

24. Skutočný vplyv pornografie vo väzenskom prostredí je vo všeobecnosti otázkou vyžadujúcou expertné posúdenie a ústavný súd sa nepovažoval za povolaný vyriešiť ju pri rozhodovaní o individuálnej sťažnosti. Preto považoval za potrebné dôverovať racionalite zákonodarcu, že pri úprave zákazu vychádzal z dostatočných expertných poznatkov. Týmito otázkami sa majú zaoberať ústredné orgány štátnej správy a správa konkrétnej väznice nemá možnosti na to, aby posúdila pravdepodobný vplyv pornografie na väzňov v individuálnych prípadoch. Absolútne uprednostnenie uvedených legitímnych cieľov zákonodarcom preto treba akceptovať bez vyvažovania a ohľadu na slobodu jednotlivca prijímať informácie.