Legalis

Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Rozšírené vyhľadávanie

Online časopis

Európsky vyšetrovací príkaz v kontexte aktuálnej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ

Ako v prípade väčšiny nástrojov justičnej spolupráce v trestných veciach, tak aj v prípade uplatňovania európskeho vyšetrovacieho príkazu dochádza k určitým zásahom do základných práv a slobôd osôb dotknutých jeho vykonaním. Práve táto skutočnosť viedla k prijatiu rozhodnutia zo strany Súdneho dvora EÚ, ktoré zásadným spôsobom ovplyvnilo uplatňovanie európskeho vyšetrovacieho príkazu a vyvolalo niekoľko sporných otázok týkajúcich sa budúcnosti predmetného právneho nástroja.Ide o rozhodnutie známe pod označením Gavanozov II, ktoré bude hlavným predmetom analýzy tohto komentára.

As with the most instruments of judicial cooperation in criminal matters, the application of the European Investigation Order also involves certain interferences with the fundamental rights and freedoms of the persons concerned by its execution. This fact led to a decision by the Court of Justice of the EU which had a fundamental impact on the application of the European Investigation Order and raised several controversial issues concerning the future of the legal instrument in question. This decision is known as Gavanozov II, and will be the main subject of the analysis of this commentary.

SZABOVÁ, E.: Európsky vyšetrovací príkaz v kontexte aktuálnej rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ; Justičná revue, 77, 2025, č. 1, 37 – 57.

Kľúčové slová: Gavanozov I, Gavanozov II, európsky vyšetrovací príkaz, vnútroštátne vyšetrovacie opatrenia, právo na účinný prostriedok nápravy.

Key words: Gavanozov I, Gavanozov II, European investigation order, national investigative measures, right to an effective remedy.

Právne predpisy/legislation: Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/41/EÚ z 3. apríla 2014 o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach; Charta Európskej únie; Európsky dohovor o ľudských právach; Zmluva o Európskej únii.

Úvod
Európsky vyšetrovací príkaz predstavuje nástroj justičnej spolupráce v trestných veciach v rámci Európskej únie, ktorý bol zavedený Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2014/41/EÚ z 3. apríla 2014 o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach (ďalej len "smernica o EVP"). Ide o nástroj, ktorý sa vydáva na účely vykonania jedného alebo viacerých konkrétnych vyšetrovacích opatrení v štáte vykonávajúcom európsky vyšetrovací príkaz s cieľom zabezpečenia dôkazov. Európsky vyšetrovací príkaz vo veľkej miere prispel k zefektívneniu systému justičnej spolupráce v trestných veciach medzi členskými štátmi EÚ, keďže na jeho základe dochádza k rozšíreniu uplatňovania zásady vzájomného uznávania aj na vyšetrovacie opatrenia.
Právo na účinný prostriedok nápravy, tak ako je ukotvené v čl. 47 Charty EÚ, bolo v oblasti trestného práva doposiaľ vykladané pomerne stroho. Súdna prax Súdneho dvora EÚ nekoncipovala zásadnejšie požiadavky pre vnútroštátne právne úpravy, pokiaľ ide o dosiahnutie súladnosti s predmetným článkom Charty EÚ. Uvedené sa však zmenilo po prijatí komentovaného
rozsudku Súdneho dvora EÚ z 11. novembra 2021 vo veci č. C-852/19, známeho pod označením Gavanozov II
. Predmetný rozsudok je zásadný nielen tým, že ide o vôbec prvé rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, prostredníctvom ktorého dochádza k pozastaveniu používania nástroja vzájomného uznávania v oblasti trestného práva z dôvodu nedodržiavania základných práv osôb dotknutých vykonaním takéhoto nástroja, ale aj tým, že jeho závery dopadajú nielen na európsky vyšetrovací príkaz, ale aj na možnosť napadnutia vnútroštátnych vyšetrovacích opatrení. Komentované rozhodnutie môže sprísnením výkladu práva na účinný prostriedok nápravy viesť k spomaleniu justičnej spolupráce v trestných veciach a rovnako k potrebe revidovania príslušných vnútroštátnych právnych predpisov. Uvedené dôsledky však vyvstávajú aj z vágnosti, ktorá je pre rozsudok Gavanozov II príznačná a výsledkom ktorej bol takmer okamžitý vznik niekoľkých problémov, resp. sporných otázok súvisiacich s uplatňovaním európskeho vyšetrovacieho príkazu. Komentár vo svojej nasledujúcej časti vykonáva identifikáciu tých najzásadnejších otázok uvedeného charakteru, pričom zároveň vo vzťahu k nim formuluje adekvátne odpovede a to za súčasného nahliadnutia na relevantnú aplikačnú prax členských štátov EÚ, ktorá nasledovala bezprostredne po vynesení rozsudku Gavanozov II.
1 Základná charakteristika rozsudku Gavanozov II a identifikácia z neho plynúcich aplikačných otázok
Dňa 11. novembra 2021 prišlo zo strany Súdneho dvora EÚ k prijatiu rozsudku číslo C-852/19, ktorý bol výsledkom prejudiciálneho konania iniciovaného Špecializovaným trestným súdom v Bulharsku (Specializiran nakazatelen săd). Predmetný rozsudok súvisel s trestným konaním, ktoré bolo na bulharskom Špecializovanom trestnom súde vedené proti Ivanovi Gavanozovi za účasť v zločineckej skupine vytvorenej na účely páchania daňových trestných činov. Aj z tohto dôvodu nesie predmetný rozsudok zjednodušené označenie ako rozhodnutie Gavanozov II
1)
. V uvedenom trestnom konaní totiž prišlo k vydaniu európskeho vyšetrovacieho príkazu (ďalej len "EVP"), na základe ktorého mali príslušné orgány Českej republiky vykonať prehliadky a zaistenie vecí a pristúpiť k výsluchu svedka formou videokonferencie. Práve v súvislosti s vydaním EVP bol zo strany bulharského súdu predložený návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý bol Súdnemu dvoru EÚ doručený dňa 21. novembra 2019. V predmetnom návrhu boli zo strany Specializiran nakazatelen săd položené luxemburskému súdu dve prejudiciálne otázky.
1.
Je vnútroštátna právna úprava, ktorá neupravuje nijaký opravný prostriedok proti vydaniu európskeho vyšetrovacieho príkazu v trestných veciach na domovú prehliadku a prehliadku obchodných priestorov, na zaistenie určitých vecí a na výsluch svedka, zlučiteľná s článkom 14 ods. 1 až 4, článkom 1 ods. 4 a odôvodneniami 18 a 22 smernice 2014/41, ako aj s článkami 47 a 7 Charty v spojení s článkami 13 a 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd?
2.
Je možné za takýchto okolností vydať európsky vyšetrovací príkaz v trestných veciach?
Súdny dvor EÚ odpovedal na položené prejudiciálne otázky nasledovným spôsobom.
I.)
Článok 14 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/41/EÚ z 3. apríla 2014 o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach v spojení s článkom 24 ods. 7 tejto smernice a článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu vydávajúceho európsky vyšetrovací príkaz, ktorá neupravuje nijaký opravný prostriedok proti vydaniu európskeho vyšetrovacieho príkazu na vykonanie prehliadok a zaistení, ako aj na výsluch svedka prostredníctvom videokonferencie.
II.)
Článok 6 smernice 2014/41 v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie a článkom 4 ods. 3 ZEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby príslušný orgán členského štátu vydal európsky vyšetrovací príkaz na vykonanie prehliadok a zaistení, ako aj na výsluch svedka prostredníctvom videokonferencie, ak právna úprava tohto členského štátu neupravuje nijaký opravný prostriedok proti vydaniu takéhoto európskeho vyšetrovacieho príkazu.
Citované, na prvý pohľad nenápadné konštatovania Súdneho dvora EÚ, predstavujúce interpretáciu ustanovení smernice o EVP, vyvolali takmer okamžite po vynesení rozsudku nielen vlnu značnej kritiky, ale predovšetkým vznik niekoľkých zásadných aplikačných problémov a v prípade niektorých členských štátov dokonca značný obrat v oblasti uplatňovania európskeho vyšetrovacieho príkazu. Na základe aplikačnej praxe jednotlivých členských štátov EÚ možno identifikovať nasledujúce problémy, resp. otázky vykazujúce v tomto ohľade najzásadnejší charakter.
1.
Akým spôsobom majú členské štáty naplniť požiadavku Súdneho dvora EÚ, týkajúcu sa opravného prostriedku proti vydaniu EVP?
2.
Na aké druhy vyšetrovacích opatrení je potrebné uplatňovať závery plynúce z rozhodnutia vo veci Gavanozov II?
3.
Akým spôsobom sa bude vykonávať kontrola splnenia požiadavky judikovanej v rozhodnutí Gavanozov II?
4.
Je dôsledkom Gavanazova II nevyhnutnosť existencie účinného prostriedku nápravy aj v právnom poriadku vykonávajúceho štátu?
1.1 Akým spôsobom majú členské štáty naplniť požiadavku Súdneho dvora EÚ, týkajúcu sa opravného prostriedku proti vydaniu EVP?
Jedna z prvých otázok, ktoré vyplynuli z rozhodnutia Gavanozov II, sa týkala toho, kedy bude možné konštatovať, že legislatíva členského štátu napĺňa požiadavku existencie opravného prostriedku uplatniteľného proti vydaniu EVP. Zo znenia predmetného rozsudku totiž nemožno dovodiť, či na jeho podklade vznikla členským štátom povinnosť koncipovania osobitného opravného prostriedku určeného výlučne na namietanie vydania EVP. Na účel objasnenia tejto otázky je potrebné vychádzať primárne zo znenia článkov smernice. Rozhodujúcim v tomto ohľade je konkrétne článok 14 ods. 2 smernice, v zmysle ktorého: "
Vydanie EVP možno v samej veci napadnúť len žalobou podanou vo vydávajúcom štáte
bez toho, aby tým boli dotknuté záruky základných práv vo vykonávajúcom štáte." Smerodajné je pritom slovné spojenie "napadnutie EVP vo veci samej", ktorým má európsky normotvorca na mysli napadnutie vydania EVP z tzv. vecných dôvodov. V nadväznosti na uvedené sa však logicky vynára ďalšia parciálna otázka, a teda otázka, čo je potrebné rozumieť pod pojmom vecné dôvody vydania EVP. Odpoveď nám, žiaľ, neposkytuje ani samotný európsky zákonodarca a rovnako ani Súdny dvor EÚ vo svojom rozhodnutí Gavanozov II. V zahraničnej odbornej literatúre
2)
sa však možno stretnúť s doktrinálnym výkladom, v zmysle ktorého je potrebné vecnými dôvodmi vydania rozumieť:
a)
nevyhnutnosť alebo relevantnosť určitého vyšetrovacieho opatrenia,
b)
potrebný stupeň podozrenia na nariadenie vyšetrovacieho opatrenia, alebo
c)
splnenie podmienok potrebných pre vydanie EVP, koncipovaných v článku 6 ods. 1 smernice
3)
.
Z predmetného uchopenia pojmu "vecné dôvody vydania" možno dovodiť, že napadnutím EVP vo veci samej je potrebné rozumieť aj napadnutie vyšetrovacieho opatrenia, ktoré bolo vykonané na podklade EVP. Z vysloveného výkladu čl. 14 ods. 2 smernice teda vyplýva, že pre členské štáty neexistuje potreba zavádzania nového osobitného opravného prostriedku, ktorý by bol dostupný pre dotknutú osobu výlučne pokiaľ ide o úkon v podobe vydania EVP. Rovnako treba podotknúť, že k záveru iného charakteru nemožno dospieť ani žiadnym výkladom rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci Gavanazov II. Okrem toho, s obdobným konštatovaním sa možno stretnúť aj v stanovisku generálneho advokáta Michala Bobeka, publikovanom práve vo vzťahu k rozhodnutiu Gavanozov II.
4)
Zosumarizujúc vyslovené úvahy a za použitia logického výkladu možno formulovať záver, že vydávajúci štát môže naplniť požiadavku Súdneho dvora EÚ, týkajúcu sa opravného prostriedku proti vydaniu EVP dvomi spôsobmi, a to
a)
koncipovaním osobitného opravného prostriedku vo vzťahu k EVP priamo v implementačnom právnom predpise, alebo
b)
preukázaním existencie opravného prostriedku, ktorý by bolo možné za bežnej situácieu platniť vo vzťahu k vyšetrovacím opatreniam, vykonaným na území vydávajúceho štátu, noktorý je možné preukázateľne uplatniť aj v situácii vykonania predmetných úkonov na podklade EVP na území iného členského štátu.
Z uvedeného teda vyplýva, že povinnosť členských štátov koncipovať nový osobitný opravný prostriedok vo vzťahu k vydaniu EVP neexistuje, pokiaľ ich právne poriadky umožňujú napadnutie vyšetrovacieho opatrenia vykonaného na jeho základe.
Vychádzajúc z relevantných právnych predpisov jednotlivých členských štátov možno ustáliť, že členské štáty riešia požiadavku Súdneho dvora EÚ, týkajúcu sa potreby zakotvenia opravného prostriedku vo vzťahu k vydaniu EVP práve druhým z uvedených spôsobov. V tejto súvislosti možno na ilustráciu poukázať na trestný poriadok Belgicka, ktorý zakotvuje možnosť podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu o nariadení prehliadky, a to po jej vykonaní.
5)
Belgický trestný poriadok dokonca upravuje možnosť preskúmania zákonnosti prehliadky vykonanej v zahraničí, pričom na tento účel obsahuje osobitné ustanovenie o možnosti vyžiadania spisu z vykonávajúceho štátu.
6)
Pokiaľ ide o zhodnotenie právnej úpravy Slovenskej republiky, táto bude podrobená detailnej analýze v poslednej časti príspevku.
Konštatovanie, že členské štáty naplnia požiadavku Súdneho dvora EÚ, plynúcu z rozhodnutia Gavanozov II, možno dokonca podporiť aj znením samotného rozhodnutia Gavanozov II. Súdny dvor EÚ totiž právo na účinný prostriedok nápravy proti EVP v celom rozhodnutí prepája, resp. priam odvíja od prostriedku nápravy, ktorý je prípustný proti opatreniam nariadeným prostredníctvom EVP (bod 35 rozsudku
7)
). Táto skutočnosť však nepôsobí len ako potvrdenie nami už vysloveného konštatovania, ale súčasne naznačuje, že rozhodnutie SD EÚ nedopadá len na potrebu existencie opravného prostriedku proti EVP, ale obdobne aj na potrebu opravného prostriedku proti vnútroštátnym vyšetrovacím opatreniam.
8)
Čisto hypoteticky možno namodelovať situáciu, kedy by zo strany niektorého členského štátu prišlo k doplneniu zákona o EVPo nový osobitný opravný prostriedok uplatniteľný výlučne vo vzťahu k vydaniu EVP za súčasnej neprípustnosti opravného prostriedku proti vnútroštátnym vyšetrovacím opatreniam. Dôsledok uvedeného scenára by bol taký, že osoby, na ktoré sa vzťahuje vyšetrovacie opatrenie nariadené v EVP, budú požívať širšiu ochranu práv ako osoby podliehajúce rovnakým vyšetrovacím opatreniam vykonávaným v rýdzo vnútroštátnych trestných konaniach
9)
. Z tejto úvahy teda pochopiteľne vyplýva, že výsledkom Gavanazova II je nielen potreba revidovania opravných prostriedkov vo vzťahu k vydaniu EVP, ale aj potreba revidovania právnej úpravy súvisiacej s vyšetrovacími opatreniami.
1.2 Na aké druhy vyšetrovacích opatrení je potrebné uplatňovať závery plynúce z rozhodnutia vo veci Gavanozov II?
Vyriešením prvej nami nastolenej otázky, a teda konštatovaním, že členský štát nemá povinnosť koncipovať nový osobitný opravný prostriedok vo vzťahu k vydaniu EVP, pokiaľ jeho právny poriadok umožňuje napadnutie vyšetrovacieho opatrenia vykonaného na základe EVP, nedochádza ani zďaleka k odstráneniu spornosti plynúcej z rozhodnutia Gavanozov II. Ďalšou pomerne nejednoznačnou je tá skutočnosť, že Súdny dvor EÚ v celom rozhodnutí pracuje len s tromi konkrétnymi vyšetrovacími opatreniami, konkrétne s prehliadkou, zaistením a výsluchom svedka realizovaným prostredníctvom videokonferencie. V žiadnom smere sa však už nezmieňuje o tom, či závery formulované v tomto rozsudku je potrebné vzťahovať aj na ďalšie vyšetrovacie opatrenia vykonávané na základe EVP.
Riešenie pomenovanej nejednoznačnosti je pomerne zložité, keďže v tomto ohľade sa nemožno oprieť ani o výklad relevantných ustanovení smernice, ani o výklad jednotlivých častí rozhodnutia Gavanozov II. Domnievam sa však, že vodidlo pri hľadaní relevantného riešenia by mala predstavovať intenzita zásahu do základných práv, ku ktorému dochádza na podklade vykonania EVP. Rôzne vyšetrovacie opatrenia môžu totiž vyvolávať rôznu mieru a intenzitu zásahu do práv dotknutých subjektov, pričom prehliadku a zaistenie je bezpochyby potrebné vnímať ako zásah najzásadnejšieho charakteru
10)
. Vychádzajúc z takto nastaveného merného kritéria sa ako absolútne nezmyselný javí výklad rozhodnutia Gavanozov II, podľa ktorého by sa mal opravný prostriedok požadovať aj vo vzťahu k takým úkonom realizovaným na podklade EVP, ako je vyžiadanie listín z iného členského štátu. S
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).

Registrácia Prihlásenie

Vydanie Justičná revue 1/2025

1/2025
Zobraziť aktuálne vydanie

Archív Justičná revue

Staršie ročníky

Rubriky

Zobraziť všetky rubriky

Seriály

zobraziť všetky seriály

Najpoužívanejšie kľúčové slová

Zoznam kľúčových slov