KATONA a ZÁVARSKÝ proti Slovenskej republike

5. Sťažovatelia vlastnia podiely v obchodnej spoločnosti. V roku 2005 prvý sťažovateľ previedol časť svojho podielu na inú fyzickú osobu (ďalej len "dlžník"), ktorá sa zaviazala zaplatiť prvému sťažovateľovi určitú peňažnú sumu v niekoľkých splátkach.

6. Ako prísľub platby dlžník vystavil v prospech prvého sťažovateľa zmenky zodpovedajúce hodnote príslušných splátok, ktoré mal zaplatiť. Prvý sťažovateľ následne previedol jednu z týchto zmeniek na druhého sťažovateľa.

7. Je nesporné, že v rámci uvedenej dohody (i) prvý sťažovateľ mal nezávislé paralelné pohľadávky voči dlžníkovi tak zo zmluvy o prevode obchodného podielu, ako aj zo zmeniek, a (ii) mohol od dlžníka požadovať plnenie z jedného alebo z oboch týchto titulov. Taktiež uviedol, a jeho tvrdenie vláda priamo nespochybnila (pozri ods. 44 a 48 ďalej), že (iii) neuplatnil svoje práva, ani nepodnikol žiadne iné kroky v súvislosti so svojimi pohľadávkami zo zmluvy o prevode obchodného podielu, a (iv) tieto sa preto premlčali.

8. Keďže nedošlo k plneniu, sťažovatelia zažalovali dlžníka o zaplatenie na základe deviatich z uvedených zmeniek, ktorých úhrnná hodnota predstavovala 74 000 EUR.

Výsledkom boli štyri zmenkové platobné rozkazy vydané Okresným súdom Bratislava V 24. marca 2011, 17. januára 2012, 11. februára a 6. mája 2014, ktorými bolo dlžníkovi uložené zaplatiť sťažovateľom dlžné sumy. Po odmietnutí odvolaní žalovaného boli tieto rozkazy osvedčené ako právoplatné a vykonateľné 30. mája 2016 (rozkaz z 24. marca 2011 v prospech druhého sťažovateľa), 22. augusta 2016 (rozkaz zo 17. januára 2012 v prospech prvého sťažovateľa), 6. novembra 2017 (rozkaz z 11. februára 2014 v prospech prvého sťažovateľa) a 7. novembra 2017 (rozkaz zo 6. mája 2014 v prospech prvého sťažovateľa).

Okresný súd vydal 5. septembra 2014 ďalší zmenkový platobný rozkaz na vyplatenie ďalších súm prvému sťažovateľovi, proti ktorému však bol podaný opravný prostriedok a konanie bolo napokon 23. júla 2019 zastavené bez rozhodnutia vo veci samej z dôvodov vysvetlených v ods. 15 ďalej.

9. V rokoch 2016 až 2018 sťažovatelia podali návrh na nariadenie výkonu štyroch právoplatných a vykonateľných rozsudkov a ich návrhu bolo vyhovené. Pokiaľ ide o pohľadávku priznanú v prospech druhého sťažovateľa (na istinu 20 000 EUR s príslušenstvom), z mesačného príjmu povinného bolo exekučne vymožených 1 399 EUR. Z tejto sumy bolo druhému sťažovateľovi vyplatených 1 092,93 EUR a zostatok si ponechal exekútor na pokrytie trov konania. Okrem toho exekúcia nepriniesla žiadny výťažok, keďže nebol zistený žiadny významný majetok.