P. H. proti Slovenskej republike

23. Dňa 18. januára 2017 vyšetrovateľ Úradu inšpekčnej služby ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len "úrad inšpekčnej služby") začal trestné konanie týkajúce sa pádu sťažovateľky, ale prokuratúra toto rozhodnutie zrušila z dôvodu, že znaky podozrenia z trestného činu neboli náležite definované.

24. Medzitým sa vyšetrovateľ 23. januára a 15. februára 2017 zaujímal o možnosť vypočuť sťažovateľku. Pri prvej príležitosti sa zistilo, že bola stále v umelom spánku. Pri druhej príležitosti, keď bola ešte stále hospitalizovaná, jej lekár odporučil, aby vypočutá nebola.

25. Dňa 10. marca 2017 vyšetrovateľ opäť začal trestné stíhanie proti jednému alebo viacerým neznámym príslušníkom miestneho obvodného oddelenia polície kvôli podozreniu, že tým, že si neplnili svoje povinnosti v súvislosti so strážením sťažovateľky, ako sú definované v nariadení č. 83/2011 Ministra vnútra Slovenskej republiky o vykonávaní eskorty osoby (ďalej len "nariadenie z roku 2011"), nezabránili jej pokusu o útek, čím spáchali prečin marenia úlohy verejným činiteľom v zmysle § 327 ods. 1 Trestného zákona. Nariadenie z roku 2011 je interný predpis, ktorý nie je prístupný verejnosti.

26. Dňa 10. apríla 2017 sa vyšetrovateľ opäť pokúsil o rozhovor so sťažovateľkou. Niekoľko minút pred plánovaným výsluchom mu však bolo oznámené, že sťažovateľka nepríde, pretože ochorela.

27. Sťažovateľka bola následne vypočutá 20. apríla 2017 za prítomnosti svojej matky, znalca z odboru psychológie a sociálneho pracovníka. Prítomná bola aj právna zástupkyňa sťažovateľky, ktorá jej odvtedy po celý čas pomáhala.

28. Pri výsluchu 20. apríla 2017 sťažovateľka uviedla, že si z udalostí na obvodnom oddelení nič nepamätá, ale pamätá si, že ju urážali dvaja policajti, ktorí ju zatkli, a že ju každý z nich raz udrel, ako je opísané už skôr v bode 9.

29. Neskôr v ten istý deň vyšetrovateľ vypočul aj policajtov A. a B. Prvý z nich opísal udalosti na obvodnom oddelení rovnakým spôsobom ako vo svojej pôvodnej výpovedi s tým rozdielom, že uviedol, že stál meter až meter a pol od dverí do dámskej toalety, že sťažovateľka vošla do miestnosti s toaletou, že ho upozornil škripotavý zvuk, na ktorý reagoval zistením, že okno je otvorené, že najprv išiel skontrolovať priestor miestnosti s umývadlom, a že až potom si všimol telo sťažovateľky ležiace na zemi pod oknom. V odpovedi na otázky uviedol, že sťažovateľka bola v miestnosti s umývadlom asi dvadsať sekúnd a že si myslí, že okno bolo pôvodne zatvorené, ale nevie povedať, či bolo zamknuté. Policajt B. nevedel nič, čo by mohlo objasniť uvedené udalosti, keďže nebol prítomný.

30. Dňa 26. apríla 2017 prokuratúra listom informovala vyšetrovateľa, že po preskúmaní materiálov v spise nezistila žiadne dôvody na trestné stíhanie žiadneho policajta. Napriek tomu došlo k zanedbaniu povinností v súvislosti so strážením sťažovateľky, čo by sa mohlo riešiť ako disciplinárne previnenie. Tvrdenie sťažovateľky pri výsluchu 20. apríla 2017, že ju zatýkajúci policajti fyzicky a slovne týrali, však bolo potrebné prešetriť ako samostatnú vec pod samostatným číslom spisu. Kópia listu z 26. apríla 2017 nebola sťažovateľke doručená.

31. V ten istý deň, t. j. 26. apríla 2017, právna zástupkyňa sťažovateľky požiadala o to, aby sa v rámci vyšetrovania preskúmalo tvrdenie sťažovateľky o fyzickom a slovnom týraní, najmä s cieľom zistiť, či takéto prípadné zlé zaobchádzanie mohlo byť dôvodom skoku sťažovateľky z okna. Tieto okolnosti by sa mohli objasniť výsluchom sťažovateľkinho brata a matky.

32. Listom z 12. mája 2017 vyšetrovateľ zamietol žiadosť sťažovateľkinej právnej zástupkyne z dôvodu, že sťažovateľka mala postavenie svedka, a že na rozdiel od obetí svedkovia nemajú právo žiadať o vykonanie ďalších vyšetrovacích úkonov. Zároveň ju informoval, že údajné zlé zaobchádzanie sa bude skúmať v samostatnom konaní.

33. V ten istý deň, t. j. 12. mája 2017, vyšetrovateľ postúpil vec riaditeľovi miestneho obvodného oddelenia polície, aby ju riešil ako disciplinárny priestupok. Pritom zohľadnil výpovede sťažovateľky a policajtov A. a B., ako aj uvedenú dokumentáciu. Vyšetrovateľ konštatoval, že keďže sťažovateľku na obvodnom oddelení vybavoval policajt A. ako príslušník, ktorý ju zadržal, jeho zodpovednosť vo vzťahu k nej sa tam stále riadila režimom platným pre eskortovanie osoby podľa nariadenia z roku 2011. Konkrétne mal povinnosť strážiť sťažovateľku tým, že by nepretržite sledoval jej správanie a bol by pripravený zasiahnuť, aby zabránil úteku alebo neposlušnosti [§ 34 písm. a) a b) nariadenia z roku 2011]. Policajt A. si tieto povinnosti dôsledne nesplnil, najmä keď sa otočil chrbtom k vstupným dverám do priestoru toalety, čím ju stratil z dohľadu, pričom neprijal také opatrenia, ako napríklad overenie, či je dané okno zamknuté, alebo zabezpečenie stráženia sťažovateľky v priestore toalety inou osobou rovnakého pohlavia. Sťažovateľka toto pochybenie využila a pokúsila sa o útek. Miera zodpovednosti policajta A. však bola znížená týmito faktormi: sťažovateľka nebola nebezpečnou páchateľkou; bola len podozrivá z relatívne menej závažného skutku - priestupku; predpokladalo sa, že po výsluchu bude prepustená; až do incidentu bolo jej správanie pokojné; a priestupok, z ktorého bola podozrivá, bol nakoniec objasnený, takže nakoniec bolo možné 14. marca 2017 vzniesť voči nej obvinenie z krádeže. V kombinácii so služobnými výsledkami policajta A. sa teda disciplinárne opatrenie považovalo za dostatočné. Sťažovateľka nebola o tomto rozhodnutí informovaná.