Právny portál určený širokej odbornej verejnosti

Online časopis

SHIKSAITOV proti Slovenskej republike

čl. 5 ods. 1 písm. f) • extradícia • nedostatočná starostlivosť zo strany orgánov pri rozhodovaní o prípustnosti vydania sťažovateľa do jeho krajiny pôvodu napriek postaveniu utečenca priznanému iným členským štátom EÚ • extradícia požadovaná krajinou, v ktorej bol sťažovateľ údajne prenasledovaný • legitímne vyšetrovanie slovenských orgánov vzhľadom na vylúčenia z exteritoriálneho účinku postavenia utečenca priznaného Švédskom, stanovené v Ženevskom dohovore z roku 1951 • nepreskúmaná uplatniteľnosť vylučovacej klauzuly v azylovom konaní vo Švédsku • celková dĺžka väzby sťažovateľa počas extradičného konania v trvaní viac ako 21 mesiacov, aj keď všetky príslušné informácie boli k dispozícii do konca druhého mesiaca
čl. 5 ods. 5 • odškodnenie • žiadne vymáhatelné právo na náhradu škody za  neprimeranú dĺžku väzby v rozpore s čl. 5 ods. 1 
 
V prípade Shiksaitov proti Slovenskej republike Európsky súd pre ľudské práva (prvá sekcia), zasadajúc v komore v zložení: Ksenija Turkovic, predsedníčka, Krzysztof Wojtyczek, Linos-Alexandre Sicilianos, Alena Poláčková, Péter Paczolay, Erik Wennerstrom, Lorraine Schembri Orland, sudcovia, a Abel Campos, tajomník sekcie,
berúc do úvahy:
sťažnosti (č. 56751/16 a 33762/17), ktoré podal Súdu podľa článku 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor") proti Slovenskej republike 22. septembra 2016 a 27. apríla 2017 ruský štátny občan čečenského pôvodu, pán Hamzat Shiksaitov (ďalej len "sťažovateľ");
rozhodnutie oznámiť námietky vznesené podľa článku 5 ods. 1 písm. f) a ods. 5 a článku 13 Dohovoru slovenskej vláde (ďalej len "vláda") a vyhlásiť zvyšok sťažnosti za neprijateľný;
stanoviská strán;
s prihliadnutím nato, že ruská vláda nevyužila svoje právo intervenovať v konaní (podľa článku 36 ods. 1 Dohovoru);
po neverejnom prerokovaní 17. novembra 2020,
vydáva nasledujúci rozsudok, ktorý bol prijatý v už uvedený deň:
ÚVOD
1.
Prípad sa týka najmä údajného nezákonného predbežného zadržania sťažovateľa v Slovenskej republike a jeho následnej väzby s cieľom jeho vydania do Ruska, hoci mu bol predtým vo Švédsku priznaný štatút utečenca.
SKUTKOVÝ STAV
2.
Sťažovateľ sa narodil v roku 1982 a žije v Alveste (Švédsko). Zastupovala ho pani I. Rajtáková, advokátka vykonávajúca prax v Košiciach.
3.
Vládu zastupovala jej zástupkyňa, pani M. Pirošíková z ministerstva spravodlivosti.
4.
Skutkové okolnosti prípadu, ako ich uviedli strany, možno zhrnúť takto.
5.
Dňa 12. júla 2007 Federálny súd oblasti Zavodskoj v Groznom (Čečenská republika) vydal na sťažovateľa medzinárodný zatýkací rozkaz z dôvodu trestného stíhania pre skutky terorizmu, ktorých sa mal dopustiť v roku 2004 v Groznom ako člen ozbrojenej skupiny a v súvislosti s ktorými mu v prípade odsúdenia hrozil doživotný trest odňatia slobody.
6.
V rokoch 2010 - 2011 bolo voči sťažovateľovi na Ukrajine vedené extradičné konanie, ale sťažovateľ unikol do Švédska.
7.
Dňa 6. decembra 2011 mu bol vo Švédsku udelený azyl z dôvodu jeho politických názorov a bolo mu priznané povolenie na trvalý pobyt.
8.
Dňa 15. januára 2015 o 20.45 hod. bol sťažovateľ počas svojej cesty na Ukrajinu zachytený slovenskou hraničnou políciou ako osoba nachádzajúca sa na zozname hľadaných osôb, vedenom Interpolom; bol odvezený na oddelenie hraničnej polície vo Vyšnom Nemeckom. Príslušný policajný záznam sa odvolával na § 17b ods. 1 zákona o Policajnom zbore (zákon č. 171/1993 Z.z.).
9.
Zadržaný bol v nasledujúci deň (16. januára 2015) o 1.00 hod. podľa § 504 ods. 2 Trestného poriadku (ďalej len "TP"), a to na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu, ktorý bol na jeho osobu vydaný 12. júla 2007. V príslušnom policajnom zázname bolo uvedené, že krajský prokurátor v Košiciach (ďalej len "prokurátor") dal súhlas so zadržaním o 1.00 hod.
10.
Neskôr v ten istý deň bol sťažovateľ umiestnený v cele policajného zaistenia v Košiciach; Krajským súdom v Košiciach (ďalej len "krajský súd") mu bol ustanovený obhajca. O 13.00 hod. bol vypočutý prokurátorom a oboznámený s dôvodmi jeho zadržania. Pri tejto príležitosti bolo uvedené, že Interpol potvrdil, že sťažovateľ je stále hľadanou osobou (o zatknutie a vydanie ktorej požiadalo Rusko), a že Rusko sa zaviazalo včas zaslať slovenským orgánom extradičné dokumenty. Sťažovateľ poprel spáchanie akéhokoľvek trestného činu v Rusku, tvrdiac, že bol prenasledovaný v dôsledku aktivít jeho brata v Čečensku. V reakcii na jeho vyhlásenie, že mu bol vo Švédsku udelený azyl, prokurátor uviedol, že okolnosti vedúce k priznaniu azylu sťažovateľovi budú preverené.
I. PREDBEŽNÁ VÄZBA SŤAŽOVATEĽA (SŤAŽNOSŤ Č. 56751/16)
11.
Dňa 17. januára 2015 podal prokurátor na krajský súd návrh na vzatie sťažovateľa do predbežnej väzby podľa § 504 ods. 3 TP. Uviedol, že v danom štádiu sťažovateľov status utečenca, ktorý bol potvrdený Interpolom v Štokholme, nepredstavuje prekážku začatia predbežného vyšetrovania v súvislosti s jeho prípadným vydaním, a to vzhľadom na to, že azylová politika nebola zjednotená právom EÚ. Podľa Európskeho dohovoru o vydávaní z roku 1957 a podľa TP bolo preto nevyhnutné zabezpečiť sťažovateľovu prítomnosť na území Slovenskej republiky do rozhodnutia, či je jeho vydanie do Ruska prípustné.
12.
Dňa 19. januára 2015 krajský súd vypočul sťažovateľa, ktorý zopakoval, že mu bol vo Švédsku udelený azyl. Krajský súd vzal do úvahy, že proces udeľovania azylu prebieha v rámci konania, ktoré sa líši od extradičného konania, a že predbežné vyšetrovanie v rámci extradičného konania (podľa § 502 TP) vykonáva prokurátor, preto krajský súd považoval za nevyhnutné zabezpečiť prítomnosť sťažovateľa na území Slovenskej republiky, kým štát, ktorý žiada o vydanie, nepodá žiadosť o toto vydanie v súlade s § 505 ods. 3 TP. Podľa § 505 ods. 1 TP teda rozhodol tak, že vyhovel návrhu prokurátora a vzal sťažovateľa do predbežnej väzby počas extradičného konania, a to s účinnosťou od 15. januára 2015 o 20.45 hod.
13.
Sťažovateľ podal sťažnosť, ktorú neskôr doplnil prostredníctvom novej zvolenej obhajkyne. Predovšetkým uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že mu bol vo Švédsku udelený azyl, ustanovenie § 501 písm. b) TP neumožňovalo jeho vydanie do iného štátu. Ďalej uviedol, že na jeho zadržanie 15. januára 2015 bol potrebný súhlas prokurátora a že Rusko nepožiadalo o jeho vzatie do predbežnej väzby (ako to vyžaduje článok 16 Európskeho dohovoru o vydávaní).
14.
Listom z 27. januára 2015 prokurátor požiadal švédske orgány o poskytnutie bližších informácií o sťažovateľovom statuse vo Švédsku.
15.
Dňa 9. februára 2015 piaty senát najvyššieho súdu zamietol sťažovateľovu sťažnosť. S odvolaním sa na zatýkací rozkaz a dokumenty vzťahujúce sa na prebiehajúce trestné stíhanie sťažovateľa, zaslané ruskými orgánmi prostredníctvom Interpolu, považoval podmienky ustanovené TP pre predbežnú väzbu za splnené. Skutočnosť, že sťažovateľovi bol vo Švédsku udelený azyl (ktorá mala byť ešte prešetrená prokurátorom z hľadiska vylučovacej klauzuly podľa článku 1F Ženevského dohovoru z roku 1951 - pozri ďalej uvedený odsek 22), takejto väzbe nebránila. V každom prípade, v danom štádiu nebolo možné určiť, či bude prípadná extradícia prípustná alebo nie.
16.
Dňa 19. februára 2015 podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, ktorou napadol rozhodnutie najvyššieho súdu. Odvolávajúc sa na svoje právo nebyť pozbavený osobnej slobody bez právneho základu, poukázal nato, že štát, ktorý na neho vydal medzinárodný zatýkací rozkaz, nepožiadal o jeho vzatie do predbežnej väzby a uviedol, že jeho status utečenca automaticky vylučuje akékoľvek vydanie. Ďalej konštatoval, že viacero jeho procesných práv zaručených v článku 6 ods. 1 a ods. 3 písm. c) Dohovoru bolo porušených v priebehu konania týkajúceho sa jeho vzatia do predbežnej väzby.
17.
Po verejnom zasadnutí, ktoré sa konalo 26. januára 2016, ústavný súd vyhlásil nález z 28. januára 2016 (sp. zn. II. ÚS 352/2015, doručený sťažovateľovej obhajkyni 22. marca 2016), ktorým rozhodol, že sťažovateľove práva zaručené článkami 5 a 6 Dohovoru neboli porušené. Uviedol, že počiatočné obmedzenie sťažovateľovej osobnej slobody sa zakladalo na zákone o Policajnom zbore a nevyžadovalo súhlas prokurátora; až po tom, čo orgány preverili, že sťažovateľ je stále medzinárodne hľadanou osobou, mohol byť sťažovateľ v súlade s § 504 ods. 2 TP zadržaný s predchádzajúcim súhlasom prokurátora. Jeho následné vzatie do predbežnej väzby bolo podmienené iba relevantným návrhom podaným prokurátorom podľa § 504 ods. 3 TP; v každom prípade, článok 16 ods. 1 Európskeho dohovoru o vydávaní nebolo možné vykladať tak, že takúto žiadosť musí podať štát požadujúci vydanie. Ústavný súd ďalej uviedol, že preklad rozhodnutia o udelení azylu sťažovateľovi švédskymi orgánmi bol sťažovateľom predložený až po tom, ako najvyšší súd rozhodol vo veci, a že podmienky týkajúce sa prípustnosti jeho vydania sú predmetom predbežného vyšetrovania uskutočňovaného prokurátorom, pričom účel by mohol byť zmarený, ak by sťažovateľ nebol vzatý do predbežnej väzby.
II. VYDÁVACIA VÄZBA SŤAŽOVATEĽA A EXTRADIČNÉ KONANIE (SŤAŽNOSŤ Č. 33762/17)
18.
Dňa 20. februára 2015 podal prokurátor podľa § 505 ods. 5 a § 506 ods. 1 TP návrh na vzatie sťažovateľa do vydávacej väzby. Poznamenal, že predbežná väzba nemôže trvať viac ako štyridsať dní, ktoré uplynú 23. februára 2015, a že cieľ tejto väzby bol dosiahnutý, pretože extradičná žiadosť vo vzťahu k sťažovateľovi (obsahujúca potrebné záruky týkajúce sa zaobchádzania so sťažovateľom a konania v jeho veci v prípade jeho vydania) podala ruská generálna prokuratúra 17. februára 2015. Prokurátor uviedol, že počas následného konania budú náležite preskúmané okolnosti, ktoré sa týkajú priznania postavenia utečenca sťažovateľovi vo Švédsku, a dosah týchto okolností na výsledok predbežného vyšetrovania a budú vyžiadané správy od slovenského ministerstva zahraničných vecí a UNHCR o bezpečnostnej situácii v Rusku a o tom, či je pravdepodobné, že budú už uvedené záruky dodržané.
19.
Dňa 23. februára 2015 krajský súd podľa § 506 ods. 1 TP vyhovel skôr uvedenému návrhu, majúc názor, že zatiaľ čo cieľ predbežnej väzby bol dosiahnutý doručením extradičnej žiadosti, cieľ extradičného konania nebolo možné dosiahnuť bez toho, aby bol sťažovateľ vzatý do vydávacej väzby a aby sa mu tým zabránilo v úteku. Konštatujúc, že švédske orgány (podľa ich odpovede na skôr uvedené dožiadanie zaslané prokurátorom) počas azylového konania neoverovali, či sa sťažovateľ nachádza na zozname hľadaných osôb, vedenom Interpolom, súd uviedol, že relevantné okolnosti a ich dosah na predbežné vyšetrovanie je potrebné náležite preskúmať.
20.
Sťažovateľ podal sťažnosť, v ktorej namietal, citujúc smernicu 2011/95/EU, že Slovenská republika je viazaná rozhodnutím švédskych orgánov, ktorým mu bol udelený azyl.
21.
Dňa 10. marca 2015 bol sťažovateľ vypočutý prokurátorom a informovaný o žiadosti o jeho vydanie, podanej Ruskom; s vydaním nesúhlasil.
22.
Dňa 16. marca 2015 piaty senát najvyššieho súdu zamietol sťažovateľovu sťažnosť proti rozhodnutiu z 23. februára 2015. Poznamenal, že extradičná žiadosť (spolu s potrebnými dokumentmi) bola zo strany Ruska podaná 17. februára 2015 a že účel predbežnej väzby tým bol dosiahnutý; prepustením sťažovateľa v danom štádiu konania by však došlo k zmareniu ukončenia predbežného vyšetrovania a teda aj účelu extradičného konania. S odvolaním sa na (i) vylučovaciu klauzulu podľa článku 1F písm. b) Ženevského dohovoru z roku 1951, ktorá stanovuje, že ustanovenia uvedeného dohovoru sa nevzťahujú na žiadnu osobu, vo vzťahu ku ktorej existujú vážne dôvody domnievať sa, že spáchala závažný nepolitický trestný čin mimo štátu svojho azylu predtým, než v ňom bola prijatá ako utečenec, a (ii) podobné vylučovacie ustanovenie uvedené v článku 12 ods. 2 písm. b) smernice 2011/95/EU najvyšší súd usúdil, že naposledy uvedené ustanovenie, aj keď ho Švédsko pri udeľovaní azylu sťažovateľovi nerešpektovalo, bránilo Slovenskej republike v akceptovaní a uplatnení postavenia utečenca voči sťažovateľovi (ďalej spolu len ako "vylučovacie ustanovenia").
23.
V máji 2015 podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu. S odvolaním sa na článok 5 ods. 1 a článok 6 ods. 1 Dohovoru namietal, že slovenské orgány sú viazané rozhodnutím švédskych orgánov, ktorým mu bol udelený azyl, a že neexistujú žiadne dôvody domnievať sa, že sa dopustil činov uvedených v článku 12 ods. 2 písm. b) smernice 2011/95/EU. Následne bola sťažnosť prijatá na konanie pod sp. zn. II. ÚS 53/2016 a pred ústavným súdom sa uskutočnilo ústne pojednávanie.
24.
Dňa 9. októbra 2015 prokurátor podal krajskému súdu návrh na rozhodnutie o prípustnosti vydania sťažovateľa do Ruska. Poukázal na (i) skutočnosť, že švédske orgány pred udelením azylu sťažovateľovi neoverovali, či sa jeho meno nenachádza v databáze hľadaných osôb, vedenej Interpolom, (ii) vyhlásenie Úradu vysokého komisára OSN pre utečencov, podľa ktorého ochrana priznaná sťažovateľovi z dôvodu jeho postavenia utečenca nebola bezpodmienečná, a (iii) záruky, ktoré Rusko poskytlo, pokiaľ ide o zaobchádzanie so sťažovateľom a konanie voči nemu v prípade jeho vydania.
25.
Verejné zasadnutie, ktoré sa uskutočnilo pred krajským súdom 26. januára 2016, bolo odročené na účel dožiadania dodatočných informácií od ruských orgánov, týkajúcich sa existencie ďalších písomných dôkazov, potrebných na doplnenie extradičnej žiadosti. Zo spisu vyplýva, že ruská generálna prokuratúra v odpovedi uviedla, že skôr uvedená extradičná žiadosť sa zakladala predovšetkým na skutočnosti, že predbežné vyšetrovanie viedlo k medzinárodnému pátraniu a vydaniu medzinárodného zatýkacieho rozkazu; ruská generálna prokuratúra dodala, že ruský právny poriadok nevyžaduje na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu presvedčivé dôkazy vedúce k podozreniu zo spáchania trestného činu.
26.
Dňa 8. septembra 2016 krajský súd rozhodol, že vydanie sťažovateľa do Ruska je prípustné. Uviedol, že utečenci nepožívajú automaticky imunitu voči trestnému stíhaniu, ako to vyplýva z článku 1F Ženevského dohovoru z roku 1951 a článku 12 ods. 2 písm. b) smernice 2011/95/EU. V posudzovanom prípade vzhľadom na to, že sťažovateľ bol podozrivý zo spáchania závažného nepolitického trestného činu, toto naposledy uvedené ustanovenie bránilo Slovenskej republike - ako dospel k záveru najvyšší súd vo svojom rozhodnutí zo 16. marca 2015 - uplatniť vo vzťahu k sťažovateľovi postavenie utečenca. Okrem toho, Rusko ako zmluvná strana Dohovoru poskytlo konkrétne a špecifikované záruky, že sťažovateľ nebude podrobený zaobchádzaniu, ktoré by bolo v rozpore s článkom 3 Dohovoru.
27.
Nálezom z 13. októbra 2016 ústavný súd nevyhovel sťažovateľovej ústavnej sťažnosti (sp. zn. II. ÚS 53/2016). Uviedol, že záruka
non-refoulement
nie je bezpodmienečná, pretože relevantné vylučovacie ustanovenia umožňujú vylúčenie osôb, ktoré si nezaslúžia ochranu utečenca, z tejto ochrany, a ako také nepredstavujú prekážku pre dožiadaný štát, aby vo vzťahu k týmto osobám podnikol určité kroky v priebehu extradičného konania (vrátane konania o vydávacej väzbe). V dôsledku toho článok 14 ods. 3 písm. a) smernice 2011/95/EÚ zaväzuje členské štáty odňať postavenie utečenca osobe, pokiaľ sa preukáže, že osoba mala byť vylúčená z priznania postav
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.

Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.

Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).