Cestovný čas zamestnancov ako pracovný čas

Španielske spoločnosti a&(ďalej spolu ako ") inštalovali a udržiavali systémy na zamedzenie krádežiam a neoprávneným vstupom v domácnostiach, ako aj v priemyselných a obchodných prevádzkach. Pracovný čas začínal plynúť od okamihu, keď zamestnanec prišiel do priestorov podniku, aby si vyzdvihol vozidlo, zoznam klientov, ktorých má navštíviť, ako aj cestovný plán. Počítanie bolo ukončené, keď sa vrátil odovzdať vozidlo.

V roku 2011 uzavrela svoje pobočky v provinciách a zamestnanci, ktorí ostali bez stabilného pracoviska, boli pridelení k centrále v Madride. Odvtedy sa museli každý deň zo svojich bydlísk presúvať k prvému zákazníkovi, u ktorého poskytovali technické služby. K dispozícii dostali vozidlá, ktoré využívali aj pre návraty od posledného zákazníka. Plán s miestami, ktoré mali navštíviť, prijímali prostredníctvom mobilných telefónov v predvečer nasledujúceho dňa. Vzhľadom na veľkosť prideleného územia museli na začiatku a na konci dňa precestovať rôzne vzdialenosti, ktoré mohli presiahnuť aj 100 km. S prihliadnutím na intenzitu dopravy to mohlo niekedy trvať až tri hodiny. Popritom sa museli zamestnanci raz alebo viackrát do týždňa dostaviť do firmy pre prepravnú logistiku v blízkosti svojho bydliska, aby si vyzdvihli potrebné prístroje, súčiastky a materiál.

Od uzavretia regionálnych kancelárií sa pracovný čas zisťoval od príchodu k prvému zákazníkovi až do momentu odchodu od posledného zákazníka, pričom doň spadali len úkony u zákazníkov a presuny medzi nimi. Cesty z bydliska k prvému zákazníkovi a od posledného späť domov sa posudzovali ako doba odpočinku.

Najvyšší súd Španielska () prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, či sa čas strávený cestou z bydliska k prvému zákazníkovi a od posledného zákazníka do bydliska má považovať za pracovný čas alebo za dobu odpočinku v zmysle smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej ako "smernica").¹⁾

Cieľom smernice je stanovenie minimálnych požiadaviek určených na zlepšenie životných a pracovných podmienok zamestnancov tým, že im poskytuje minimálne doby odpočinku, primerané prestávky v práci a maximálnu hranicu 48 hodín pre priemernú dĺžku pracovného týždňa, vrátane nadčasov.²⁾ Pracovný čas a doba odpočinku sa navzájom vylučujú.³⁾

Podľa článku 2 ods. 1 smernice je pracovným časom ""⁴⁾.

Vymedzenie tohto pojmu obsahuje tri zložky, ktoré s prihliadnutím na rozhodovaciu prax Súdneho dvora musia byť naplnené kumulatívne. Spolu s dobou odpočinku ide o základné, všeobecne uplatniteľné definície, ktoré podmieňujú ďalšie ustanovenia smernice. Nie sú teda voľne k dispozícii zákonodarným orgánom členských štátov, ktoré sú oprávnené upravovať iba niektoré stránky pracovného času pri dodržiavaní fundamentálnych požiadaviek právneho systému Európskej únie.

argumentovala, že cestovný čas by nemal byť považovaný za "vykonávanie činnosti alebo povinnosti", pretože plnenie úloh pozostáva iba z inštalácie alebo opravy bezpečnostných zariadení priamo u zákazníkov.⁵⁾ Takýto postoj bol Súdnym dvorom odmietnutý. Cestovanie nie je časom neaktivity, ale integrálnou súčasťou úloh technikov, za pomoci ktorej sa dostávajú na miesto určené zamestnávateľom.⁶⁾ Inak by zamestnávatelia mohli tvrdiť, že akýkoľvek čas strávený hocičím iným než vykonávaním konkrétne zadaných úloh je potrebné klasifikovať ako dobu odpočinku.⁷⁾

Opäť neobstála koncepcia postavená len na aktivitách, ktoré patria k hlavnému predmetu (podnikateľskej) činnosti zamestnávateľa. Pracovný čas nezávisí od toho, akú prácu zamestnanec naozaj vykonal, ale musí sa posudzovať ako celok. Najdôraznejšie to uviedol Súdny dvor v , keď ""⁸⁾. Opačné poňatie by bolo nielen v rozpore s univerzálnym princípom pracovného práva Európskej únie pri zabezpečovaní ochrany zdravia a bezpečnosti pri práci⁹⁾, ale spôsobovalo by aj praktické problémy v monitorovaní skutočnej pracovnej činnosti zamestnancov.¹⁰⁾

Pri druhom znaku "podľa pokynov zamestnávateľa" Súdny dvor skonštatoval, že rozhodujúcim faktorom je povinnosť zamestnanca byť zamestnávateľovi"¹¹⁾. Ide o prejav princípu subordinácie, ktorý je typický pre pracovné právo. Technici boli povinní dodržiavať pokyny zamestnávateľa, t.j. poradovník klientov, ktorý mohol byť kedykoľvek zmenený. Ich nerešpektovanie môže byť vyhodnotené ako porušenie pracovnej disciplíny a môže viesť až ku skončeniu pracovnoprávneho vzťahu. Okrem toho zamestnanci nemali počas jázd možnosť voľne organizovať si svoj čas ani venovať sa vlastným záujmom.¹²⁾

Súdny dvor síce nadviazal na pripomienky generálneho advokáta, podľa ktorého čas presunov patrí pod pracovný čas, keďže trasy a vzdialenosti závisia výlučne od vôle zamestnávateľa, ktorý môže počas nich nariadiť aj vykonanie práce u dodatočných zákazníkov.¹³⁾ Na rozdiel od neho však sudcovia pokladali za dôležitejšie, že cesty k prvému a od posledného zákazníka vykazovala ako denný pracovný čas už pred rokom 2011 a povaha týchto ciest ostala rovn