Ad "zmeny v ukladaní a výkone trestov"

Pre lepšie pochopenie problematiky by som chcel na úvod poukázať na niektoré historické súvislosti. Trest odňatia slobody na doživotie bol do trestného zákona č. 140/1961 Zb. doplnený novelou 175/1990 Zb. ako jedna z foriem "výnimočného trestu" a "náhrada" za zrušený trest smrti. Zjednodušene povedané, trest odňatia slobody na doživotie bolo možné uložiť páchateľovi, ktorý spáchal taxatívne vymedzené trestné činy, pričom zavinil smrť iného úmyselne, no zároveň museli byť kumulatívne splnené ďalšie tri podmienky: a) stupeň nebezpečnosti takého trestného činu pre spoločnosť je ..., b) uloženie takého trestu si a c) , že by páchateľa bolo možné napraviť trestom odňatia slobody v rozsahu od pätnástich až do dvadsiatich piatich rokov.

Ďalšie zmeny vo vzťahu k trestu odňatia slobody na doživotie, dovolím si povedať, že a na základe politického rozhodnutia boli vykonané v roku 2003. Cieľom citovanej novely bolo sprísnenie trestov, , a tým vyššia bezpečnosť v spoločnosti. Z tých najvýznamnejších zmien, vo vzťahu k téme článku, by som spomenul:

Väčšina legislatívnych zmien vo vzťahu k trestu odňatia slobody na doživotie bola "importovaná" zo Spojených štátov amerických (ďalej len "USA"); predkladateľ sa na to v dôvodovej správe výslovne odvoláva a tiež sa odvoláva aj na staršie americké články z rokov 1982 - 1993. Neviem, či majú byť USA s najvyšším indexom väzenskej populácie naším " "? V roku 2018, ako jediný štát na svete, mali USA na 100 000 obyvateľov viac ako 600 (konkrétne 655) väzňov vo výkone trestu odňatia slobody. Podľa zverejnenej štúdie bolo v roku 2014 na celom svete vo výkone trestu odňatia slobody na doživotie približne 479 000 ľudí, z toho 161 957 bolo v USA, t.j. viac ako tretina ( ) všetkých osôb vo výkone trestu odňatia slobody na doživotie na celom svete. Okrem toho, recentná literatúra poukazuje na skutočnosť, že "americký model trestania" sa . Citovaný autor uvádza, že v rokoch 1992 - 2016 došlo v USA k nárastu trestu odňatia slobody bez možnosti predčasného prepustenia z 12 453 osôb v roku 1992 na 53 290 osôb v roku 2016, t.j. nárast o ! V USA sa trest odňatia slobody bez možnosti prepustenia označuje aj ako V Európe boli v ostatnom období realizované viaceré projekty venujúce sa medzinárodnému porovnaniu ukladaniu trestu odňatie slobody na doživotie predovšetkým v kontexte ochrany ľudských práv.

Je zaujímavé, že v čase schvaľovania zmien v SR (rok 2003) už bola dostupná , ktorá poukazovala na niektoré problémy trestu odňatia slobody na doživotie, predovšetkým na účinky takéhoto trestu, na možnosti podmienečného prepustenia odsúdených a hodnotenie miery rizika pri takýchto odsúdených. Predkladateľ citovaného legislatívneho návrhu na závery z tejto správy nijako nereflektoval.

Ale vráťme sa naspäť do našich geografických podmienok. Už v čase prijímania predmetných návrhov sa odborná verejnosť dosť kriticky vyjadrovala k uvedeným zmenám. V hodnotiacej komisii INEKO vznikla najväčšia polemika ohľadne návrhu zaviesť do našej trestnej legislatívy zásadu "trikrát a dosť". Objavili sa aj názory považujúce zásadu "trikrát a dosť" za zvyšovanie štátneho normativizmu, ktorý je v konflikte s nezávislým rozhodovaním súdov. Mnohí hodnotitelia sa obávali, že pri tak široko navrhovaných trestných činoch spadajúcich pod zásadu "trikrát a dosť" by mohlo byť uplatňovanie tohto nového inštitútu zneužitelné.

Zmeny, ktoré boli zavedené v roku 2003, boli prevzaté v rámci rekodifikácie do Trestného zákona s tým, že došlo v niektorých prípadoch . Napr. pri treste odňatie slobody na doživotia (§ 47 ods. 1 Trestného zákona) sa "vypustila" jedna z podmienok na uloženie takéhoto trestu - " " stupeň nebezpečnosti činu pre spoločnosť, pri aplikácii zásady "trikrát a dosť" sa posudzovanie podmienok na uloženie trestu odňatia slobody t.j. zisťovanie, či uloženie takéhoto trestu si vyžaduje účinná ochrana spoločnosti a či je alebo nie je nádej na nápravu páchateľa trestom do dvadsaťpäť rokov. Trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov, pri uplatňovaní zásady "trikrát a dosť", bolo možné uložiť len vtedy, ak boli splnené podmienky na (§ 39 Trestného zákona). Pri trestnom čine úkladnej vraždy (§ 144 ods. 3 Trestného zákona) bola stanovená

Krátko po účinnosti Trestného zákona začali vyvstávať zásadné aplikačné problémy s ukladaním trestov na doživotie v zmysle uvedených ustanovení. Potvrdili sa obavy z normativizmu, ktorý je v konflikte s nezávislým rozhodovaním súdov, keďže sudcovia, niekedy aj proti vlastnému presvedčeniu, museli ukladať trest odňatia na doživotie, a to aj vtedy, keď podľa nich neboli na to splnené podmienky.

Postupne sa začali vyskytovať súdne podania vo vzťahu k uplatňovaniu absolútneho trestu odňatia slobody na doživotie. Osoba odsúdená na trest odňatia slobody na doživotie podala na Európsky súd pre ľudské práva sťažnosť, v ktorej predovšetkým namietala, že v dôsledku uloženia "neredukovateľného trestu odňatia slobody na doživotie" (doživotie bez možnosti podmienečného prepustenia) došlo k porušeniu článkov 3 a 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor"). K obsahu rozsudku pozri text ďalej.

Okrem toho sudca Okresného súdu v Pezinku podal na Ústavný súd SR (ďalej aj Ústavný súd") návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov. Podstatou podania bol návrh na vyslovenia nesúladu § 47 ods. 2 Trestného zákona s Čl. 16 ods. 2 Ústavy SR a s čl. 3 Dohovoru, ako aj nesúladu § 67 ods. 3 Trestného zákona s čl. 5 ods. 4 Dohovoru a s čl. 10 ods. 1 a ods. 3 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

V čase rozhodovania Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len "ESLP" alebo "Súd"), resp. Ústavného súdu SR, počas prerokovávania návrhu novely Trestného zákona, ktorá sa týkala predovšetkým financovania terorizmu, boli v Národnej rade SR na základe spoločnej správy výborov doplnené zmeny v súvislosti s trestom odňatia slobody na doživotie s účinnosťou od 1. januára 2010.

Odôvodnenie navrhovaných zmien bolo veľmi stručné: Na základe uvedených legislatívnych zmien a po vyjadrení vlády Ústavný súd aj ESLP akceptovali argumenty vlády.

Ústavný súd takmer po troch rokoch, t.j. 2. novembra 2011 konanie a návrhu Okresného súdu v Pezinku nevyhovel. Ústavný súd po zvážení všetkých ústavnoprávnych aspektov s prihliadnutím na zvrchovanú právomoc zákonodarcu určovať limity trestnej politiky a súčasne riadiac sa zásadou sebaobmedzenia a zdržanlivosti však dospel k záveru, že obsah § 47 ods. 2 Trestného zákona nezasahuje do uznávaných a v danom prípade relevantných ústavných princípov vyplývajúcich najmä z Čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a ďalších súvisiacich Článkov Ústavy SR do takej miery, aby bolo možné z toho vyvodiť, že tresty z neho vyplývajúce sú trestami krutými a neľudskými, a teda že napadnuté ustanovenie nie je v súlade s Čl. 16 ods. 2 Ústavy SR a čl. 3 Dohovoru. Uvedené dôvody sú, podľa názoru Ústavného súdu SR, dostatočné na to, aby súd návrhu na vyslovenie nesúladu § 47 ods. 2 Trestného zákona s Čl. 16 ods. 2 Ústavy SR a čl. 3 Dohovoru nevyhovel. Toto rozhodnutie však nebolo prijaté jednomyseľne, traja sudcovia pripojili k výroku a odôvodneniu odlišné stanovisko a ďalší dvaja pripojili odlišné stanovisko iba k odôvodneniu.

ESLP konštatoval, že slovenské právo - v čase potvrdenia odsúdenia sťažovateľa odvolacím súdom z 27. februára 2008 a tiež pri podaní jeho sťažnosti z 10. októbra 2008 - vylučovalo možnosť podmienečného prepustenia sťažovateľa. V tomto ohľade ESLP konštatoval, že mechanizmus preskúmania súdom bol zavedený 1. januára 2010 - teda relatívne v krátkom čase po odsúdenísťažovateľa a po podanísťažnosti - a že počas podstatnej časti tohto obdobia sťažovateľ pokračoval vo svojich pokusoch domôcťsa nápravy pred vnútroštátnymi súdmi. V zmysle uvedeného, ESLP prichádza k záverom, že nemožno o sťažovateľovom treste odňatia slobody na doživotie povedať, že predstavuje porušenie článku 3 Dohovoru. V dôsledku toho ESLP konštatoval, že k porušeniu tohto článku.

Podľa vyjadrenia odboru komunikácie Zboru väzenskej a justičnej stráže - k 9. januáru 2020 na Slovensku vykonávalo doživotný trest odňatia slobody 57 odsúdených.