Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Možno stíhať na Slovensku zločin agresie?
V štúdii autor vymedzuje, čo je to zločin agresie, poukazuje na niektoré nedostatky zverejneného slovenského prekladu Rímskeho štatútu a analyzuje právny základ pre vedenie trestného stíhania. Keďže skutková podstata zločinu agresie v slovenskom Trestnom zákone absentuje, skúma možnosti preklenutia tejto medzery výkladovými postupmi: priamou aplikáciou Rímskeho štatútu či obyčajového práva. Dospieva k záveru, že prípadné vedenie trestného stíhania v podmienkach súčasného slovenského trestného systému predstavuje problém.
In this study author describes what the crime of aggression is, he points some defects of the Rome Statute's Slovakpublished translation and he analyses the legal basis for criminal prosecution. As the definition of the crime of aggression is absent in the Slovak Criminal Code, he thinks about ways how to bridge this lacuna with interpretation; with direct application ofthe Rome Statute orofthe custo-mary law. He concludes that eventual criminal prosecution is indeed a problem in the current Slovak criminal system.
MAREČEK, L.: Možno stíhať na Slovensku zločin agresie?; Justičná revue, 72, 2020, č. 12, s. 1447 - 1462.
Úvod
Pred dvadsiatimi dvomi rokmi bol prijatý Rímsky štatút Medzinárodného trestného súdu (ďalej len "Štatút" a "Súd"), ktorý sa stal účinným v roku 2002. Pôvodne sa jeho jurisdikcia
ratione materiae
vzťahovala len na zločin genocídy zločiny proti ľudskosti a vojnové zločiny. V roku 2010 sa k nemu tzv. Kampalskými dodatkami pridal aj zločin agresie (čl. 8 bis Štatútu), predtým známy aj ako zločin proti mieru.Vo vzťahu k jurisdikcii Súdu sa uplatňuje tzv. princíp komplementarity, ktorý je vyjadrený vo viacerých ustanoveniach Štatútu.
1)
Hoci v oblasti medzinárodného trestného práva predstavuje princíp komplementarity "novinku",
2)
ktorá doň prenikla spolu s prijatím Štatútu, jeho podstata je už pomerne známa.Aby bolo možné pochopiť jeho význam, je potrebné si uvedomiť, že trestnú zodpovednosť za zločiny podľa medzinárodného práva možno vyvodiť na dvoch úrovniach, ktoré dokážu fungovať (viesť trestné konanie a uložiť trest) nezávisle od seba. Zároveň nie je prípustné, aby v tej istej veci viedli trestné konania a rozhodli o vine a treste dva trestné súdu. Preto je nevyhnutné regulovať ich vzájomný vzťah.
Problém súbežnej jurisdikcie sa rieši síce uplatňovaním:
a)
princípu exkluzívnej jurisdikcie medzinárodného orgánu (Norimberský tribunál, Tokijský tribunál), tzn. jurisdikcia vnútroštátneho súdnictva je vôbec vylúčená;
3)
b)
princípu subordinácie, resp. konkurenčnej priority (Tribunál pre bývalú Juhosláviu, Rwandský tribunál, hybridné trestné tribunály), tzn. vnútroštátne súdnictvo má jurisdikciu iba v prípade, ak o veci nehodlá rozhodnúť medzinárodný orgán;
c)
princípu komplementarity.
Pri charakterizovaní komplementárnej povahy Súdu je potrebné rozlišovať konanie, kde ide o situácie predložené zmluvnou stranou,
4)
prípadne začaté
proprio motu
prokurátorom Súdu,
5)
a konania predložené Súdu Bezpečnostnou radou OSN.
6)
V poslednom prípadetotiž nepôjde o uplatnenie komplementarity, ale modelu typického skôr pre predchádzajúce
ad hoc
medzinárodné trestné tribunály (tzn. konkurenčnej priority). V prvých dvoch platí, že konanie pred Súdom je prípustné iba za podmienky preukázania splnenia podmienok prípustnosti konania vymedzených v čl. 17 Štatútu.Účelom Súdu nie je vnútroštátne súdnictvo nahradiť, ale doplniť ďalší prvok v záujme predchádzania beztrestnosti, teda v záujme postihovania páchateľov zločinov podľa medzinárodného práva. Výsledkom je vytvorenie perfektnejšieho trestného systému, v ktorom však, z viacerých dôvodov, nevyhnutne hlavnú rolu naďalej zohráva vnútroštátne trestné súdnictvo. Medzinárodný trestný súd nenahrádza vnútroštátne trestné súdnictvo bez ďalšieho, ale iba doplnkovo, v prípade ak vystane taká potreba. Garanciou toho je splnenie v Štatúte dohodnutých procesných podmienok.
V prípade, ak sa vedie riadne (genuine) vyšetrovanie (investigation) alebo trestné stíhanie (prosecution),
7)
tak jurisdikcia Súdu konať a rozhodnúť vo veci nie je daná.Zároveň sa vyžaduje, aby vec bola dostatočne závažná (sufficient gravity). V prípade spornosti leží dôkazné bremeno pri preukazovaní týchto skutočností na tom-ktorom štáte. Jurisdikcia Súdu môže byť daná aj v prípade, ak vnútroštátny súd už vo veci rozhodol - ide o mimoriadne prelomenie zásady
nebis in idem
8)
- a to v prípade, ak sa na vnútroštátnej úrovni síce viedlo riadne vyšetrovanie alebo trestné stíhanie, ale jeho výsledkom bola nesprávna kvalifikácia činu, najmä ak bol uložený miernejší trest, než aký spravodlivo náleží za zločin podľa medzinárodného práva. V zmysle princípu komplementarity má tak trestné stíhanie na vnútroštátnej úrovni v zásade prednosť pred medzinárodným trestným stíhaním. Vedenie trestného stíhania pred Súdom je prejavom zlyhania orgánov štátu riadne stíhať a následne spravodlivo potrestať zločincov podľa medzinárodného práva.
9)
V sumarizácii môžeme konštatovať, že povinnosť potrestať páchateľov podľa medzinárodného práva spočíva na pleciach štátov. Jurisdikcia Súdu nastupuje iba vtedy, ak štát nie je schopný alebo ochotný trestne stíhať páchateľov. Nastúpenie jurisdikcie Súdu je považované za prejav zlyhania štátu alebo dokonca jeho nevôle zločincov stíhať. Medzinárodnopolitické vplyvy takejto skutočnosti na prestíž v systéme medzinárodných vzťahov sú taktiež zjavné.
Cieľom tejto štúdie je preskúmanie, či je Slovenská republika schopná legálne viesť trestné stíhanie a následne potrestať páchateľov zločinu agresie.Túto otázku budeme skúmať v rovine formálno-právnej, keďže nemáme pochybnosť o tom, že Slovenská republika v súčasnosti je materiálne schopná viesť trestné stíhanie (nie je rozvráteným štátom). Cieľom príspevku nie je ani rovina politickej vôle viesť trestné stíhanie, keďže vychádzame z toho, že Slovenská republika je právny štát, ktorý rešpektuje svoje medzinárodnoprávne záväzky a chce participovať na boji proti medzinárodnej zločinnosti, čoho prejavom je aj jej členstvo v Súde.
Skutková podstata zločinu agresie
So zločinom agresie, predtým známym ako zločin proti mieru, sa po prvý raz stretávame pri činnosti Medzinárodného vojenského tribunálu v Norimbergu (1945-46). Ďalšie medzinárodné trestné tribunály vznikajú až po skoro polstoročnej odmlke. Teto však už vo svojej jurisdikcii zločiny proti mieru neobsahujú. Situácia sa mení až v roku 2010. Ako sme sa už zmienili, v roku 2010 sa pridaním čl. 8 bis stala súčasťou Štatútu aj skutková podstata zločinu agresie, v zásade reflektujúca medzinárodné obyčajové právo.
10)
Preklad Štatútu, zverejnený v Zbierke zákonov SR oznámením Ministerstva zahraničných vecí SR, používa termín "trestný čin agresie." V štúdii sa prikláňame k zaužívanej slovenskej medzinárodnoprávnej terminológii a síce k prekladaniu termínu "crime" ako zločin a nie ako trestný čin. Jednak z dôvodu, že zločiny podľa medzinárodného práva nie sú "obyčajné trestné činy", ale predstavujú najzávažnejšiu trestnú činnosť, akú ľudstvo pozná, a preto je adekvátne ich nazývať zločinmi. Jednak z dôvodu, že Štatút vo vzťahu k trestným činom v ňom definovaným používa dva termíny, a síce "crimes" a "offences,"
11)
čím sa vyjadruje ich odlišná miera závažnosti. Podobne aj v slovenskom trestnom práve sa trestné činy (aj) podľa závažnosti delia na zločiny a prečiny. Preto navrhujeme, vzhľadom na trestnoprávny kontext, prekladať termín "crime" ako zločin a termín "offence" ako prečin. Prirodzene, ide o otázku vhodnejšieho prekladu a nemáme tým na mysli, že prečin podľa medzinárodného práva má nevyhnutne rovnaké definičné znaky ako prečin v systéme slovenského trestného práva.Už z textu prvého odseku vyplýva,
12)
že porušenie medzinárodného práva
ius ad bellum,
resp. neoprávnené použitie ozbrojenej sily nepredstavuje samo osebe naplnenie skutkovej podstaty zločinu agresie, avšak iba v prípade, ak takéto porušenie príslušných pravidiel viažucich sa na použitie ozbrojenej sily je
zjavné.
V prípade, ak by porušenie pravidiel medzinárodného práva nebolo zjavné (vzhľadom na jeho povahu, závažnosť alebo rozsah), tak by nebolo možné vyvodiť individuálnu trestnú zodpovednosť voči jednotlivcovi. To nevylučuje možnosť vyvodenia medzinárodnej zodpovednosti štátu za porušenie medzinárodného
ius cogens.
Medzinárodná trestná zodpovednosť totiž nenahrádza, ale doplňuje medzinárodnoprávny systém zodpovednosti. Zodpovednosť štátu je potrebné skúmať nezávisle od zodpovednosti jednotlivca a tieto zodpovednosti možno vyvodiť aj súbežne.13)
Avšak, ak nevieme konštatovať zodpovednosť štátu za útočný čin, tak nemožno vyvodiť zodpovednosť ani voči jednotlivcovi. A to z dôvodu, že subjektom tohto zločinu môže byť len osoba, ktorá
je v postavení efektívne vykonávajúcom kontrolu nad alebo [priamo] riadi politické alebo vojenské konanie štátu...
(zdôraznené aj v čl. 25 ods. 3 bis Štatútu), tzn. že ide o osobu, ktorej konanie je pričítateľné štátu.
14)
15)
Inými slovami, akt agresie (útočný čin) v rozpore s pravidlami
ius ad bellum
zakladá zodpovednosť štátu, ale len v takom prípade, ak porušenie
ius ad bellum
je
zjavné,
potom konanie zároveň napĺňa skutkovú podstatu zločinu agresie. Vtedy k zodpovednosti štátu pristupuje aj individuálna trestná zodpovednosť subjektu, ktorý vykonával efektívnu kontrolu alebo riadenie daných akciíspočívajúcich v akte agresie (v teórii trestného práva ide o tzv. špeciálny subjekt).Pojem efektívnej kontroly je v medzinárodnom práve spájaný s rozhodnutím Medzinárodného súdneho dvora (ďalej len "MSD") ohľadom zodpovednosti štátu vo veci
Nicaragua
(potvrdený aj vo veci
16)
Genocída),
kde sa stanovila podmienka "efektívnej kontroly," ako aj s rozhodnutím Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ďalej len "ICTY") vo veci
17)
Tadič,
ktorý podmienku kontroly vyložil širšie (tzn. pre páchateľa prísnejšie), než "všeobecnú kontrolu" (overall control).
18)
Tvorcovia Štatútu mali vedomosť o oboch prístupoch a zvolili podmienku efektívnej kontroly. Vzhľadom na to, že Súd ešte vo veci agresie nerozhodoval, ostáva otvorené, ku ktorému z prístupov sa Súd prikloní.Sme toho názoru, že Súd by mal, s prihliadnutím na zásadu
in dubio pro reo,
uprednostniť užší (tzn. pre páchateľa miernejší) výklad podaný MSD, ktorý je aj koherentný s formuláciou v Štatúte. Tento názor zastávame aj z toho dôvodu, že ak sa podľa výkladu MSD voči štátu uplatňuje užší (tzn. pre porušiteľa miernejší) výklad než ten, ktorý podal ICTY, o to viac by sa mal uplatňovať voči jednotlivcovi. Vznik zodpovednosti štátu je všeobecne postavený na prísnejšej úrovni než je zodpovednosť jednotlivca.
19)
Uplatnenie prísnejšieho výkladu vo vzťahu k jednotlivcovi, než vo vzťahu k zodpovednosti štátu, považujeme za odporujúce účelu Štatútu. Navyše by to viedlo k porušeniu princípu súbežnej zodpovednosti za zločiny podľa medzinárodného práva a k absurdnej situácii, kedy by štát nebol v konaní pred MSD uznaný za zodpovedný za konanie vlastného štátneho predstaviteľa zodpovedného zo zločinov podľa medzinárodného práva napriek tomu, že inak je štát všeobecne zodpovedný za konanie svojich predstaviteľov. Štát nesie zodpovednosť dokonca aj v prípadoch, keď predstavitelia nenesú individuálnu zodpovednosť. O to viac by mal štát niesť zodpovednosť za svojich predstaviteľov, ak medzinárodné spoločenstvo spája s ich konaním aj ich individuálnu zodpovednosť. Zodpovednosť štátu by mala byť predpokladom zodpovednosti jednotlivca
20)
za zločin agresie. Prijatie prístupu predstaveného ICTY by vnášalo do medzinárodného systému chaotický prvok.V prípade, ak by išlo o konanie osoby, ktorá hoc použije ozbrojenú silu obdobnú tej, ktorou disponujú štáty, ale nekontroluje alebo neriadi konanie štátu, tak je vylúčená jeho trestná zodpovednosť za zločin agresie - môže ísť o konanie osoby, ktorá kontroluje alebo riadi aktivity neštátnej entity (ako napr. ISIL, Boko Haram a pod.), alebo o konanie osoby, ktorá je príslušníkom ozbrojených síl štátu, ale bez kontrolnej či riadiacej pozície. Takáto osoba síce môže počas ozbrojeného konfliktu spáchať zločiny podľa medzinárodného práva (najmä vojnové zločiny), ale nemôže spáchať zločin agresie, tzn. niesť zodpovednosť za začatie ozbrojeného konfliktu. V takom prípade môže vzniknúť individuálna zodpovednosť jednotlivca za spáchané zločiny aj bez toho, aby súbežne vznikla aj zodpovednosť štátu. Avšak, ako sme uviedli, nepôjde o zločin agresie.
Podmienka
zjavnosti
porušeni
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Justičná revue 12/2020
