O čo ide v diskusii o umelom ukončení tehotenstva?

Náš ústavný súd v rozhodnutí PL. ÚS 12/01, podobne ako Dworkin, vychádza z toho, že právo na život je buď absolútne, alebo takmer absolútne. Alternatívne jeho ochrane ústavní sudcovia a sudkyne prisudzujú veľmi vysokú dôležitosť, ktorá by v teste proporcionality v treťom kroku (alebo v Alexyho formule) znamenala, že život plodu by musel prevážiť nad takmer každou inou hodnotou, hádam s výnimkou vážneho ohrozenia života matky. Ani vážne ohrozenie zdravia matky, či zdravia plodu by pre nich nebolo dôvodom zmariť právo na život plodu - ak by ho teda podľa nich plod mal. Tento názor tak predpokladá, že uznaním práva na život plodu, ak toto je odpoveď na otázku, ktorú si máme klásť, debata končí.

Avšak aj v našej domácej diskusii sa vyskytli názory, podľa ktorých aj v prípade, že plod je osobou s právom na život, sú závery ústavného súdu udržateľné. Tomáš Ľalík napríklad argumentuje, že aj výklad ústavy aj výklad Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý je väčšinou postavený na absencii práva na život plodu, je neprirodzený, a že aj v prípade priznania tohto práva plodu môžeme dané právo vyvažovať s inými právami a hodnotami, a to rozlične podľa štádia tehotenstva.

Napokon tu môžeme pripomenúť, že aj výnimky konania, ktoré zmaria život a nie sú trestné, môžeme považovať za obmedzenia práva na život. Článok 15 ods. 4 ústavy tak pripúšťa vyvažovanie, a to aj s cieľom ochrany iných hodnôt, vrátane hodnoty života seba alebo inej osoby. Toto vyvažovanie robí zákonodarca pri prijímaní legislatívy, ktorá isté konania, ktoré by inak boli trestné, neoznačí za protiprávne. Napríklad, pri nutnej obrane nesmie byť obrana celkom zjavne neprimeraná útoku. A tak aj útok na zdravie, nielen život, obrana proti ktorému vyústi do vzatia života útočníkovi, môže byť v istých situáciách považovaná za nie celkom zjavne neprimeranú, a teda nie protiprávnu.

David Boonin v práci (Obrana umelého ukončenia tehotenstva) poskytuje viacero odpovedí kritikom pripustenia umelého ukončenia tehotenstva v prípade, ak plodu priznávame právo na život. Zdôraznime, že Boonin, podobne ako Dworkin, používa platformu diskusie o morálnosti ukončenia tehotenstva a nerobí silný právny argument. Na druhej strane, je celkom samozrejmé, že argument o morálnosti nejakého konania je použiteľný ako argument prípustnosti tohto konania zákonom. Ak je niečo morálne, má to byť právom dovolené. Naopak to neplatí. Liberálny demokratický štát nám v živote umožňuje z dobrých dôvodov robiť voľby, ktoré sú považované za nemorálne.

Booninova stratégia reakcie na odporcov ukončenia tehotenstva je taká, že na účely argumentu prijme východiskovú pozíciu kritikov, a až na tomto spoločnom podklade protiargumentuje. Boonin uznáva, že jeden z protiargumentov je, že v skutočnosti môžeme vytvoriť rôzne kategórie práva na život. Opačné konštatovanie nachádzame v rozhodnutí nášho ústavného súdu. Tiež uznáva, že ďalším protiargumentom môže byť ten, že právo na život, aj keď ho nerozdelíme na slabšie a silnejšie, môže byť prevážené iným veľmi silným záujmom na ochrane inej hodnoty. Absencia protiprávnosti činu inak trestného je v podstate verziou tohto protiargumentu. Boonin ako príklad uvádza to, že ukončenie tehotenstva môže byť odôvodnené zabránením katastrofickej nadpopulácie. Alebo môže právo na život plodu balansovať s právom na rodovú rovnosť aj vo verzii, v ktorej ju spomína Planned Parenthood. K tomu sa ešte vrátime v časti 3.1 príspevku.

Sám Boonin však napokon ponúka iné typy protiargumentov, ktoré považuje za silnejšie, lebo sú základom pre lepšie zapojenie kritikov do argumentácie.

Predovšetkým sa najprv zaoberá rozumnosťou rôznych kritérií pre prisúdenie práva na život plodu, a postupne ich rozumnosť vyvracia. Takto argumentuje proti kritériu zahniezdenia sa v maternici, kritériu ľudskej podoby, kritériu skutočného pohybu plodu, kritériu viditeľného pohybu plodu, kritériu mozgovej aktivity, či kritériu životaschopnosti. Pri kritériu mozgovej aktivity však Boonin navrhuje tzv. budúcnosť-ako-naša argument (orig. ). Ide v ňom o to, že je nemorálne pripraviť iného jedinca o budúcnosť, v ktorej by získal skúsenosti a mal šancu naplniť si svoje túžby. Boonin však hovorí o naplnení ideálnych túžob, túžob za ideálnej situácie. Niekedy totiž naše aktuálne túžby alebo potreby, ako napríklad potreba napiť sa z pohára na stole, môže byť v rozpore s inými túžbami, ktoré naplnením tých prvých zmaríme. A to napríklad z dôvodu nepoznania situácie (voda v pohári bola otrávená). Naplnenie aktuálnej túžby samovraha - nežiť, zbavuje ho budúcnosti, akou je tá naša. Tu však nejde o ideálnu túžbu a ideálnu situáciu, keďže je v nej nejakým spôsobom prítomná napríklad trauma.

A teraz ďalší krok argumentácie: túžby budeme mať vtedy, keď budeme mať vedomie a vedomé túžby. Teda keď budeme mať, zjednodušene povedané, dostatočne vyvinutý mozog. Tieto túžby otvárajú potenciál mať budúcnosť, akou je tá naša. Z toho dôvodu je potom vývoj mozgu predsa len relevantný z morálneho hľadiska, a tak prenesene aj z právneho. Kľúčovou pre vedomé túžby je organizovaná aktivita v cerebrálnom kortexe plodu, ktorá sa vyskytne niekedy v období medzi 25. až 32. týždňom. Lenže, ako konštatuje Boonin, ak aj toto platí, absolútna až drvivá väčšina ukončení tehotenstva sa deje v období kratšom.

Preto ak plodu aj priznáme právo na život od získania organizovanej cerebrálnej aktivity mozgu, stále ostanú umelé ukončenia tehotenstva typicky morálne.

Boonin však ponúka aj argument, pri ktorom na účely diskusie súhlasí s tým, že plod má právo na život od počatia. Ide o argument dobrého samaritána, pričom jeho podstatou je analógia tehotnej ženy so samaritánom, ktorý sa dobrovoľne rozhodne poskytnúť svoje telo pre naplnenie potrieb iného. Na to však ten druhý, benefitujúci, nemá právo. Argumentačne sa Boonin inšpiruje Judith J. Thomsonovou, ktorá v slávnej eseji o obhajobe ukončení tehotenstva zo sedemdesiatych rokov prirovnala tehotenstvo ženy k tomu, keď je na ženu, jej krvný obeh, bez jej súhlasu napojený chorý huslista v bezvedomí. Žena bola s týmto cieľom unesená, pričom práve ona jediná mala byť potrebná na jeho prežitie. O deväť mesiacov sa obličková choroba huslistu má vyliečiť a jeho prežitie tak už nebude závisieť od ženy. Otázka znie, či je ne/morálne, aby sa žena od huslistu odpojila. Naša morálna intuícia je v tomto prípade celkom jasná. Nie je to nemorálne.

Boonin na argumente samaritánky teda tvrdí, že nie je morálnou povinnosťou ženy bremeno napĺňania potrieb plodu strpieť. Totiž, on Thomsonovej argument ani nevykladá tak, že jeho podstatou je prevaha práva ženy na telesnú autonómiu pred právom na život huslistu. Vykladá ho tak, že Thomsonová tvrdí, že žiadny takýto konflikt neexistuje. Teda žena by odpojením ani nezasiahla do práva na život huslistu, lebo aj keď on toto právo má, nemá právo používať ženine obličky. Teda odpojenie sa bude síce viesť k jeho smrti, ale nepôjde o porušenie jeho práva na život. Boonin v podstate reaguje na kritiku Thomsonovej obrazu. Takto odpovedá na viac než tucet námietok. Budeme reprodukovať dve reakcie, ktoré sa bežne vyskytujú aj v našej domácej diskusii.

V prvej sa Boonin vysporiadava s tvrdením, že žena implicitne vyslovila súhlas s existenciou plodu a s tým, že sa oň bude starať, lebo vykonávala dobrovoľnú aktivitu, ktorá k jeho vzniku viedla. Tým je potom analógia medzi huslistom a ženou nepresná. V nej žena nevykonávala žiadnu dobrovoľnú aktivitu, ktorá, hoci aj nechcene, mohla viesť k napojeniu huslistu na ňu. Boonin však tvrdí, že dané ešte neznamená, že dala súhlas na použitie svojho tela. Nikto by nepovedal, že tým, že som v noci kráčala v nebezpečnej časti mesta, dala som implicitný súhlas s tým, aby mi bolo ublížené. A naša morálna intuícia je rovnaká aj vtedy, ak zo situácie dáme preč útočníka, ktorý robí niečo protiprávne. Boonin ponúka obraz, keď do nemocnice príde dobrovoľne človek kvôli kozmetickej plastickej operácii. Z dôvodu chyby počítačového systému, o ktorej vedel, že môže nastať (Boonin pracuje s chybou pri zmene tisícročia) mu nie je vykonaný zákrok, kvôli ktorému prišiel, ale je na neho napojený huslista. Situácia teda nenastala kvôli porušeniu práva zo strany tretej osoby. Tvrdili by sme, že pacient nie je oprávnený sa od huslistu odpojiť? Podľa Boonina celkovo nemožno prisúdiť súhlas tomu, kto vzhľadom na kontext situácie tento súhlas nedal, tak ako to, že keď niekto zabudne peniaze na stole v reštaurácii, neznamená, že tieto peniaze sa s jeho implicitným súhlasom stávajú obslužným. Je tiež otázne, či právo na použitie tela možno preniesť na iného s účinkom, že sa ho na nejakú dobu (napr. 9 mesiacov) vzdáte, aj ak by ste zmenili v priebehu použitia názor.

Ďalšia námietka hovorí, že žena má zodpovednosť za stav vecí - tehotenstvo ktoré nastalo v dôsledku jej dobrovoľnej aktivity, aj keď nechcela, aby nastalo. U ženy, na ktorú je pripojený huslista, to tak nie je, preto je podľa kritikov Thomsonovej jej záver nevýstižný pre tehotenstvo. Tehotná žena tak musí znášať zodpovednosť za to, že vznikol niekto, koho prežitie je od nej závislé. Boonin však tvrdí, že žena síce nesie zodpovednosť za vznik plodu, ale nemá zodpovednosť za potreby plodu a nevznikla jej povinnosť ich napĺňať. Ponúka analógiu hedonistu. Hedonista robí jemu príjemnú aktivitu, ktorej následkom môže byť, že huslistovi, ktorý je už aj tak v kóme, bude dodaný plyn, ktorý spôsobí, že síce ostane v kóme, ale život sa mu predĺži o niekoľko mesiacov. Zároveň vznikne možnosť ho po čase prebudiť, ale iba za predpokladu, že bude napojený na krvný obeh hedonistu. Hedonista bude mať podľa Boonina zodpovednosť za huslistovu existenciu, ale nie za to, že má potreby na prežitie, ktoré závisia od tela hedonistu. Preto hedonista nemá morálnu povinnosť poskytnúť huslistovi svoje telo, kým sa prebudí z kómy (hoci možnosť prebudenia sa z kómy privodil on sám). Rovnako je to v prípade tehotnej ženy, ktorá riziko otehotnenia mohla predvídať, a tak nesie zodpovednosť za jeho existenciu. Nemá však, podľa Boonina, rovnako ako hedonista, morálnu povinnosť znášať zodpovednosť za potreby plodu na prežitie. Na záver naznačme, že Boonin sa zaoberá aj námietkou rozdielu medzi zabitím a nechaním zomrieť. Umelé ukončenie tehotenstva má byť práve zabitím a odpojenie huslistu má byť ponechaním huslistu zomrieť. V tom je kľúčový rozdiel z hľadiska morálky. Boonin kontruje hneď paradoxom: hysterotómia ako forma umelého ukončenia tehotenstva (zákrok podobný cisárskemu rezu) je bližšie k ponechaniu zomrieť, než k zabitiu. Je zároveň aj nebezpečnejšia pre ženu, hoci teoreticky by mohla byť vykonaná i v skorých štádiách tehotenstva. Argumentačne Boonin ukazuje, že tento spôsob je obdobný ako odpojenie huslistu, a ak súhlasíme s premisami, že hysterotómia je morálne prípustná, ukazuje, ako sa dané pri domyslení aplikuje aj na iné formy ukončenia tehotenstva.

V tejto časti štúdie sme ukázali, že kľúčovou otázkou v diskusii o umelom ukončení tehotenstva nie je otázka, či plod má alebo nemá právo na život. Tiež sme ukázali, že ak aj plodu toto právo prisúdime, debata sa tým neuzatvára a umelé ukončenie tehotenstva možno právne regulovať rôzne. A to aj tak, že sa umožní žene slobodne sa o ukončení tehotenstva rozhodnúť.

V ďalšej časti štúdie budeme argumentovať, že v skutočnosti, pokiaľ ide o podstatu diskusie, nejde o balansovanie práva na život plodu a práva na súkromie ženy, čím nadviažeme na už prezentované argumenty.