Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Umelé prerušenie tehotenstva a právny status embrya
Štúdia pojednáva o zvrátení bezmála 50-ročného rozhodnutia vo veci Roe v. Wade rozsudkom Najvyššieho súdu USA, ktorým sa otvorila cesta pre zákaz interrupcií v jednotlivých štátoch USA. V ostatnom období sa čoraz častejšie spomína, že zamedzením vykonávaniu interrupcií hrozí nielen porušenie záväzkov USA z medzinárodného práva, ale dochádza tým aj k porušeniu základných práv a slobôd, osobitne k diskriminácii, ohrozeniu či porušeniu práva na život, na zdravie, k mučeniu, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu a trestaniu atď. Podobnou cestou sa vydalo Poľsko a zdá sa, že je, žiaľ, namieste v tejto súvislosti spozornieť.
The contribution discusses the reversal of the nearly 50-year-old decision in Roe v. Wade by the judgment of the US Supreme Court, which opened the way for abortion bans in individual US states. In recent years, it has been mentioned more and more often that by preventing or ban abortions, there is a risk not only of a violation of the US’s obligations under international law, but also of a violation of fundamental rights and freedoms, in particular discrimination, threats or violations of the right to life, to certain level of health care, to torture, inhuman and degrading treatment and punishment etc. Poland has followed a similar path, and it seems that, unfortunately, it is appropriate to be more attentive in this context.
ERDŐSOVÁ, A.: Umelé prerušenie tehotenstva a právny status embrya; Justičná revue, 75, 2023, č. 3, s. 332 – 350.
Kľúčové slová: interrupcie, Najvyšší súd USA, Európsky súd pre ľudské práva, diskriminácia, právo na ochranu zdravia, nasciturus, trimester, mučenie, kruté neľudské ponižujúce zaobchádzanie alebo trestanie.
Key words: abortion, Supreme Court of USA, European Court of Human Rights, discrimination, health protection, foetus/fetus, trimester, torture, inhuman or degrading treatment or punishment.
Právne predpisy/legislation: zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, zákon č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva.
Ako sme spomenuli skôr, prípad z r. 1973 potvrdil ústavné právo žien
Úvod
Otázky právnej subjektivity nenarodeného ľudského života, určenie okamihu vzniku života a stanovenia hraníc pre možnosť vykonať interrupciu na žiadosť ženy sú predmetom veľmi kontroverzných myšlienkových prúdov. Nemožno s definitívnou platnosťou nájsť riešenie, ktoré by bolo spravodlivé rovnako vo vzťahu k najvyšším požiadavkám prirodzeno-právnych teórií, ako aj akcentu smerovania právno-politickej a spoločenskej vôle.
1)
Etika interrupcií je dôležitou súčasťou etiky vzniku a vývoja človeka a je zároveň principiálnou otázkou, ktorou sa začína väčšina bioetických diskurzov.
V nasledujúcej štúdii sa však chceme zamerať predovšetkým na legislatívu Slovenskej republiky, ktorá je periodicky atakovaná legislatívnymi pokusmi o zmeny, ktoré môžu v konečnom dôsledku viesť nielen k porušeniu záväzkov Slovenskej republiky, vyplývajúcich z medzinárodného práva, ale aj k tzv. poľskej ceste, ktorá je mimoriadnym rizikom pre fyzickú a psychickú integritu žien. Na problematiku sa snažíme pozrieť optikou rýdzo právnych argumentov, nie ako zápas protichodných teórií hodnôt. V štúdii sa pokúsime vymedziť základné tézy názorových rozdielov v pohľade na interrupcie a ich pozitívno-právne zázemie v modernej spoločnosti.
1 Interrupčné reálie legislatívy a praxe na Slovensku
Podľa článku 15 Ústavy SR - každý má právo na život a ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. V občiansko-právnej rovine ide o právnu úpravu postavenia nascitura za predpokladu, že sa narodí živý, v súlade s § 7 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len "OZ").
2)
Právny diskurz sa potom koncentruje okolo témy, ako vymedziť osobu v právnom slova zmysle a ohraničiť floskulu "hodný ochrany", ktorá je bez ďalšieho pojmom neurčitým.Právny základ interrupcií ďalej tvorí zákon č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva (ďalej len "zákon"), ktorý bližšie upravuje podmienky a postup pri umelom prerušení tehotenstva. Na vykonávací predpis, ktorým je vyhláška, odkazuje aj ďalej spomínaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý má pre svoje argumentačné závery, opierajúce sa o znalecké dokazovanie, inšpiratívny presah aj za našimi hranicami.
3)
Ide o známy a často citovaný
, v ktorom plénum ÚS SR rozhodlo, že "
nález ÚS SR Pl. ÚS 12/01-297 zo 4. decembra 2007
ustanovenie § 2 ods. 3 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva SR č. 74/1986 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len ,vyhláška'), ktorou sa vykonáva zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení neskorších predpisov (ďalej len ,zákon'), nie je v súlade s článkom 123 v spojení s článkom 2 ods. 2 Ústavy SR."
V skratke možno uviesť, že základnou podmienkou interrupcie na žiadosť ženy, podľa platnej právnej úpravy, je podanie žiadosti tehotnou ženou v lehote nepresahujúcej 12 týždňov tehotnosti a absencia zdravotných dôvodov, ktoré by vykonaniu zákroku bránili (§ 4 zákona).
Pri umelom prerušení tehotenstva pritom lekár postupuje podľa § 7 citovaného zákona. Podľa § 2 ods. 2 uvedenej vyhlášky, bez ohľadu na trvanie tehotenstva, možno ho umelo prerušiť, ak je ohrozený život ženy alebo ak sa zistilo, že plod nie je schopný života alebo že je ťažko poškodený.
Navrhovatelia vo svojom podaní na Ústavný súd SR dôvodili, že právo na život je prvotným právom každého jednotlivca a je základných právom a podmienkou existencie ostatných práv, pričom § 7 ods. 1 OZ upravuje postavenie nascitura (plodu) za predpokladu, že sa narodí živý. V niektorých európskych krajinách je ľudskému životu poskytnutá ochrana od okamihu počatia alebo nidácie (uhniezdenia) oplodneného vajíčka. V našej právnej úprave, čo je z nášho pohľadu kľúčová časť predmetného podania navrhovateľov, "
§ 4 zákona umožňuje vykonanie interrupcie v prvých 12 týždňoch tehotenstva bez preukázania konkrétneho dôvodu, len na základe žiadosti ženy, čo znamená, že nenarodený ľudský život do 12. týždňa svojho vývoja nepožíva žiadnu ochranu".
Nenarodený život v prvých 12 týždňoch, ako pokračuje zdôvodnenie návrhu, nie je o nič menej hodný ústavnej ochrany, ako nenarodený život po 12 týždňoch svojho vývoja.Právny problém meritórne tak ostáva v zajatí určitého spoločenského konsenzu, ktorý neprekročil horizont základného etického sporu týkajúceho sa otázky, či je
"potenciál už život, alebo len možnosť a schopnosť stať sa životom"
(in: stanovisko navrhovateľov). Alebo právne presnejšie, či nositeľom (subjektom) práva na život je nasciturus (plod) alebo až narodený človek. Inými slovami, či je možné ochranu hodnoty života ako rímsko-právnu maximu (u nás vymedzenú ustanovením článku 15 ods. 1 Ústavy SR, ktorá má nižšiu mieru konkrétnosti tohto záväzku, ako aj inú mieru intenzity jej ústavnej ochrany), v ktorej chápaní je nasciturus skôr objektom, a nie subjektom práv a povinností, v
arbitrárnej lehote 12 týždňov stavať vôbec do kontrapozície k právu na ochranu súkromia, ak je žena rozhodnutá podstúpiť interrupciu, nemusí svoju žiadosť zdôvodniť preukázaním ohrozenia iného ústavného práva
.
4)
Ústavný súd SR vo svojom náleze odkázal na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj "Súd", aj "ESĽP"), ktorá počínajúc rozhodnutím vo veci
Vo proti Francúzsku
5)
aj v prípade
Evans proti Spojenému kráľovstvu
6)
potvrdzuje, že pri nedostatku európskeho konsenzu o vedeckej a právnej definícii začiatku života, problém, kedy právo na život začína, patrí do rámca voľnej úvahy, ktorý Súd vo všeobecnosti priznáva štátom v tejto oblasti. Tautologickým výkladom § 15 ods. 1 Ústavy SR možno zistiť, že plod, ktorý bol iba počatý, nezodpovedá pojmu "každý", ktorý je uvedený v citovanom ustanovení Ústavy SR. Slovo "každý" znamená subjekt práv a povinností, ale plod je subjektom práv a povinností iba ak sa narodí, a to živý (§ 7 ods. 1 veta druhá OZ; tu sa javí ako inšpiratívne poukázať na názory k pojmovému vymedzeniu ochrany práva na život nascitura na základe právnej hypotézy; prezentované názory sa stretli, mimochodom, aj s výslovným odsúdením).
7)
Spôsobilosť mať práva a povinnosti vzniká narodením a končí sa smrťou, prípadne vyhlásením za mŕtveho, pričom vznik subjektívnych práv je tak spojený až s okamihom narodenia človeka, a nie jeho počatia. Navyše, Ústavný súd SR lehotu 12 týždňov na vykonanie prerušenia tehotenstva nepovažoval za arbitrárnu, pretože je to lehota, ktorá sa odvíja od stupňa senzibility plodu, čo podobne vyplýva z bioetického expertného stanoviska, citovaného v náleze, totiž, že
Táto lehota je súčasne v súlade s prevažujúcou legislatívou európskych krajín (zvyčajne 10 - 15 týždňov tehotenstva).
"(...) úcta k ľudskému životu sa odvíja od ,stupňa ľudského života', ktorý narastá s vekom ľudského plodu"
. K otázke, prečo pri žiadosti o interrupciu do 12 týždňov tehotenstva žena nemusí svoj zámer zdôvodňovať, ÚS SR uviedol, že
"(...) ak by uznal právo na život pred narodením, to by celkom iste vylúčilo aj interrupciu z dôvodov ochrany zdravia tehotnej ženy (k tomu muttatis mutandis porovnaj Bruggemann a Scheuten v. SRN, 1977 č. 6959/75, a Paton v. Spojené kráľovstvo, 1980, č. 8416/78, v ktorých sa EKĽP vyjadrila, že umelé prerušenie tehotenstva musí pripadať do úvahy aspoň v prípade, ak pokračovanie tehotenstva ohrozuje život matky), z dôvodov genetických alebo z dôvodu tehotenstva vzniknutého v dôsledku trestného činu, (...) čo by malo za následok vytváranie rôznych kategórií práva na život, z ktorých nie každá by mala rovnakú váhu".
8)
Na základe všetkých uvedených dôvodov Ústavný súd SR nekonštatoval nesúlad zákona o umelom prerušení tehotenstva s Ústavou SR, rozhodoval totiž o otázke, či je vyhláška
contra legem
, ale to, či vyhláška tým, že v napadnutom § 2 ods. 3 stanovuje lehotu 24 týždňov, nie je
praeter legem,
teda nejde nad rámec toho, čo ustanovuje zákon. V tomto ambite potvrdil vybočenie z medzí zákona, čím nijako nespochybnil podmienky a rozsah povolenia interrupcií a ich zákonnú úpravu.
9)
Treba pripomenúť, že nález i. a. odkazuje aj na napätie práva na život plodu a práva na súkromie ženy, keď počínajúc slávnym precedensom
(1973) Najvyššieho súdu USA došlo k vyhláseniu protiústavnosti texaského zákona zakazujúceho interrupcie z dôvodov iných, ako ohrozenie života tehotnej ženy. Súd v tomto prípade rozhodol, že zákon nesmie brániť ukončeniu tehotenstva v priebehu prvého trimestra a zákonné opatrenia môžu obmedzovať toto právo len v druhom a treťom trimestri (pozri ďalej).
Roe v. Wade
10)
Rozhodnutie sa považuje za historicky kľúčové z pohľadu legalizácie interrupcií v zmysle nastavenia podmienok legislatívy modernej spoločnosti. Azda pre podnetnosť expertného stanoviska, argumentačnú skladbu, možno aj pre vytrvalosť snáh zvrátiť jeho závery, býva inšpiráciou v mnohých diskurzoch aj za hranicami Slovenska.
Ak sa pozrieme pritom na štatistiky, ako vyplýva z údajov Národného centra zdravotníckych informácií, počet
umelých prerušení tehotenstva
(UPT) každoročne klesá. V roku 2021 bolo na Slovensku vykonaných 5 249 UPT (4 868 žien s trvalým pobytom v SR a 381 žien s trvalým pobytom mimo SR), čo predstavuje o 928 prípadov (15 %) menej ako v predchádzajúcom roku 2020.
Všeobecná miera potratovosti
klesla v uplynulom roku na hodnotu 9,3 potratov na 1 000 žien v reprodukčnom veku, čo je zároveň najnižšia hodnota od roku 1997 (19,4/1000).
11)
Popri týchto dátach sme paradoxne v Slovenskej republike podľa vzoru "poľskej cesty" svedkami neustálych snáh niektorých poslancov zmeniť reálie na mape interrupčnej legislatívy. Ostatný návrh, ktorým sa má zmeniť zákon č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva, predložený do Národnej rady SR skupinou poslancov, ako vyplýva z Dôvodovej správy, zavádza predĺženie lehoty v záujme "zvýšenia zodpovednosti lekára za to, aby pred odoslaním hlásenia riadne splnil všetky povinnosti, najmä tie povinnosti, ktoré má splniť vo vzťahu k žene, ktorá požiadala o umelé ukončenie tehotenstva."
12)
Bez toho, aby sa návrh opieral o nejaké relevantné dáta vychádzajúce z praktickej potreby, zavádza aj inštitút tzv. druhej lekárskej správy. V návrhu zákona sa navrhuje, že ak lekár konštatuje v tzv. prvej správe existenciu niektorého z dôvodov (t. j. uskutočnenie umelého ukončenia tehotenstva zo zdravotného dôvodu na strane ženy, alebo geneticky chybného vývoja plodu), mala by mať žena k dispozícii aj tzv. druhú lekársku správu. Návrh konštituuje nárok (právo) ženy požiadať o druhú nezávislú lekársku správu od lekára z iného zdravotníckeho zariadenia. Okrem toho sa má, podľa návrhu, zaviesť zisťovanie skutočností i. a. o používanej antikoncepcii, či je žena slobodná alebo s kým žije. Tieto údaje majú slúžiť, ako to tvrdia navrhovatelia, k pomoci ženám v budúcnosti a taktiež k prevencii interrupcií. Navrhovatelia chcú poznať aj pohnútky ženy, ktoré ju k potratu priviedli a preto v 16 bodoch zisťujú detaily motivácie.
13)
Nie je pritom zrejmé, aké by to malo následky, ak žena odmietne odpovedať na tieto intímne otázky, prípadne akú relevanciu, ak neodpovie pravdivo, alebo pre citlivosť či komplexnosť otázky nevie odpovedať dotazníkovo. Podobne nepochopiteľne vyznievajú aj osobné otázky na druh antikoncepcie, ktoré majú údajne slúžiť na štatistické účely. Ak by predkladatelia vedení úpornou snahou získať tieto údaje vychádzali zároveň z pomoci ženám v takýchto situáciách, iste by sa dopátrali hodnovernejších štatistických dát, ako tých, získaných v rôzne vedomím pozmenenej stresovej situácii od žien idúcich na interrupciu.
Momentálny návrh upúšťa od požiadavky na predĺženie lehoty na premyslenie interrupcie, avšak súčasnú zákonnú 48-hodinovú lehotu vzťahu
Pre zobrazenie článku nemáte dostatočné oprávnenia.
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Justičná revue 3/2023
