Osobné údaje v pasci verejných registrov

Plán obnovy, prijatý Európskou úniou v reakcii na pandémiu COVID-19, priniesol členským štátom nečakanú príležitosť na financovanie "projektov" z európskych (akoby Slovensko stálo mimo nej) prostriedkov. Minimálne jedna z oblastí takéhoto financovania (1,1 miliardy EUR), a to mimoriadne potešila tzv. IT sektor a spôsobila úradníkom verejnej správy hlavybôľ z rozmýšľania, aké projekty vymyslieť. Úplne najjednoduchšia (z hľadiska rozmýšľania) cesta je osvedčená mantra o transparentnosti, ktorá ide ruka v ruke s vytváraním rôznych registrov prístupných verejnosti, ktorých (samo) účel hraničí s napĺňaním bulvárom "vyhecovaného" internetového sledovateľstva každého každým. Slovenský parlament v čase "legislatívnej smršte" zhodnej s obdobím potreby prijímania zákonných úprav potrebných pre napĺňanie Plánu obnovy nemá, zrejme, čas sledovať rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva ("ESĽP") a Súdneho dvora Európskej únie ("SD EÚ"), ktoré vydali dva významné rozsudky v oblasti ochrany osobných údajov pri ich zverejňovaní vo verejných registroch na internete. Veľká komora ESĽP v rozhodnutí vo veci dokonca svoj výrok založila na zlyhaní maďarského parlamentu, že v legislatívnom procese neprebehla diskusia na jeho pôde, pretože " " (bod 136 rozsudku).

V nadväznosti na kľúčovú myšlienku odôvodnenia rozsudku je to práve nariadenie Európskej únie známe pod skratkou GDPR, ktoré fakticky minimalizuje rozdiel medzi európskou a vnútroštátnou úpravou. Je to zároveň aj dôvod, pre ktorý ESĽP zaradil právo EÚ ako prameň živého medzinárodného práva (v tomto smere je ESĽP spravidla k právu EÚ veľmi zdržanlivý a skôr výnimočne ho zohľadňuje vo svojich rozhodnutiach), ktorý zohľadňuje pri svojom rozhodovaní.

Vzhľadom na to, že nariadenie GDPR je v slovenskej odbornej literatúre dostatočne známe, možno na tomto mieste upozorniť na kľúčové rozhodnutia SD EÚ, ktoré viedli až k v úvode avizovanému rozhodnutiu vo veci a čiastočne z nich vychádzal aj ESĽP v rozhodnutí vo veci .

V rozhodnutí SD EÚ vo veci išlo o povinnosť zverejniť na webovej stránke Spolkového úradu pre poľnohospodárstvo a výživu osobné údaje príjemcov pomoci z fondov EÚ na rozvoj poľnohospodárstva a vidieka, vrátane získaných príjmov, pričom táto povinnosť im vyplývala z predpisov Európskej únie. Podľa SD EÚ odborný charakter činnosti, na ktoré sa údaje viažu, nevylučuje uplatňovanie práva na súkromie a nezdalo sa mu, že by inštitúcie Európskej únie správne vyvážili verejný záujem na transparentnom využívaní verejných prostriedkov s právom na súkromie, chráneným Chartou základných práv Európskej únie. Tieto inštitúcie mali uvažovať o menej invazívnych opatreniach, ktoré by ešte účinne prispeli k naplneniu cieľov predmetných pravidiel Európskej únie a priamo v odpovedi na prejudiciálnu otázku č. 1 kritizoval SD EÚ za to, že " ."

V rozhodnutí vo veci bol SD EÚ vyzvaný, aby v súvislosti so zápisom osobných údajov fyzickej osoby do obchodného registra vyvážil obchodný záujem na odstránení informácie o úpadku bývalej spoločnosti fyzickej osoby s verejným záujmom na prístup k informáciám. V zásade SD EÚ konštatoval, že ochrana právnej istoty, poctivého obchodovania a s tým spojeného riadneho fungovania vnútorného trhu má prednosť pred právom fyzickej osoby na ochranu jej osobných údajov, avšak v rozhodnutí uviedol, že tieto osoby "