Sloboda proti Slovenskej republike

13. Sťažovateľ namietal, že celková dĺžka predmetných súdnych konaní bola nezlučiteľná s požiadavkou "primeranej lehoty" a rozhodnutie ústavného súdu bolo v rozpore s judikatúrou Súdu. Oprel sa o článok 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý znie:

14. Vláda sa snažila odlíšiť obe konania na základe spisovej značky a toho, čo podľa nej predstavovalo predmet konania.

15. Vláda uviedla, že prvá časť konania (sp. zn. 5C 294/2015) sa týkala zrušenia rozhodcovského rozsudku a skončila 28. decembra 2016, respektíve 31. októbra 2017, keď bolo rozhodnuté o výške trov konania. Sťažovateľ sa až potom obrátil na ústavný súd, čo bolo v rozpore so zavedenou praxou, a nevyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy v súlade s procesnými požiadavkami. Vláda ďalej tvrdila, že sťažnosť bola podaná po uplynutí šesťmesačnej lehoty, ak bola počítaná od 31. októbra 2017 (pozri odsek 6).

16. Vláda taktiež uviedla, že druhá časť konania (sp. zn. 5C 1/2020) sa týkala zaplatenia sumy približne 2 600 EUR. Namietala, že konanie sa začalo 7. januára 2020, keď bola žaloba žalobcu vylúčená z pôvodného konania a bola neskôr zastavená po tom, čoju žalobca vzal späť. Vláda tvrdila, že predmetná dĺžka konania nemohla porušiť právo sťažovateľa na prerokovanie veci v primeranej lehote, vzhľadom na skutočnosť, že to, o čo sťažovateľovi v spore išlo, stratilo význam z dôvodu späť vzatia žaloby žalobcom.

17. Súd pripomína, že článok 6 ods. 1 Dohovoruvyžaduje, aby všetky fázy súdnych konaní o určení občianskych práv a povinností, nevylučujúc fázy konania po vynesení rozsudku vo veci samej, boli vyriešené v primeranom čase, a to zahŕňa aj fázu konania, keď sa rozhoduje o trovách (pozri , sťažnosť č. 22410/93, ods. 28 - 29, rozsudok z roku 1997; a , sťažnosť č. 51543/99/98, ods. 55, rozsudok z 29. marca 2005).

18. Vláda tvrdila, že obe časti konania boli samostatné, prvá časť konania (sp. zn. 5C 294/2015) sa skončila 30. októbra 2017 a druhá časť konania (sp. zn. 5C 1/2020) sa začala 7. januára 2020. Napriek tomu, že konania boli vedené pod dvoma rôznymi spisovými značkami, Súd poznamenáva, že rozsudkom zo 6. decembra 2016 v konaní vedenom pod sp. zn. 5C 294/2015 prvostupňový súd zrušil rozhodcovský rozsudok a rozhodol o pokračovaní v preskúmaní pôvodnej žaloby žalobcu (konanie vedené od 7. januára 2020 pod sp. zn. 5C 1/2020). Predmet konania vedeného pod sp. zn. 5C 294/2015 teda prvostupňový súd vo svojom rozsudku nepreskúmal, keďže pôvodná žaloba žalobcu bola prejednaná až 25. februára 2021 (vrátane obdobia nečinnosti od 31. októbra 2017 do 7. januára 2020), keď odvolací súd rozhodol o trovách konania. Hoci žalobca sa 7. decembra 2017 snažil svoju žalobu vziať späť, sťažovateľ sa o tejto skutočnosti dozvedel až 22. januára 2020, čím sa dostal do stavu právnej neistoty.

19. Vláda ďalej tvrdila, že sťažovateľ nevyčerpal vnútroštátne prostriedky nápravy v súvislosti s postupom odvolacieho súdu. Súd konštatuje, že sťažovateľ podal svoju ústavnú sťažnosť voči postupu konania pred okresným súdom v čase, keď konanie prebiehalo, a spis sa nachádzal na prvostupňovom súde, keď sa zaoberal procesnými otázkami týkajúcich sa trov konania; preto nemalo zmysel smerovať sťažnosť proti postupu odvolacieho súdu. Spis bol až neskôr postúpený odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní žalobcu. Preto sa od sťažovateľa nedalo očakávať, že podá novú ústavnú sťažnosť alebo ju rozšíri s cieľom napadnúť postup odvolacieho súdu. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti uviedol obe spisové značky konaní a špecificky namietal, že prvostupňový súd ostal nečinný, po tom čo zrušil rozsudok rozhodcovského súdu 28. decembra 2016. Z toho vyplýva, že sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť v súlade s platnými procesnými pravidlami a ustálenou praxou, aby mohol ústavný súd preskúmať celkovú dĺžku konania k 28. decembru 2016 (pozri sťažnosť č. 69484/01, ods. 62, rozsudok z 20. septembra 2006). Vzhľadom na uvedené musia byť predbežné námietky vlády zamietnuté.

20. Súd preto konštatuje, že preskúmané obdobie sa začalo 28. decembra 2016 a skončilo nedávno, k neznámemu dátumu, kedy bolo sťažovateľovi doručené rozhodnutie odvolacieho súdu o trovách konania, po tom čo konanie bolo vrátené na prvostupňový súd 24. marca 2021 (pozri odsek 10) (pozri , sťažnosť č. 65302/11, ods. 46 - 50, rozsudok z 28. júna 2016). Konanie trvalo celkovo viac ako štyri roky na dvoch stupňoch konania.

21. Súd pripomína, že primeranosť dĺžky konania treba posúdiť s ohľadom na okolnosti prípadu a s odkazom na nasledujúce kritériá: zložitosť prípadu, správanie sťažovateľa a príslušných orgánov a na to, o čo išlo sťažovateľovi v spore [pozri (rozsudok Veľkej komory z roku 2000), sťažnosť č. 30979/96, ods. 43].

22. V precedentnom prípade (citovaný skôr), Súd už konštatoval porušenie práva v prípade podobnom tomu predmetnému.

23. Po preskúmaní všetkého materiálu, ktorý mu bol predložený, Súd nenašiel akúkoľvek skutočnosť, ktorá by mohla odôvodniť celkovú dĺžku konania na vnútroštátnej úrovni. S ohľadom na svoju judikatúru, Súd sa domnieva, že dĺžka konania bola v tomto prípade neprimeraná a nebola dodržaná požiadavka primeranej lehoty.

24. Sťažnosť je preto prípustná a Súd konštatuje porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru.