Tatiana VOLÁROVÁ proti Slovenskej republike

Podrobnosti a informácie o sťažovateľke sú uvedené v priloženej tabuľke.

Sťažovateľka, slovenská štátna príslušníčka, bola zastúpená O. Urbanom, advokátom pôsobiacim v Bratislave.

Vláde Slovenskej republiky ("vláda") bola notifikovaná sťažovateľkina sťažnosť podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru na neprimeranú dĺžku konania pred súdom prvého stupňa.

Dňa 12. januára 2017 sťažovateľka podala proti svojmu zamestnávateľovi tzv. antidiskriminačnú žalobu, ktorou okrem iného tiež žiadala o doplatenie časti platu. V obdobído mája 2017 na okresný súd podala šesť podaní doplňujúcich jej návrh. Prvé z ôsmich pojednávaní sa uskutočnilo 8. júna 2018. Dňa 21. júna 2018 sťažovateľka navrhla súdu alternatívny petit žaloby, ktorý súd prijal po tom, ako opravila svoj pôvodný návrh podľa pokynu súdu. Na pojednávaní, uskutočnenom 31. januára 2020, ktoré malo byť záverečným, súd vyzval sťažovateľku opäť upraviť petit po tom, ako bolo zistené, že žalovaný jej časť platu vyplatil. Na základe opakovanej výzvy súdu z apríla 2020 sťažovateľka v máji 2020 zobrala späť v časti svoj návrh. Dňa 26. augusta 2020 súd sčasti žalobu zamietol a sčasti konanie zastavil. Písomné vyhotovenie rozsudku bolo zaslané sťažovateľke 28. septembra 2020 a doručené jej právnemu zástupcovi 15. októbra 2020. Dňa 29. októbra 2020 sa sťažovateľka odvolala. Konanie pred odvolacím súdom naďalej prebieha.

Sťažovateľka sa dvakrát obrátila na ústavný súd so sťažnosťou na dĺžku konania pred okresným súdom. Prvá sťažnosť bola 20. augusta 2020 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená. Ústavný súd sa domnieval, že sťažovateľka, ktorá bola počas celého konania zastúpená renomovanou právnou kanceláriou, významne prispela k dĺžke konania, a to šiestimi doplňujúcimi návrhmi, zmenou žalobného petitu, jeho opravou a neodpovedaním na výzvu okresného súdu včas po pojednávaní uskutočnenom 31. januára 2020. Berúc do úvahy význam sporu pre sťažovateľku ústavný súd odmietol sťažovateľkin argument týkajúci sa neefektívnosti postupu okresného súdu. Naopak, domnieval sa, že okresný súd uskutočnil kroky, ktoré mali zamedziť vzniku prieťahov v konaní, vrátane uloženia pokuty sťažovateľkinmu právnemu zástupcovi a zaslania výzvy sťažovateľke.

Dňa 19. januára 2021 ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú aj druhú sťažovateľkinu ústavnú sťažnosť, podanú 23. novembra 2020. Konštatujúc, že sťažnosť bola podaná len tri mesiace od vyhlásenia prvého rozhodnutia, ústavný súd uviedol, že medzičasom, 26. augusta 2020, okresný súd vo veci vyhlásil rozsudok, ktorý bol doručený 15. októbra 2020. Oneskorenie doručenia bolo vysvetlené neprevzatím zásielky zo strany sťažovateľkinho právneho zástupcu v zákonnej lehote. Ústavný súd zistil, že po vyhlásení rozsudku prvostupňový súd vykonával procesné úkony v súvislosti so sťažovateľkiným odvolaním (vyrubil súdny poplatok a vyzval ju na jeho zaplatenie, preskúmal jej sťažnosť a zaslal jej odvolanie na vyjadrenie žalovanému). Hoci sa v spore vzhľadom na jeho predmet vyžaduje osobitná rýchlosť, postup súdu prvého stupňa nejavil znaky porušenia požiadavky na primeranosť lehoty. Ústavný súd tiež poznamenal, že priebeh konania čiastočne spadal do obdobia vyhlásenia núdzového stavu v Slovenskej republike v súvislosti s pandémiou Covidu-19.