Zakotvenie "práva na hotovosť" v Ústave Slovenskej republiky

Ústava ako základný zákon štátu upravuje tie najpodstatnejšie práva a slobody, ako aj základné vzťahy medzi štátnymi orgánmi a ich fungovanie. Otázka spôsobu vykonania platby nepatrí medzi oblasti, ktoré by boli štandardne upravované, a treba dodať, že aj v prípade ostatnej novely Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 241/2023 Z. z., ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov) môže ísť viac o zabezpečenie súkromia a zachovanie slobody voľby obyvateľstva rozhodnúť sa pre "štátom emitovanú" fyzickú formu peňazí pred prostriedkami vedenými iba elektronicky na účtoch bánk. Tak to prezentuje dôvodová správa, ktorá uvádza, že "cieľom uvedeného návrhu je zaviesť pre právo na hotovosť ústavný rámec s ohľadom na právo na súkromie." Treba povedať, že obdobne je hotovosť vnímaná aj v iných krajinách. Napríklad aj v Holandsku, ktoré síce nemá zmienku o hotovosti v ústave, no ako uvádza J. Spaanderman, nevystopovateľnosť bankoviek a mincí prispieva k právu na súkromie a právo na súkromie je ústavné právo (podľa čl. 10 Holandskej ústavy). O. Issing uvádza, že "prieskumy svedčia o tom, aký veľký význam pripisujú občania ochrane súkromia, a tým aj anonymite platieb v hotovosti." Ďalej má mať, podľa dôvodovej správy, občan "právo na to, aby sa sám na základe svojej vôle rozhodol, že chce platiť v hotovosti... právo na hotovosť je jednak jedným z kľúčových práv, ktorým môžu občania napĺňať svoju slobodu v obchodno-právnych vzťahoch." Osobná sloboda človeka je podčiarknutá aj ďalej v dôvodovej správe, keď táto uvádza, že "právo platiť v hotovosti má byť charakterizované a ponímané, ako výraz slobodnej voľby človeka takto platiť v hotovosti nie preto, že elektronicky platiť nemôže, ale preto, že elektronickou formou platiť nechce, a to z akýchkoľvek dôvodov, v reakcii na konkrétnu situáciu alebo ako prejav jeho osobnosti."

Hnutia či jednotlivcov ktorí sa snažia dosiahnuť zakotvenie vedúceho postavenia hotovosti do ústav jednotlivých štátov, môžeme nájsť aj v ďalších krajinách, pričom návrh na zakotvenie práva na hotovosť do Ústavy SR sa už v Národnej rade Slovenskej republiky raz vyskytol, no vtedy nezískal potrebnú podporu. Aj naši najbližší susedia - Česko i Rakúsko sa pohrávali (a pohrávajú) s myšlienkou zavedenia práva na hotovosť do ústavy, no ich prístup je oveľa vecnejší, keďže si v týchto krajinách táto problematika vyžiadala aj odbornú diskusiu, ktorá sa v podmienkach Slovenskej republiky neuskutočnila, čo sa môže ukázať v konečnom dôsledku ako nedostatok. Najbližšie k zakotveniu hotovosti do ústavy mohli mať v Taliansku, kde sa uvádza, že republika podporuje a chráni úspory vo všetkých formách (čl. 47 Ústavy Talianskej republiky), t. j. aj vo forme hotovosti.

Tento článok nemá za cieľ polemizovať s tým, či právo na platbu v hotovosti má alebo nemá patriť do Ústavy Slovenskej republiky, ako nášho základného zákona, ale venuje sa tomu, čo táto novelizácia ústavy vlastne priniesla.

Pokiaľ zazneli aj iné dôvody, ktoré stáli za prijatím predmetnej novely Ústavy SR, treba zdôrazniť, že hoci boli podniknuté opatrenia na to, aby hotovosť bola obmedzovaná, tak treba konštatovať, že viac obmedzení pre hotovosť zakotvil vnútroštátny zákonodarca, ako ten z EÚ. Samotná EÚ nie je za zrušenie hotovosti. Ako uvádza napríklad H. Siekmann, zrušenie hotovosti v eurozóne by bolo porušením práva EÚ. Sloboda pohybu kapitálu je jednou zo 4 základných slobôd, na ktorej je EÚ budovaná. V zmysle čl. 63 Zmluvy o fungovaní EÚ sú zároveň zakázané akékoľvek obmedzenia pohybu kapitálu medzi členskými štátmi navzájom a členskými štátmi a tretími krajinami. Členské štáty, až na výnimky upravené v čl. 65 Zmluvy o fungovaní EÚ, nemôžu klásť akékoľvek prekážky uskutočňovaniu hotovostných či bezhotovostných platieb za tovar a služby. Len na margo, potom prichádza do úvahy otázka, či sú horné limity pre platby v hotovosti vôbec súladné s primárnym právom.