Ústavné "práva na hotovosť" - ako ďalej?

Právny poriadok Slovenskej republiky môžeme označiť za veľmi dynamicky sa rozvíjajúci a to bez ohľadu na to, ako tieto zmeny môžeme subjektívnevnímať. To isté môžeme konštatovať aj o Ústave Slovenskej republiky (ďalej len "Ústava SR"), pričom je viac ako otázne, či je vzhľadom na vykonávané zmeny skutočne potrebné zasahovať do znenia ústavy a do akej miery je to naozaj nutné. Predsa len základný zákon štátu by sa nemal "otvárať" pričasto (ako to bolo napríklad v otázke poslaneckej imunity, či postavenia Súdnej rady Slovenskej republiky), keďže tým môže utrpieť právna istota. Samozrejme, ak je to vhodné a potrebné, tak je nutné pozmeniť aj základný zákon štátu a to tak, aby neobmedzoval samotný rozvoj spoločnosti, resp. nechránil tie práva, ktoré nie je nutné ochrániť. "Ústava musí umožňovať a podporovať rozvoj spoločnosti, musí cielene usmerňovať trajektóriu takéhoto rozvoja spoločensky legitímnym smerom. Ústavaho nemôže brzdiť, ani byť mimo neho, inak stratí materiálnu legitimitu."

Ostatná novela Ústavy SR, vykonaná ústavným zákonom č. 241/2023 Z.z., ktorým sa dopĺňa Ústava Slovenskej republiky, z. č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, nás môže prinútiť zamyslieť sa nad tým, čo je nutné v ústave upraviť a do akej miery, najmä pokiaľ ide o zmenu na úrovni základných ľudských práv a slobôd. Otázka zakotvenia "práva na hotovosť" nepatrí medzi tie oblasti, ktoré by boli štandardne v ústavách upravované, hoci sa v mnohých krajinách nad touto možnosťou uvažuje. Ústava SR je v tomto smere výnimkou a hoci nájdeme aj v iných štátoch priradenie určitých ústavných práv k právu na používanie hotovosti (najmä právo na súkromie), tak naša ústava priamo právo na platby v hotovosti zakotvuje ako právo ústavné.

Jedno staré latinské príslovie znie " ", čo znamená len to, že mýliť sa je ľudské. Aby nedochádzalo k omylom pri zmenách na ústavnej úrovni, vyžaduje sa na prijatie ústavného zákona 3/5 väčšina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Predpokladá sa, že takáto väčšina vyžaduje súhlas so zmenou širším spektrom politických strán. Takisto sa predpokladá, že aj možnosť omylu by mala byť na veľmi nízkej úrovni, keďže zmena ústavy by mala vyžadovať širšiu diskusiu, zvlášť na odbornej úrovni. Pri omyle pritom nehovoríme v tomto prípade, či "právo na hotovosť" malo alebo nemalo byť súčasťou Ústavy SR (aj keď táto skutočnosť vyvoláva diskusie v mnohých krajinách), ale akým spôsobom sa toto právo zaviedlo a čo by bolo možné po vypočutí si širšej odbornej diskusie (alebo napr. dodržanie konzultačnej povinnosti s Európskou centrálnou bankou) odstrániť. Práve absencia takejto diskusie potom môže spôsobiť, že prijatá úprava nemusí spĺňať kritériá kladené na ústavný zákon. B. Balog o omylnosti ústavodarcu hovorí "vtedy, ak k zmenám ústavydochádza náhodne, až chaoticky, zjavne bez hlbšie zanalyzovaného dôvodu a bez riadnej legislatívnej prípravy." Dovolíme si tvrdiť, že toto je aj prípad čl. 39a Ústavy SR. K uvedenej právnej úprave sa ako prvá inštitúcia EÚ oficiálne vyjadrila Európska centrálna banka (ďalej iba "ECB").