Účinky oznámenia správcu o zostavení zoznamu pohľadávok podľa § 96 ods. 2 ZKR

Súd prvej inštancie rozsudkom z 29. mája 2017 určil, že pohľadávky žalobcu - daň z nehnuteľností na základe rozhodnutí Mesta N. v uvedenej výške a špecifikácii, sa považujú v konkurznom konaní vedenom na majetok úpadcu PPP, s. r. o., za pohľadávky proti oddelenej podstate.

Z odôvodnenia vyplýva, že pohľadávka žalobcu na dani z nehnuteľnosti vznikla až po vyhlásení konkurzu (v roku 2013) v súvislosti so správou a speňažovaním majetku, keďže povinnosť platiť daň z nehnuteľnosti vyplýva zo zákona a iba jej riadnym plnením nedochádza k dôsledkom, ktoré by vlastníka v jeho vlastníckom práve obmedzovali (napr. zriadenie daňového záložného práva). Na plnení tejto povinnosti nič nemení vyhlásenie konkurzu. Na nehnuteľnostiach, ktoré predstavovali predmet dane, bolo zriadené záložné právo rozhodnutím správcu dane. V prípade pohľadávok žalobcu ide o pohľadávky proti oddelenej podstate. Podľa súdu prvej inštancie zákon nevyžaduje pre uplatnenie pohľadávok proti podstate žiadne formálne náležitosti a ani lehotu. Za uplatnenie pohľadávok proti podstate považoval súd prvej inštancie doručenie e-mailu správcovi konkurznej podstaty z 19. apríla 2016, keďže žalobca si mohol pohľadávky uplatniť až po nadobudnutí právoplatnosti jednotlivých rozhodnutí, ktorými bola uložená poplatková povinnosť, a nie už doručením rozhodnutí mesta, ako to prezentoval v žalobe žalobca. Žaloba bola podaná podľa § 87 ods. 8 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej aj "ZKR") a nie podľa § 96 ZKR, preto na rozhodnutie o žalobe aplikoval ustanovenie § 87 ods. 8 ZKR, pričom dodal, že nepodaním námietok proti zoznamu pohľadávok proti podstate vypracovanému správcom a zverejnenom v Obchodnom vestníku nezaniká právo veriteľa podať žalobu podľa § 87 ods. 8 ZKR. Naopak, žalobu podľa § 96 ods. 6 ZKR možno podať až vtedy, ak právny dôvod, poradie pohľadávky alebo jej výška neboli určené podľa § 87 ZKR, alebo ak také konanie neprebieha.

Odvolací súd rozhodol o odvolaní žalovaného rozsudkom z 29. októbra 2018 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a v celom rozsahu sa stotožnil s jeho odôvodnením.

Súd zdôraznil, že pokiaľ správca neuzná právny dôvod alebo výšku pohľadávky proti podstate, taký spor sa nerieši v rámci námietkového konania, ale prostredníctvom incidenčnej žaloby. V námietkovom konaní sa môže veriteľ domáhať poradia zaradenia svojej pohľadávky do zoznamu pohľadávok proti podstate, ale už sa nemôže domáhať určenia právneho dôvodu, prípadne oprávnenej výšky pohľadávky. K riadnemu uplatneniu pohľadávok došlo 19. apríla 2016, pričom žalovaný správca žalobcovi listom z 22. apríla 2016 oznámil neuznanie pohľadávok a vyzval ho na podanie incidenčnej žaloby. Súd prvej inštancie v incidenčnom spore posudzoval dôvodnosť neuznania týchto pohľadávok a správne ustálil, že pohľadávky žalobcu na dani z nehnuteľnosti preukázateľne vznikli po vyhlásení konkurzu a nepochybne súvisia so správou úpadcovho majetku, a preto neuznanie týchto pohľadávok nebolo dôvodné.

Žalovaný podal proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej aj "CSP") a žiadal, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.