Rodinný dom

Krajský súd v P. (ďalej len "krajský súd") rozsudkom podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len "OSP") zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo 14. apríla 2014, ktorým potvrdil rozhodnutie Mesta P. ako prvostupňového správneho orgánu z 22. novembra 2013, ktorým tento povolil stavbu "Rodinný dom" na ul. 29. augusta 161 v P., na pozemku v k. ú. P., pre stavebníka Ing. P.

Krajský súd všetky námietky žalobcu, že zmena pôdorysu stavby priamo narušuje architektonický a urbanistický charakter prostredia - ulice, v ktorej sa nachádza, a že postavením vyššej budovy by došlo k narušeniu architektonickej a urbanistickej homogenity prostredia, že žalovaný nesprávne aplikoval ustanovenie § 4 ods. 2 vyhlášky MŽP SR č. 532/2002 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu a orientácie (ďalej len "vyhláška č. 532/2002 Z.z."), zamietol. Poukázal aj na ustanovenie § 47 písm. a) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), podľa ktorého sa stavby musia navrhovať tak, aby boli po celý čas životnosti v súlade so základnými požiadavkami na stavby, so zastavovacími podmienkami, aby boli zhotovené z vhodných stavebných výrobkov, aby boli začlenené do územia v súlade s urbanistickými, architektonickými a environmentálnymi zásadami a požiadavkami ochrany prírody a krajiny a pamiatkovej starostlivosti tak, aby sa vylúčili ich negatívne účinky na okolie z hľadiska ochrany zdravia a životného prostredia, prípadne aby sa obmedzili na prípustnú mieru, ďalej, že predmetná stavba so zmeneným pôdorysom a výškou oproti predchádzajúcemu stavu, nepredstavuje stavebné riešenie dvojdom pričom uviedol, že ide o novostavbu nového a samostatného rodinného domu, že súčasné projektové, technické a architektonické riešenie stavby, ktoré akceptoval stavebný úrad a žalovaný predstavuje hrubý zásah do vlastníckych práv žalobcu, pričom má za to, že záver žalovaného o tom, že návrhy žalobcu týkajúce sa toho, ako by mala stavba vyzerať, sú zásahom do výkonu práv stavebníka, nedávajú zmysel a sú v právnom štáte neprípustné, uviedol, že búracími prácami a uskutočnením stavby, môže dôjsť k poškodeniu žalobcovho domu a pozemku z dôvodu, že v tomto prípade ide o dvojdom a druhá časť domu je napojená na dom stavebníka, že žalovaný sa nezaoberal otázkou miestneho zisťovania a z povahy prípadu je zrejmé, že vec vyžaduje objektívne posúdenie na mieste samom, a že uskutočnenie predmetnej stavby v rozsahu a spôsobom aký vyplýva zo stavebného povolenia bude mať za následok zvýšené zatienenie nehnuteľnosti a pozemku vo vlastníctve žalobcu, považoval za nedôvodné.

K jednotlivým námietkam žalobcu krajský súd uviedol, že z územného plánu sídelného útvaru Mesta P. schváleného uznesením mestského zastupiteľstva č. 48/1998 2. júla 1998 a jeho aktualizácie schválenej uznesením mestského zastupiteľstva č. 21/2004 26. augusta 2004 (ďalej len "územný plán") je predmetná stavba rodinného domu umiestnená na ploche, ktorá je v zmysle územného plánu funkčne určená ako plocha rodinných domov s funkciou bývania (B.3b), pričom z územného plánu nevyplývajú žiadne limitácie výšky, prípadne pôdorysných rozmerov stavieb rodinných domov. Tvrdenia žalobcu o tom, že zmenou pôdorysu spornej stavby dôjde k narušeniu architektonického a urbanistického charakteru prostredia, sú irelevantné a právne nepodložené, pretože stavebný úrad postupoval pri vydávaní stavebného povolenia v zmysle platného územného plánu mesta P. a v súlade s ustanoveniami stavebného zákona. K námietke žalobcu, že predmetná stavba so zmeneným pôdorysom a výškou oproti predchádzajúcemu stavu nepredstavuje stavebné riešenie dvojdom však uvádza, že ide o novostavbu nového a samostatného rodinného domu. Krajský súd poukázal na to, že v zmysle STN 73 4301 - budovy na bývanie z júna 2005 podľa spôsobu zástavby a uplatnenia v urbanistickej štruktúre základné druhy rodinných domov sú: izolované, dvojdomy, radové, átriové a terasové. Podľa stavebného slovníka možno dvojdom dispozične začleniť medzi rodinný dom a dom v radovej zástavbe, pričom rodinný dom tvorí polovicu dvojdomu.

Z uvedeného podľa názoru krajského súdu implicitne vyplýva, že ide o dva rodinné domy, ktoré majú jednu spoločnú stenu. Keďže je nesporné, že dvojdom je tvorený dvoma rodinnými domami, stavebný úrad a aj žalovaný v konaní posudzovali stavbu rodinného domu, ktorý je súčasťou pôvodne stojaceho dvojdomu. Uviedol, že žalobca používa v žalobe pojmy samostatný rodinný dom aj dvojdom, čiže jeho tvrdenie, že v danom prípade nejde o dvojdom, je zmätočné a účelové. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že v prerokovávanej veci ide o stavbu dvojdomu, pretože dotknuté stavby rodinných domov majú spoločnú stenu. Je tiež zrejmé, že zamýšľaná stavba nezmení pomery v území oproti súčasným, keďže na jej mieste je v súčasnosti postavená stavba predstavujúca technické riešenie dvojdom. Argumentáciu žalobcu považoval krajský súd za nesprávnu, pretože dvojdomy sú charakterizované spoločnou stenou, nie však rovnakou výškou a pôdorysom. V zmysle ustanovení § 123, § 124 a § 415 Občianskeho zákonníka ("OZ") a podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR možno účinne namietať iba takú nezákonnosť rozhodnutia, ktorou bola osoba ukrátená na svojich právach, pričom ukrátením na právach treba rozumieť nielen ukrátenie na hmotných právach, ale aj na procesných právach, preto samotné tvrdenie o nesprávnosti napadnutého rozhodnutia a jeho rozpore so zákon nepostačuje, takému tvrdeniu musí korešpondovať subjektívne oprávnenie, ktoré vychádza z konkrétneho právneho predpisu (uzn. NS SR, sp. zn. 6 Sžo 227/2010 z 26. októbra 2011), pričom žalobca v žalobe uvádza iba demonštratívny a hypotetický výpočet škôd, ktoré môžu nastať v príčinnej súvislosti s búracími a stavebnými prácami na zamýšľanej stavbe stavebníka.

Nepodložené je aj tvrdenie žalobcu, že uskutočnením navrhovanej stavby preukázateľne dôjde k zníženiu trhovej hodnoty žalobcovej nehnuteľnosti a pozemku, pretože charakter stavby dvojdom ostane zachovaný. Krajský súd poukázal na to, že právny poriadok SR umožňuje žalobcovi domáhať sa účinne náhrady škody, avšak iba takej, ktorá skutočne vznikla. Námietku žalobcu, že žalovaný sa nezaoberal miestnym zisťovaním, považoval za nedôvodnú, keď z ustanovenia § 61 ods. 2 stavebného zákona vyplýva, že posúdenie skutočnosti, či sú pomery staveniska dobre známe a či žiadosť poskytuje dostatočný podklad pre posúdenie stavby, prináleží výlučne stavebnému úradu, navyše žalobca v žalobe konkrétne neuvádza, čím bol takýto postup stavebného úradu neobjektívny, ani to, ktoré jeho práva boli porušené v súvislosti s upusteným od miestneho zisťovania. Poukázal na to, že z administratívneho spisu stavebného úradu je zrejmé, že stavebnému úradu boli dobre známe pomery staveniska a stavby, ako aj to, že súčasťou žiadosti o vydanie stavebného povolenia bola potrebná projektová dokumentácia k stavbe, preto bolo upustenie od miestneho zisťovania v danom prípade v súlade s citovaným ustanovením stavebného zákona,