Úprava odplaty
V
1)súčasnosti platnej právnej úprave Občianskeho zákonníka (ďalej aj "OZ") je odplata upravená v § 53 ods. 6, podľa ktorého:
"Ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis."
Vykonávacím predpisom je nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej aj "nariadenie"). V predloženom znení novely Občianskeho zákonníka je však odplata upravená hneď na niekoľkých miestach (navrhovaná novela Občianskeho zákonníka používa rovnaký pojem "odplata", ale s odlišným významom) a my si ukážeme, čo táto nová úprava prináša. Za určitú všeobecnú úpravu odplaty môžeme pokladať navrhovaný § 79 OZ
2), ktorý sa týka najmä spôsobu určenia výšky odplaty.
Ďalej sa nachádza aj v časti týkajúcej sa spotrebiteľských zmlúv, ktorá je akousi kombináciou uvedeného znenia § 53 ods. 6 a § 53b ods. 1 OZ
3), pričom navrhovaný text § 99q OZ ustanovuje:
"Ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata ani sankcia za porušenie povinnosti prevyšovať najvyššiu prípustnú hranicu ustanovenú vykonávacím predpisom."
V tomto smere je významné poukázať aj na skutočnosť, že v súčasnosti platný Občiansky zákonník v nadväznosti na nariadenie (v § 3a) ustanovuje maximálnu hranicu, pokiaľ ide o
sankcie z omeškania so splácaním peňažných prostriedkov
, nie sankcie za porušenie (akýchkoľvek) povinností, pričom za sankcie z omeškania sa výslovne považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov (§ 3a ods. 2 nariadenia). Navrhované znenie Občianskeho zákonníka teda rozširuje strop sankcií aj pre taký druh sankcií (za porušenie iných povinností), s ktorými nariadenie nepočíta, a teda ich maximálnu výšku neurčuje. V tomto smere sa prejavuje určitá nedokonalosť navrhovaného znenia Občianskeho zákonníka, keďže, ako vyplýva z dôvodovej správy k uvedenému ustanoveniu, týmto sa má prebrať doterajšia úprava len s legislatívno-technickými zmenami. Navrhované znenie tak v praxi môže spôsobiť, a pravdepodobne aj spôsobí, neistotu vo výklade a v aplikácii daného ustanovenia vo vzťahu k zakotvenému stropu sankcií (vo všeobecnosti) v nadväznosti na znenie nariadenia. Rovnako by malo význam zamyslieť sa aj v spotrebiteľských zmluvách upravených v Občianskom zákonníku nad úpravou civilnoprávnych sankcií ako následku prekročenia najvyššej prípustnej hranice odplaty stanovenej vykonávacím predpisom. Nateraz to nie je jednoznačné, no napríklad znenie § 9 ods. 19 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj "zákon č. 129/2010 Z.z." alebo "ZoSÚ") naznačuje, že následkom by mala byť neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere
4). V zákone č. 129/2010 Z.z. je osobitná úprava obsiahnutá v podobe bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru v prípade, ak ročná percentuálna miera nákladov prekračuje najvyššiu prípustnú výšku odplaty stanovenej nariadením [v § 11 ods. 1 písm. g)]. Obdobný následok by bolo možné upraviť pre prípad prekročenia najvyššej prípustnej hranice odplaty v spotrebiteľskej zmluve, čím by sa právna úprava zosúladila. Aj vzhľadom na to, že často v prípade prekročenia jednej najvyššej prípustnej hranice vedie k prekročeniu aj druhej, sa nejaví ako systémové, ak by takéto prekročenie viedlo k dvom rôznym následkom.
A do tretice, odplata je upravená osobitne aj pre zmluvný typ zmluvy o úvere v navrhovanom § 1110 OZ
5). K tejto časti je pomerne zaujímavá tá skutočnosť, že pokiaľ sa § 79 týka spôsobu určenia výšky odplaty a § 99q najvyššej prípustnej hranice odplaty v spotrebiteľskej zmluve, tak ustanovenie § 1110
ďalej upravuje niekoľko
druhov
odplát; odplatu vo všeobecnosti (podľa ods. 1) a následne (podľa ods. 2) odplatu za pripravenosť veriteľa poskytnúť peňažné prostriedky, odplatu za predčasné splatenie úveru a odplatu za poskytovanie iných služieb. Odhliadnuc od skutočnosti, že nie je (ani z dôvodovej správy k návrhu zákona) zrejmé, z akého dôvodu boli niektoré osobitné druhy odplát vymedzené len pre bankových veriteľov (nie aj pre nebankových veriteľov napriek tomu, že aj tieto subjekty poskytujú úvery na základe povolenia NBS), z navrhovaného znenia Občianskeho zákonníka najmä nie je jasné, aký vzťah majú tieto jednotlivé odplaty k osobitnej právnej úprave obsiahnutej v zákone č. 129/2010 Z.z. alebo v zákone č. 90/2016 Z.z. o úveroch na bývanie (ďalej len "ZoÚB"), ktorá, naopak, viacero
druhov
odplát nepozná. V týchto zákonoch sú napríklad upravené osobitné obmedzenia týkajúce sa zákazu vyžadovať poplatky za predčasné splatenie úveru či už spotrebiteľského, alebo úveru na bývanie, resp. ich výška je obmedzená (bližšie pozri § 16 ods. 3 a 4 ZoSÚ, § 18 ZoÚB), ako aj zákaz poskytovania doplnkových služieb (§ 9 ods. 10 a 13 ZoSÚ alebo § 13 ods. 13 ZoÚB), resp. sa v zmysle § 9 ods. 14 ZoSÚ
"akékoľvek poskytnuté plnenia spotr