Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Povinnosť predložiť vec veľkému senátu (ZSP 4/2025)
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy SR
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd
§ 48 ods. 1 Civilného sporového poriadku
Dovolateľ má právo na rozhodnutie veci veľkým senátom aj bez svojej procesnej aktivity, lebo sa dotýka samotnej podstaty výkonu právomoci dovolacieho súdu ako zjednocovateľa judikatúry.
Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 197/2023 – upravený na publikačné účely
| Z odôvodnenia |
I. Skutkový stav veci
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľky, doručenú ústavnému súdu 12. decembra 2022 v časti smerujúcej proti postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) a jeho rozsudku z 24. augusta 2022, sp. zn. 7 Cdo 108/2020. Sťažovateľka sa v ústavnej sťažnosti domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej aj „Listina“), základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 11 Listiny a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dodatkový protokol“) postupom najvyššieho súdu a jeho rozsudkom. Navrhuje napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Súčasne žiada priznať finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur a náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
2. Z ústavnej sťažnosti a vyžiadaného spisu Okresného súdu Nitra (ďalej aj „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 97/2009 vyplýva, že už v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 14 C 186/1993 sa pôvodní žalobcovia proti pôvodným žalovaným (jedným zo žalovaných bol právny predchodca sťažovateľky) domáhali určenia vlastníckeho práva k rovnakým nehnuteľnostiam a na základe rovnakých skutkových okolností ako v napadnutom konaní. Okresný súd najskôr rozsudkom z 5. októbra 1994 žalobu zamietol, tento rozsudok krajský súd uznesením zrušil a vrátil vec na nové konanie. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom z 13. septembra 1995 žalobe vyhovel a určil vlastnícke právo žalobcov k sporným nehnuteľnostiam. Tento rozsudok potvrdil aj krajský súd rozsudkom z 2. apríla 1996, sp. zn. 14 Co 67/1996-131. Oba rozsudky následne zrušil najvyšší súd rozsudkom z 22. mája 1997, sp. zn. 2 Cdo 198/1996, a vec vrátil na ďalšie konanie na prvom stupni. Vo svojom rozsudku vyslovil právny názor, podľa ktorého žalobcovia nemohli v súlade s právom vydržať predmetné nehnuteľnosti, keďže poľnohospodárska pôda nebola spôsobilým predmetom vydržania pred 1. januárom 1992. Prvostupňové konanie bolo ďalej vedené na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 110/1997. Žalobcovia vzali predmetný návrh späť a konanie bolo zastavené uznesením okresného súdu zo 6. marca 1998.
3. Žalobcovia podali opätovne žalobu s rovnakými skutkovými a právnymi dôvodmi 19. mája 1998, keďže medzičasom najvyšší súd v obdobnom spore o určenie vlastníckeho práva (rozsudok z 25. novembra 1997, sp. zn. 3 Cdo 193/1996) vyjadril úplne opačný právny názor, podľa ktorého je možné vydržanie vlastníckeho práva k akejkoľvek pôde, t. j. aj k poľnohospodárskej, vzhľadom na zrovnoprávnenie dovtedajších druhov vlastníctva a zakotvenie nedotknuteľnosti vlastníckeho práva k pôde. V tomto konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 9 C 163/1998 okresný súd v poradí prvým rozsudkom z 27. januára 1999 ich žalobe vyhovel. Odvolanie pôvodného žalovaného v 1. rade krajský súd odmietol uznesením z 28. februára 2005. Následne však najvyšší súd rozsudkom z 22. februára 2008, sp. zn. 5 Cdo 213/2007, uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po vrátení veci krajský súd uznesením z 31. marca 2009 rozsudok okresného súdu zrušil ako nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že nariadil vykonať rekonštrukciu spisu pod sp. zn. 14 C 110/1997, doplniť rekonštrukciu spisu pod sp. zn. 9 C 163/1998 a vypočuť strany sporu. Po vrátení veci okresnému súdu bolo toto konanie ďalej vedené pod sp. zn. 9 C 97/2009. Okresný súd v poradí druhým rozsudkom z 23. septembra 2010 žalobe opäť vyhovel. Tento rozsudok bol zrušený uznesením krajského súdu z 24. augusta 2011 pre nedostatočné dokazovanie. Po vrátení veci na ďalšie konanie rozhodol okresný súd v poradí tretím rozsudkom z 18. apríla 2017, sp. zn. 9 C 97/2009-941, tak, že žalobu zamietol, keďže, podľa jeho názoru, žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, keď nepreukázali platný nadobúdací titul, ktorý ich vnútorné presvedčenie, že sa stali vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje, a v druhom rade nepreukázali splnenie druhej základnej podmienky pri vstupe do držby – ich dobromyseľnosť. Okresný súd vychádzal z rozhodnutí najvyššieho súdu (sp. zn. 1 Cdo 137/2011 a sp. zn. 4 Cdo 361/2012), podľa ktorých držba nehnuteľností, opierajúca sa o ústnu zmluvu, nemôže viesť k vydržaniu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Na základe ústnej zmluvy o prevode nehnuteľností nemôže byť nadobúdateľ v dobrej viere, že je vlastníkom veci.
4. Krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobe vyhovel. Nestotožnil sa s názorom okresného súdu a poukázal na nález ústavného súdu zo 14. novembra 2018, sp. zn. II. ÚS 484/2015, ktorý sa komplexne zaoberal výkladom podmienok vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a v ktorom sa ústavný súd vyporiadal aj s odlišným právnym posúdením v rozhodnutiach najvyššieho súdu. Právni predchodcovia žalobcov v roku 1982 začali sporné nehnuteľnosti užívať na základe ústnej kúpnej zmluvy. Podľa krajského súdu nehnuteľnosti užívali v dobrej viere, že im patria, ich držba nebola nikým a ničím rušená. Ak by aj nadobudli nehnuteľnosti od nevlastníkov, neznamená to automaticky nemožnosť vydržať vlastnícke právo v ich prospech. V prípade nadobudnutia od nevlastníka by bolo krajne nespravodlivé neposkytovať ochranu právam nadobudnutým v dobrej viere. Osoby, ktorým dobrá viera nasvedčuje, totiž nenesú žiadny diel zodpovednosti za neplatnosť zmluvy uzatvorenej medzi právnymi predchodcami. Podľa krajského súdu nemožno kľúčovú otázku dobrej viery tretieho nadobúdateľa prejsť iba lakonicky odkazom na zásadu, že nikto nemôže vec nadobudnúť od nevlastníka. V bode 36. rozsudku krajský súd vyslovil, že súd nie je viazaný rozhodnutím najvyššieho súdu z 22. mája 1997, sp. zn. 2 Cdo 198/1996, vydaného v rámci konania vedeného pod sp. zn. 14 C 110/1997. Uvedené rozhodnutie nebolo judikované, ide výlučne o rozhodnutie týkajúce sa daného súdneho konania a má právnu záväznosť len pre dané konanie. Ustanovenie § 455 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“) stanovuje viazanosť odvolacieho súdu rozhodnutím súdu vyššieho stupňa, resp. právnym názorom vysloveným súdom vyššieho stupňa v rozhodnutí, ktorým sa zrušuje rozhodnutie odvolacieho súdu iba v danom konkrétnom súdnom konaní.
5. Dovolanie sťažovateľky najvyšší súd napadnutým rozsudkom zamietol.
5.1. Vo vzťahu k sťažovateľkou uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP, v rámci ktorého sťažovateľka namietala, že odvolací súd v rozpore s § 455 CSP nerešpektoval právny názor vyslovený najvyšším súdom v rozsudku z 22. mája 1997, sp. zn. 2 Cdo 198/1996, najvyšší súd považoval právny názor krajského súdu za právne konformný (napriek zjavne účelovému správaniu strany žalobcov pri späťvzatí pôvodnej žaloby po vydaní zrušujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu) a dodal, že žalobcovia podali novú žalobu v čase, keď právny názor vyslovený v zrušujúcom rozsudku najvyššieho súdu bol dovolacím súdom prekonaný. Konanie pred krajským súdom preto nebolo postihnuté vadou zmätočnosti. Uvedený argument použila sťažovateľka aj v súvislosti s namietanými nesprávnymi právnymi závermi krajského súdu, že nehnuteľnosti, ku ktorým určenie vlastníckeho práva bolo predmetom konania, mohli byť spôsobilým predmetom vydržania.
5.2. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané nesprávne právne posúdenie otázky, či žalobcovia boli dobromyseľní pri držbe, hoci nimi údajne uzavretá kúpna zmluva týkajúca sa sporných nehnuteľností nebola urobená v písomnej forme a nikdy nebola registrovaná príslušným orgánom, a odklon krajského súdu od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu [pod sp. zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010, 3 M Cdo 7/2010, 3 M Cdo 8/2010, 6 M Cdo 5/2010, 5 Cdo 49/2010, 1 Cdo 137/2011, 4 Cdo 361/2012 (R 74/2015)], najvyšší súd považoval dovolanie sťažovateľky za prípustné, no nedôvodné. Na základe skutkových zistení okresného súdu potvrdil správnosť právneho záveru krajského súdu, že právni predchodcovia žalobcov splnili všetky zákonom požadované podmienky vydržania, keďže nehnuteľnosti nadobudli v dobrej viere ako kúpu, uhradili za ňu sumu 12 000 Kčs, ich držba bola oprávnená a dobromyseľná, vo viere, že im nehnuteľnosti patria, držba bola nerušená a trvala viac ako 10 rokov. V odôvodnení odkázal na nález ústavného súdu zo 14. novembra 2018, sp. zn. II. ÚS 484/2015, podľa ktorého pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré
Odomknite si prístup k odbornému obsahu na portáli.
Prístup k obsahu portálu majú len registrovaní používatelia portálu. Pokiaľ ste už zaregistrovaný, stačí sa prihlásiť.
Ak ešte nemáte prístup k obsahu portálu, využite 10-dňovú demo licenciu zdarma (stačí sa zaregistrovať).
Vydanie Zo súdnej praxe 1/2025
