Sledovanie použitím informačno-technických prostriedkov z pohľadu ESĽP (1.)

Systematický zber a uchovávanie údajov o osobách považujeme za zásah do súkromia týchto osôb. Z tohto všeobecne uznávaného právneho princípu vychádza tak rozhodovacia činnosť ESĽP (ďalej len "Súd"), ako aj rozhodovacia činnosť vnútroštátnych súdov najvyšších inštancií. Taký zásah do práv spadá pod článok 8 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd (ďalej len "Dohovor"), ktorý zaručuje právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života. V zmysle tohto textu²⁾, konkrétne druhého odseku, môže štátny orgán zasahovať do výkonu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie iba vtedy, ak je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej či verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Súd vo svojej rozhodovacej činnosti v zásade nerobí rozdiel medzi spôsobmi tajného sledovania osôb a k získavaniu a uchovávaniu údajov pristupuje vo všeobecnosti rovnakým spôsobom bez ohľadu na to, či ide o odpočúvanie telefonických hovorov, priestorové odpočúvania, monitorovanie elektronickej komunikácie, alebo získavanie záznamov o uskutočnenej telefonickej prevádzke. Aj pri posudzovaní sporného zásahu do práv nie je podstatné, či sa sťažuje osoba, voči ktorej bolo použitie sledovacích zariadení nariadené, alebo druhý z účastníkov komunikácie, teda osoba, ktorá so sledovanou osobou telefonovala alebo inak komunikovala.

Pri posudzovaní prípadov týkajúcich sa odpočúvania a použitia iných opatrení na sledovanie osôb kladie Súd osobitný dôraz na dodržanie zásady legality, teda na to, aby bolo použitie sledovacích opatrení v súlade so zákonom. V zmysle ustálenej judikatúry Súdu táto podmienka implicitne obsahuje požiadavku, aby príslušný vnútroštátny právny predpis, predstavujúci zákonný základ pre opatrenia zasahujúce do súkromia osôb, bol dostatočne prístupný dotknutej osobe, aby táto mohla predvídať dôsledky jeho aplikácie, a aby bol zlučiteľný s princípom právneho štátu, čo kladie dôraz na jeho kvalitu. Požiadavka právnej predvídateľnosti osobitne v súvislosti s tajnými opatreniami na sledovanie znamená, že vnútroštátne právo musí byť dostatočne jasné, pokiaľ ide o jeho znenie, aby poskytovalo jednotlivcom primerané indície o okolnostiach a podmienkach, za ktorých sú štátne orgány oprávnené uchýliť sa k takýmto opatreniam. Zároveň musí vnútroštátne právo obsahovať adekvátne a účinné záruky proti zneužitiu sledovacích opatrení. Za také záruky v súvislosti s odpočúvaním Súd vo svojej judikatúre považoval najmä definovanie kategórií osôb, ktoré môžu byť odpočúvané, či trestných činov, v súvislosti s ktorými možno realizovať odpočúvanie, časové obmedzenie odpočúvania, kontrolu nezávislým súdnym orgánom, postupy pre vyhotovenie záznamov o obsahu odpočúvaných hovorov, úpravu podmienok uchovávania vyhotovených záznamov a nahrávok a vymedzenie okolností, za ktorých môžu alebo nemusia byť nahrávky vymazané a zvukové nosiče alebo iné záznamy zničené.³⁾ Vo vzťahu k iným sledovacím opatreniam Súd vyžaduje viac menej analogické záruky s tým, že ich obsah môže do istej miery variovať v závislosti od charakteru daného sledovacieho opatrenia a ich rozsah je priamo úmerný závažnosti zásahu príslušného sledovacieho opatrenia do práv dotknutej osoby.

Rozhodovanie o prípadoch týkajúcich sa odpočúvania a použitia iných opatrení na sledovanie osôb na Súde je z hľadiska dokazovania porušenia práv do istej miery špecifické a táto špecifickosť je daná osobitosťou predmetu sporu. Sťažovateľ vzhľadom na povahu veci, teda utajovanie používania operatívnej techniky, nie je vždy schopný preukázať, že bol skutočne objektom uskutočnených sledovacích opatrení. Pokiaľ boli informácie získané prostredníctvom sledovacích opatrení na vnútroštátnej úrovni ďalej využité v nejakom druhu konania proti sťažovateľovi, najčastejšie v trestnom konaní, situácia je pre sťažovateľa jasná. Sťažovateľ tiež môže získať dôkaz o použití sledovacích opatrení vďaka tomu, že ho príslušný orgán o využití takých opatrení následne informuje. Často však sťažovateľ dôkaz realizácie takých opatrení získa len vďaka úniku informácií pochádzajúcich z orgánu vykonávajúceho sledovacie opatrenia. Niekedy taký dôkaz sťažovateľ ani nezíska, len má určité indície, ktoré naznačujú použitie sledovacích opatrení. Ešte zložitejšia situácia nastáva v prípade tzv. strategického sledovania, ktoré nie je namierené voči konkrétnej osobe, ale sleduje komunikáciu s určitým obsahom. Na druhej strane, neexistuje mechanizmus, ktorým by Súd "prinútil" žalovaný štát predložiť v spore dôkazy o použití sledovacích opatrení, pokiaľ sa ten sám nerozhodne tak urobiť. Tieto osobitnosti spôsobili, že pri posudzovaní sťažností týkajúcich sa použitia opatrení na sledovanie osôb Súd uplatňuje špecifický prístup, keď nevyžaduje, aby sťažovateľ preukázal, že skutočne k zásahu do jeho práv došlo. Súdu postačuje, ak je "rozumne pravdepodobné", že sťažovateľ bol predmetom použitia takých opatrení.

Treba zdôrazniť, že skupinu prípadov, ktoré Súd v tejto súvislosti prerokovával a prerokováva, možno rozdeliť na prípady, v ktorých sťažovateľ preukázateľne je objektom sledovacích op