Sledovanie použitím informačno-technických prostriedkov z pohľadu ESĽP (2.)

Odpočúvanie a ďalšie spôsoby tajného sledovania osôb a ich komunikácie sú bezpochyby užitočným nástrojom pri zisťovaní trestnej činnosti a ochrane národnej bezpečnosti. Na druhej strane, dôsledná ochrana ľudských práv a základných slobôd vyžaduje existenciu primeraných záruk proti zneužitiu opatrení zameraných na sledovanie osôb. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) v Štrasburgu môže slúžiť vnútroštátnym orgánom ako návod pri určovaní mantinelov vnútroštátneho právneho rámca pre túto oblasť, aj pri jeho aplikácii. Osobitne preto, že práve tento medzinárodný súdny orgán vo svojej judikatúre vytvoril viacero požiadaviek predovšetkým na kvalitu právnej úpravy umožňujúcej používanie takýchto opatrení. Tento článok nemá ambíciu poskytnúť vyčerpávajúci rozbor judikatúry ESĽP v dotknutej oblasti, ale jeho cieľom je načrtnúť aktuálne tendencie v rozhodovacej činnosti tohto medzinárodného súdneho orgánu.¹⁾

V prípadoch založených na všeobecných sťažnostiach, v ktorých sťažovatelia, ktorí môžu byť potenciálne objektom sledovacích opatrení, namietajú proti vnútroštátnej legislatíve, ESĽP (ďalej aj "Súd") trochu netradične v podstate pripustil inak neprípustnú²⁾actio popularis a uplatňuje princíp, podľa ktorého postačuje, aby vnútroštátna právna úprava umožňovala využitie opatrení na odpočúvanie a iné sledovanie osôb voči sťažovateľovi a zásah do práv pre potreby článku 8 Dohovoru tak bude predstavovať už samotná existencia takejto právnej úpravy.³⁾Súd vo svojej rozhodovacej činnosti totiž uznal, že za určitých okolností si sťažovateľ môže nárokovať postavenie obete porušenia práv aj z dôvodu existencie tajných opatrení alebo zákonnej úpravy, ktorá umožňuje ich uskutočnenie, bez toho, aby zároveň tvrdil, že voči nemu boli uplatnené. Odchýlka od všeobecného pravidla, pripúšťajúca možnosť domáhať sa abstraktného prieskumu právnej úpravy je osobitne ospravedlniteľná práve v oblasti tajného sledovania osôb, pretože v opačnom prípade by tieto opatrenia v podstate nebolo možné účinne napadnúť. Tým by však boli dotknuté osoby de facto zbavené ochrany práv podľa článku 8 Dohovoru iba preto, že sú porušované prostredníctvom utajovaných metód práce, o ktorých existencii sa tieto osoby nemajú ako dozvedieť. V takých prípadoch potom musí Súd uskutočniť úplne abstraktné posúdenie napadnutej právnej úpravy, ktorá použitie sledovacích opatrení pripúšťa.⁴⁾

Týchto prípadov výrazne pribúda najmä v posledných rokoch a týkajú sa hlavne tzv. strategického monitorovania, zameraného na určitý obsah komunikácie, nie na konkrétnu osobu. Súd v množstve prípadov podrobil kritike právne úpravy jednotlivých štátov.⁵⁾ Osobitne často býva v sťažnostiach podaných Súdu napádaná britská právna úprava.

V prípade Liberty a ďalší v. Spojené kráľovstvo (rozs. z 1. júla 2008) vzniesli sťažnosť pred Súdom jedna britská a dve írske občianskoprávne organizácie, ktoré tvrdili, že v období rokov 1990 až 1997 bola ich telefonická, faxová, e-mailová a dátová komunikácia, vrátane komunikácie, ktorá je v zmysle zákona dôverná, pravdepodobne monitorovaná prostredníctvom zariadenia prevádzkovaného britským ministerstvom obrany a určeného na hromadné sledovanie komunikácie prechádzajúcej cez telekomunikačnú sieť. Súd preskúmal vnútroštátnu právnu úpravu a dospel k záveru, že táto neupravovala dostatočne jasne, tak, aby poskytovala primeranú ochranu proti zneužitiu, rozsah alebo spôsob výkonu skutočne širokej miery voľnej úvahy, ktorú priznávala štátnym orgánom pri zachytávaní a odpočúvaní komunikácie. Predovšetkým neupravovala v podobe dostupnej verejnosti žiadny postup na selekciu, odovzdávanie, uchovávanie a zničenie zachyteného materiálu, ako to vyžaduje judikatúra Súdu. Zásah do práv sťažovateľov podľa článku 8 Dohovoru teda nebol "v súlade so zákonom" a došlo k porušeniu tohto článku. Treba uviesť, že neskôr britská právna úprava testom splnenia kritérií vyplývajúcich z judikatúry Súdu prešla. V prípade Kennedy v. Spojené kráľovstvo (rozs. z 18. mája 2010) sa Súd s odstupom času zaoberal zmenenou britskou právnou úpravou spolu s vysvetleniami, ktoré prinieslo zverejnenie praktického kódexu. Pokladal ju za vyhovujúcu a rozhodol, že článok 8 Dohovoru porušený nebol.

Len nedávno Súd rozhodol v prípade Big Brother Watch a ďalší v. Spojené kráľovstvo (č. 58170/13, 62322/14 a 24960/15, rozs. z 13. septembra 2018)⁶⁾, v ktorom mimovládne organizácie a novinárske združenia namietali okrem iného porušenie článku 8 Dohovoru v dôsledku toho, že sa pravdepodobne môžu stať objektom odpočúvania zo strany spravodajských služieb, a to podľa platnej právnej úpravy, ktorá podľa nich nespĺň