Výpoveď zamestnávateľa z pracovného pomeru pri organizačnej zmene. Zásada rovnakého zaobchádzania pri výbere nadbytočného zamestnanca

Okresný súd (ďalej "súd prvého stupňa") rozsudkom zamietol žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania.

Rozhodnutie odôvodnil s odkazom na § 13 ods. 1 až 3, § 17 ods. 2, § 38 ods. 1 až 4, § 61 ods. 1, 2, § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce (ďalej iba "ZP") a § 3 ods. 1 až 3, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 až 3 antidiskriminačného zákona (ďalej iba "ADZ"). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaný ako zamestnávateľ zaslal žalobcovi (zamestnancovi), 4. marca 2011 výpoveď z pracovného pomeru. Pracovný pomer žalobcu bol založený pracovnou zmluvou z 30. novembra 2007, na základe ktorej u zamestnávateľa (žalovaného) pracoval ako hasič. Vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene - zníženie stavu zamestnancov strediska bez možnosti iného primeraného pracovného zaradenia v súlade s § 63 odseku 1 písmena b) ZP sa stal žalobca u žalovaného nadbytočným a bola mu daná zamestnávateľom výpoveď, ktorá mu bola doručovaná poštou. Zo zhodných tvrdení strán konania aj ďalších listinných dôkazov mal súd za preukázané, že žalobca prevzal zásielku obsahujúcu výpoveď z pracovného pomeru, aj keď nebolo na nej uvedené, že je určená do vlastných rúk.

K dôvodu neplatnosti výpovede pre doručovanie výpovede z pracovného pomeru súd prvej inštancie uviedol, že aj keď listina - výpoveď nebola doručovaná s poznámkou "do vlastných rúk", túto si žalobca osobne prevzal (čo nepopieral), a tým došlo k naplneniu požiadavky podľa § 38 ods. 1 ZP o doručení písomnosti do vlastných rúk (poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 218/2007 z 13. októbra 2008). Čo sa týka dôvodu neplatnosti skončenia pracovného pomeru pre porušenie zásad obsiahnutých v čl. 1 ZP a § 13 ZP, súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Súd vychádzal z toho, že žalovaný svedeckými výpoveďami, listinnými dôkazmi preukázal iné legitímne dôvody, ktoré viedli k výberu práve žalobcu ako nadbytočného zamestnanca (pri znižovaní stavu zamestnancov u zamestnávateľa na zvýšenie efektívnosti práce) než tvrdené kritérium poškodenia zdravia žalobcom, čo bolo dôvodom na to, prečo sa žalobca domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Ďalej uviedol, že regulovať počet zamestnancov a ich kvalifikačné zloženie je podstatou oprávnenia zamestnávateľa upravovať a riadiť svoju vlastnú činnosť, také rozhodnutie zamestnávateľa nemôže byť diskriminačným konaním. O výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočným, rozhoduje výlučne zamestnávateľ; a už v zmysle ustálenej judikatúry je dané, že súd nie je oprávnený v tomto smere rozhodnutie zamestnávateľa preskúmavať.

Krajský súd, ďalej len ("odvolací súd"), na odvolanie žalobcu, zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a určil, že výpoveď z pracovného pomeru z 1. marca 2011 je neplatná a pracovný pomer naďalej trvá. V zostávajúcej zamietavej časti a vo výroku o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

Rozhodnutie odôvodnil článkom 12 Ústavy SR, článkom 1 ZP, ako aj § 13 ods. 1 až 4 ZP, § 6 ods. 2 písm. b), § 9 ods. 2 a 3, § 11 ods. 2 ADZ. Podľa odvolacieho súdu u zamestnávateľa boli od počiatku sledované iné ako ním uvádzané ciele (o. i. zvýšenie efektívnosti práce, ekonomické úsporné opatrenia z dôvodu všeobecnej hospodárskej krízy), a že zamestnávateľ (jeho príslušný orgán) len predstieral prijatie organizačného opatrenia (zmenu svojich úloh, technického vybavenia, zníženia stavu zamestnancov na zvýšenie efektívnosti práce alebo inú organizačnú zmenu). Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ani v prípade preukázania, že pri výbere žalobcu ako nadbytočného zamestnanca dodržal kritériá, ktorými sa mal riadiť pri výbere nadbytočných zamestnancov. Kritérium "dĺžky" trvania pracovného pomeru u toho ktorého zamestnanca nebolo dodržané, keďže pracovný pomer žalobcu u predchodcu žalovaného vznikol k 30. novembru 2007, pričom u iného zamestnanca tento vznikol neskôr - ku 1. januáru 2010. V prípade ostatných zamestnancov žalovaný nepredložil dôkazy podporujúce jeho tvrdenia na preukázanie predmetného kritéria.

Ďalším kritériom bola odborná spôsobilosť toho ktorého zamestnanca. Žalovaný nepreukázal, že by žalobca bol menej odborne spôsobilým než zostávajúci zamestnanci. Ani pri ostatných tvrdených kritériách rozhodných pre výber nadbytočného zamestnanca tvrdených žalovaným, tieto neboli súdu ponúknuté. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd konštatoval, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno v prípade aplikácie objektívneho kritéria pri výbere nadbytočného zamestnanca. Zo strany žalovaného nebolo preukázané, že pri výbere žalobcu ako nadbytočného zamestnanca nebol motivovaný pracovným úrazom žalobcu a teda neuniesol dôkazné bremeno o neporušení rovnakého zaobchádzania pri aplikácii objektívneho kritéria pri výbere nadbytočného zamestnanca. Odvolací súd tak prijal záver, podľa ktorého existoval rozdiel pri zaobchádzaní so žalobcom v porovnaní s ostatnými zamestnancami pracujúcimi na tom istom pracovisku a medzi zisteným dôvodom rozdielneho zaobchádzania a vzniknutou ujmou v podobe skončenia pracovného pomeru v dôsledku tohto nerovnakého zaobchádzania existuje kauzálna súvislosť medzi pracovným úrazom zamestnanca a skončením pracovného pomeru s ním.

Žalovaný podal 22. júla 2015 proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie. Žiadal, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu a potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa alebo, aby rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podľa žalovaného je konanie pred odvolacím súdom postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku [ďalej aj "OSP"]), ako aj to, že rozsudok odvolacieho súdu spočíval na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) OSP]. Navyše namietal aj to, že odvolací súd vychádzal z iného skutkového základu ako súd prvého stupňa a tým došlo k porušeniu ustanovenia § 213 OSP.

Žalobca k dovolaniu žalovaného uviedol, že rozsudok odvolacieho súdu považuje za vecne správny a dovolanie žalova