ZR CV/2020 (38/2018) - ROZHODNUTIE (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. februára 2018, sp. zn. 6Sžr/20/2017)

Zbierka stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR, č. 4/2018, s. 36 - 46.

Ustanovenie § 5 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov je kogentného charakteru, a preto nie je povinnosťou katastrálneho orgánu prerušiť katastrálne konanie a vyzývať jeho účastníkov na doplnenie alebo opravu zmluvy, pretože správny orgán nielenže nemá povinnosť, ale ani oprávnenie nahrádzať vôľu účastníkov zmluvy, keďže ide o chýbajúce podstatné náležitosti zmluvy a došlo by k hmotnoprávnemu zásahu do samotnej podstaty zmluvy. V takomto prípade nie je možné vzniknutý nedostatok zmluvy zhojiť výzvou na jej doplnenie alebo opravu alebo dodatočne ho konvalidovať dodatkom k zmluve, a preto ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu s účinkami ex tunc, na ktorú musí katastrálny orgán prihliadnuť ex offo a návrh na vklad vlastníckeho práva z predmetnej zmluvy zamietnuť.

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v B. (ďalej len „krajský súd“) podľa §250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) rozhodnutie odporcu ako vecne správne potvrdil. O náhrade trov konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal a zároveň zaviazal navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku za podanie opravného prostriedku v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 3Sžr/124/2014-176 zo dňa 24. augusta 2016 potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny a účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania v zmysle §224 ods. 1 v spojení s §250l ods. 2 a §250k ods. 1 O.s.p. Po podaní ústavnej sťažnosti navrhovateľkou Ústavný súd Slovenskej republiky vydaným nálezom č. k. I. ÚS 132/2017-42 zo dňa 10. mája 2017, doručeným najvyššiemu súdu dňa 10. júla 2017, konštatoval, že právo navrhovateľky, resp. sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústava“), základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základné právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli postupom najvyššieho súdu porušené. Vyššie uvedený rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň zaviazal najvyšší súd na zaplatenie trov konania v sume 459,33 € do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.

V predmetnom náleze ústavný súd vychádzal predovšetkým z toho, že súd v rámci svojho procesného postupu nedoručil dva písomné podania, ktoré boli doručené krajskému súdu dňa 27. októbra 2014, a to vyjadrenie k odvolaniu z 24. októbra 2014 podané odporcom a písomné podanie X. Y. z 24. októbra 2014, ktoré boli doručené na najvyšší súd dňa 30. októbra 2014. Najvyšší súd preto pristúpil k opätovnému prejednaniu a rozhodnutiu vo veci.

Predmetom súdneho konania je odvolanie navrhovateľky zo dňa 20. augusta 2013 podané proti rozhodnutiu odporcu zo 16. júla 2013, ktorým odporca zamietol návrh navrhovateľky na vklad vlastníckeho práva z darovacej zmluvy uzatvorenej dňa 13. februára 2013 do katastra nehnuteľností týkajúceho sa nehnuteľností zapísaných na LV č.x, k.ú. x N. M., okres B.

V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že v danom prípade sa súd musel vysporiadať s námietkou navrhovateľky o tom, či odporca bol oprávnený posudzovať darovaciu zmluvu aj z hľadiska zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“ alebo „bytový zákon“) (§ 5) alebo bol pri posudzovaní predmetnej darovacej zmluvy ju oprávnený posudzovať len podľa zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (ďalej len „katastrálny zákon“) (§ 42). S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžo/177/2008 uviedol, že odporca sa správne zaoberal pri posudzovaní zákonných náležitostí predloženej darovacej zmluvy aj tým, či sú splnené zákonné podmienky povolenia vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností na základe tejto zmluvy a keďže predmetom prevodu vlastníctva na základe predloženej darovacej zmluvy bol byt, potom odporca bol povinný posudzovať náležitosti darovacej zmluvy aj podľa zákona o vlastníctve bytov. Po preskúmaní darovacej zmluvy odporca zistil, že darovacia zmluva neobsahuje všetky taxatívne vymedzené náležitosti v § 5 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov, a preto správne rozhodol, že nie je spôsobilá na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

Ďalej krajský súd uviedol, že v konaní o povolenie vkladu boli zistené nedostatky darovacej zmluvy takého charakteru, že ich nebolo možné odstrániť podľa § 42 ods. 4 katastrálneho zákona, nakoľko nešlo o chyby v písaní a počítaní, ani o zrejmú nesprávnosť. Nedostatky darovacej zmluvy, ktorá neobsahovala všetky zákonné náležitosti uvedené v § 5 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov nebolo možné odstrániť ani dodatkom k darovacej zmluve, nakoľko išlo o podstatné náležitosti zmluvy a nielen o jej prílohu (§ 40 ods. 4 katastrálneho zákona). Nedostatky predmetnej darovacej zmluvy podľa krajského súdu mali taký charakter, že darovaciu zmluvu nebolo možné pokladať za vkladu schopnú listinu v zmysle § 31 ods. 1 katastrálneho zákona, keďže nespĺňala podmienky v zmysle § 5 ods. 1 písmeno a), c), f), g), h) zákona o vlastníctve bytov. Taktiež samotná darkyňa podľa názoru krajského súdu už pred vydaním preskúmavaného rozhodnutia zaslala odporcovi písomnosť, z ktorej obsahu vyplýva, že od predmetnej darovacej zmluvy odstúpila a tento svoj postoj potvrdila aj v priebehu súdneho konania, a preto prípadné doplnenie darovacej zmluvy o všetky zákonné náležitosti vymedzené v § 5 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov by neprichádzalo do úvahy.

Krajský súd skonštatoval, že odporca rozhodol o návrhu na vklad predloženej darovacej zmluvy do katastra vecne správne. Zároveň súd posúdil odvolací dôvod (nesprávne právne posúdenie veci) navrhovateľky voči rozhodnutiu odporcu a uviedol, že tento nie je dôvodný a nestotožňuje sa s ním. Poukázal na to, že v zmysle katastrálneho zákona (§ 31) príslušná správa katastra (okresný úrad - katastrálny odbor) preskúmava okrem platnosti zmluvy aj to, či je úkon urobený v predpísanej forme, či sú prejavy vôle hodnoverné, dostatočne určité a zrozumiteľné a či zmluvná voľnosť, prípadne právo nakladať s dotknutou nehnuteľnosťou nie je obmedzené. Uviedol, že vkladové konanie predstavuje rozhodovací proces, pri ktorom správny orgán musí posudzovať na základe predložených písomných podkladov všetky skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu. Výsledkom rozhodovacieho procesu správneho orgánu je potom následné rozhodnutie o povolení vkladu alebo rozhodnutie o zamietnutí návrhu na vklad. Uzavrel, že bolo povinnosťou odporcu posúdiť uzatvorenú darovaciu zmluvu a ak dospel k záveru, že nie je vkladu schopná, musel návrh na vklad zamietnuť.

K presvedčeniu navrhovateľky o tom, že uzatvorením predmetnej darovacej zmluvy sa stala výlučnou vlastníčkou darovaného bytu krajský súd považoval za potrebné uviesť, že to tak nie je, nakoľko inštitút vkladu má konštitutívny charakter, čo znamená, že zmluvné vecné práva k nehnuteľnostiam vznikajú až právoplatnosťou vkladu do katastra, k čomu v danom prípade nedošlo.

Záverom krajský súd uviedol, že odporca rozhodol o návrhu na vklad